obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
„Oni dvaja sú už oficiálne spolu?“ niežeby túžil po klebetách
tohto druhu, no stále ešte dúfal, že Ron by mohol... Malfoyovi v tomto
smere nedokázal dôverovať a nevedel si predstaviť, že by bol práve on,
vhodným priateľom pre Hermionu. Už o tom predsa hovoril aj s ním
a dal mu jasne najavo, že mu to neprejde, ak sa bude snažiť jej ublížiť.
Malfoy nie je Snape, nie je ako on, a pochyboval
o tom, že by aj on mohol byť pre ňu takou oporou, ako profesor Snape
preňho. Do istej miery mu tá predstava bola až nepríjemná...
„Vyzerá to tak, no viac ti už nemôžem povedať, myslím, že to
čo sa stalo by ti mala objasniť skôr Hermiona, keďže sa to priamo týka jej
osobného života... povedal som ti len to, čo už aj tak vedia aj všetci ostatní
a predpokladám, že bolo len otázkou času, kedy s tým za tebou niekto
príde... No je tu ešte jedna vec, ktorá nám robí starosti... týka sa Rona...“
„Takže to nesúvisí s mojím príchodom, ostatní nie sú
takí čudní, pretože im prekážam...“ bol rád, že nemusia spolu preberať
podrobnosti toho ich vzťahu, ktorý možno chápal, no vedel, že sa nedokáže len
tak stotožniť s tou predstavou, preto to zatiaľ odsúval čo najďalej.
„Nie, Harry, neprekážaš im, všetci sa na teba veľmi tešili,
ako som hovoril, stali sa isté veci, ktoré... značne skomplikovali tunajšie
spolunažívanie...“
Harry začínal chápať to, ako to myslel, boli tu
v bezpečí pred útokmi a pred všetkými tými nepríjemnými
záležitosťami, no nie jeden pred druhým, začínal tušiť, prečo je Ron zapletený
práve do toho zvláštneho ticha pri stole, ktoré si on vysvetlil po svojom
a očividne dospel k mylnému záveru.
„Povedzme, že Ron, kvôli tomu Draca Malfoya provokoval, čo je
pochopiteľné a podarilo sa mu počas Siriusovej nepozornosti dosiahnuť, aby
s ním šiel von... označil ho takpovediac za zbabelca a zrejme použil
všetky dostupné prostriedky na to, aby si to s ním vybavil vonku, ako to
nazval, on keď sme sa ho na to pýtali, lebo Sirius samozrejme im zakázal
akékoľvek súboje či iné druhy násilia, pokiaľ budú obaja pod jeho strechou...“
„To urobil z vlastnej vôle?“ zaujímal sa Harry pomerne
pochybovačne.
„Povedzme, že som mu to poradil a on uznal za vhodné ma
poslúchnuť... tým to však neskončilo...“
Harry si vedel veľmi dobre predstaviť, že tých dvoch v takom
rozpoložení to nemohlo úplne odradiť, no bol to dobrý pokus.
„Predpokladám, že opustili dom...“
„Áno, iste...“ Lupin sa ďalej pohrával s pohárom. A na
jeho tvári sa mihol jeden z tých smutných úsmevov.
„Draca takmer dostali... Ron sa mohol dostať do problémov
spolu s ním. Aj zaňho by nepochybne získali odmenu... Neurobili žiadne
opatrenia, len sa nechali viesť svojimi pocitmi...“ odpil si, tentoraz už
skutočne a takmer hlboko a z jeho tváre zmizol ten unavený
výraz.
„Šli sme po nich hneď, no takmer sme to nestihli... nebyť
Siriusovho zásahu, už by sa dostal k nemu... Jeho sieť je teraz pevná a povedzme,
že Draco len veľmi tesne unikol...“
Harry si vedel veľmi dobre predstaviť, čo to asi znamenalo.
„Takže Sirius bol vonku?“ predpokladal, že to riaditeľa veľmi
nepoteší.
„Inak to nešlo, potrebovali sme aby prejsť zábranami čo
najskôr, aby nemusel čakať, tak ako my ostatní... Tušil som, že bude ťažké ich
od neho dostať a budú rozhodovať len sekundy... Temný pán im sľúbil odmeny
za to, ak privedú niekoho z okruhu tvojich blízkych ľudí, povedzme, že tá
za Draca je lákavejšia než všetky čo ponúka za osoby, na ktorých ti mimoriadne
záleží... To ticho je výsledkom našich rozhovorov s nimi... nepochybne si
uvedomili, čo všetko bolo v stávke...“
Harry prikývol.
Aj on si to práve teraz veľmi dobre uvedomoval. To ticho, tie
pohľady, to všetko bolo len snaha oddialiť nevyhnutné. Nechceli mu to povedať,
možno si priali, aby si myslel, že je všetko v poriadku, možno mu nechceli
pridávať starosti.
„Predpokladám teda, že on sa už vôbec nevráti do školy...“ to
bola pomerne dobrá správa, Hermiona od neho aspoň získa odstup, za rok sa toho
môže stať veľa, v škole bude predsa Dumbledore je bezpečná a nepredpokladal,
že by sa niekto odvážil unášať mu tam študentov, no vedel, že zrejme bude nutné
urobiť isté bezpečnostné opatrenia na to, aby sa do Rokfortu nedostali
nepovolané návštevy.
Až na tú jednu osobu, ktorá bola s ním a mohla byť
pokojne aj tam, lebo nevedel o koho ide, nikto ani len netušil, no veril,
že Dumbledore na to bude musieť, že túto ťarchu môže ponechať na jeho pleciach.
„Nebude môcť, no Sirius povedal, že ho bude sám učiť, že si
isté veci zopakuje aj on pre prípad otvoreného boja... to bude zrejme
potrebovať... poznáš ho asi ťažko dokáže ostať doma...“
„Možno by mal...“ neubránil sa tomu pocitu, že keby to ešte
istý čas takto vydržal, mohol by on dovtedy...
Prial si, aby mal Sirius iný život, aby mohol byť opäť
slobodný, a mienil preto urobiť maximum, no mal akési temné tušenie, že on
možno nebude ochotný čakať tak dlho.
A začínal chápať, prečo sa k nemu Draco správa tak
priateľsky, čiastočne až úctivo, nepochybne práve teraz na to viac než
dostačujúce dôvody.
***
Hermionu našiel sedieť
v kresle, a akousi knihou, ktorá jej vykĺzla z rúk, hneď ako po
zaklopaní vošiel do jej izby. Nemal ešte žiadne správy, potreboval sa niečím
zaoberať, skôr než sa jeho frustrácia začne opäť prejavovať. Bál sa o svojho
milenca, nedokázal to v sebe natrvalo potlačiť, Draco Malfoy a jeho záležitosť,
aspoň čiastočne odvádzali jeho pozornosť niekam inam.
Bol presvedčený o tom, že by cítil, keby sa stalo niečo
vážne, no aj tak ho to úplne nezbavilo strachu, s ktorým musel aj naďalej
bojovať.
A zrejme
nebol jediný, kto zvádzal vnútorné boje. V jej tvári bolo vpísané niečo
podobné, čo nachádzal aj v tej svojej.
Sklonil sa k nej, knihu zdvihol a podal jej ju,
prijala ju s istými obavami, akoby snáď z jeho pohľadu vytušila, o čom
s ňou plánuje hovoriť.
„Ahoj, môžem ťa vyrušiť?“
Pod očami mala kruhy, očividne sa nevyspala veľmi dobre a celkovo
sedela v takej strnulej pozícii, až sa čudoval, že to vôbec dokáže
vydržať.
„Áno, iste, že áno Harry... Ty už asi vieš, však... už včera
som s tebou chcela hovoriť, ale akosi to nešlo... mala som strach a nikto
o tom nechcel začať... neskôr sme sa kvôli tomu aj pohádali...“ priznala čiastočne až previnilo.
Cítil, že sa s ňou niečo deje, no nedokázal to pomenovať,
nevedel presne čo znamená ten jej nový pohľad, na ktorý nebol zvyknutý, akoby
časť z nej chýbala.
„Remus mi povedal o tom,
čo sa stalo... o tom, prečo je tu teraz všetko také zvláštne... A naznačil
aj to, že ty a Draco...“
„Áno, ja aj Draco, no je to inak než si myslíš... ja...
nečakala som, že sama sebe vôbec dovolím to urobiť, ale teraz, keď on... keď mu
hrozí... nechcela som viac čakať a Ron... obaja mohli zomrieť, mohli tam
zomrieť, kvôli hlúposti, ktorá už...“ plakala, najprv len veľmi nepatrne, no
potom silnejšie a silnejšie.
Objal ju.
„Už je to preč, dá sa to to do poriadku...“ ubezpečoval ju o tom,
a prial si, aby to tí dvaja teraz mohli vidieť, nepochybne by zvážili
svoje ďalšie kroky, nehazardovali len so svojimi životmi, ale aj s tým jej.
A mienil im to pripomenúť, ak by na to náhodou ešte niekedy pokúšali
zabudnúť.
Nech to už bolo akokoľvek a či už súhlasil s tým,
aby sa jeho kamarátka vydala touto neistou cestou, chcel, aby vedela, že ju na
nej nenechá samú, že ju bude chrániť.
predchádzajúca časť nasledujúca časť
