obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Henry.Wilde
„To je v poriadku, nehnevám
sa, že tam so mnou nemôžeš ísť...“ počul, ako to Hermiona po večeri pošepla
Dracovi. Nakláňala sa k nemu takmer až dôverne a Malfoy dnes vyzeral
dosť skleslo, takmer akoby mu bolo skutočne ľúto, že nemôže byť v takejto chvíli
po jej boku. Keď ich takto Harry videl, skutočne mal pocit, akoby boli tým
mladým párom, ktorého existenciu ešte stále väčšina ľudí v dome popierala,
no bolo viac než očividné a on si pomaly začínal zvykať na to, že ich
zrejme takto bude vidieť často, to ako sa držali za ruky, ako jeden na druhého
hľadeli, bolo viac než očividné, že medzi nimi funguje to kúzlo, ktoré medzi
Ronom a Hermionou nebolo nikdy prítomné. Začínal si na to zvykať, pokúšal
sa to prijať a dúfal, že možno aj oni budú ochotní zmieriť sa s tým,
čo pred nimi ešte stále skrýval on.
No potom si šiel radšej
svojou cestou, nechcel, aby si mysleli, že má v úmysle ich špehovať. O to
vskutku nejavil vôbec žiadny záujem. Aj on sám podliehal akejsi zvláštnej
nálade, ktorú nedokázal nikam zaradiť. A zrejme nebol jediní.
Všetci boli priveľmi nervózni,
kvôli súdu cti, všetci dookola rozoberali len záležitosti týkajúce sa toho
zajtrajšieho stretnutia na ministerstve... No aj tak sa ešte celkom nestihli
dohodnúť na tom, kto na ministerstvo pôjde, Harry trval na svojej účasti, keďže
mal v úmysle takpovediac formálne zastupovať Siriusa. A podarilo sa
mu to aj presadiť, jeho krstný otec ho v tomto podporil. Weasleyovci chceli ísť všetci, vstup do siene nebol vekovo
obmedzení, len hlavný vyzývateľ musel byť plnoletý a pochádzať zo starej
čarodejníckej rodiny, okrem iného musel spĺňať aj ďalšie podmienky, o ktoré
sa Harry až tak veľmi nezaujímal, lebo všetku svoju pozornosť sústredil na to,
aby podporil svoju kamarátku.
Hermiona z toho všetkého opäť
nemala práve najlepšie pocity, no v rámci možností sa držala statočne. No
ešte stále nebolo isté, koho napokon vezmú, keďže pani Weasleyová mala obavy,
zrejme ešte pod vplyvom toho posledného útoku. No predpokladal, že sa mu ju
podarí presvedčiť, aby pustila všetkých, okrem Draca, ktorý nemal povolenú túto
vychádzku, nepochybne preto, lebo vonku bol v ohrození života, čím by
nechtiac ohrozil aj tých ostatných. O to viac mu slúžilo ku cti, že
bojoval o to, aby mu to povolenie aspoň udelili. Aj napriek všetkému,
chcel ostať s ňou, čo na Harryho dosť zapôsobilo a možno by bol
skutočne ochotný vziať ho na milosť, keby to skrátka nebol Malfoy.
Harry sa snažil čo najskôr
vrátiť do svojej izby, opäť sa úspešne
vyhnúť súkromnému rozhovoru so Siriusom, ktorý obaja zrejme už aj zámerne
odkladali. Svojmu krstnému otcovi nevysvetlil tú záležitosť so Snapom, nemal
chuť s ním hovoriť o tom, prečo k nemu od istého času tak veľmi
inklinuje, čo nebolo možné prehliadnuť, Snape bol osobou, za ktorou s týmto
problémom šiel, prizval aj Siriusa, ale to, ako sa naposledy správal, keď bol u nich
takpovediac na nedobrovoľnej návšteve možno nebolo ani len nutné komentovať.
Nepochybne preto spolu práve
teraz nevychádzali najlepšie, nehádali sa, no stále mal pocit, akoby táto
záležitosť stála medzi nimi. No možno si to len namýšľal, možno jeho odmietanie
hovoriť na túto tému nesúviselo s tými jeho nepríjemnými náladami.
„Harry...“ jeho rýchly ústup
prerušila Ginny.
Dosť neochotne sa k nej
obrátil.
„Potrebuješ niečo?“ to boli prvé
slová, ktoré z neho akosi vypadli. Nechcel k nej byť hrubý, no akosi
sa neubránil tomu, aby jeho otázka neznela čiastočne až útočne.
Stiahla sa.
„Prepáč, ja nechcela som ťa
rušiť, len som si myslela, že by si mal čas... že by sme mohli... byť chvíľu
spolu... v poslednom čase akosi stále utekáš do svojej izby, no vieš, že
to nemusíš robiť, že všetci sme...“
„Áno, viem, prepáč, ja,
potrebujem ešte niečo dokončiť...“ prerušil ju netrpezlivo. Ani to nebola
záležitosť o ktorej by rád hovoril, lebo vedel, že je to tak, že uteká, že
odkedy sem prišiel nenachádza pokoj, po celý čas mal ten dojem, že by mal byť
niekde inde.
„Áno, iste...“ prikývla dosť
smutne a on cítil takmer až výčitky, že ju tam nechá stáť, no nemohol
inak. A nevedel, čo by jej vlastne mal povedať, všetky tie tajomstvá,
cítil, že je s nimi sám, že nemôže nič povedať, bez toho, aby to nemalo
ďalekosiahle následky.
Nechcel ničomu čeliť, nie dnes,
ani sebe ani tým ostatným. Cítil to tak a nemohol s tým nič urobiť,
len opäť utiecť.
Uľavilo sa mu, keď sa za ním
zavreli tie dvere, keď počul Hedvigu, dal jej soviu sušienku, sadol si na
posteľ, otvoril okno, nechával dovnútra prúdiť čerstvý vzduch a len tak
tam sedel.
Pocítil prvú vlnu jednej z tých
ťažkých emócií, neodolal a opäť začal stavať, opäť pomaly staval most.
A všetkými jeho myšlienkami
akoby prenikalo to jediné želanie, potrebujem
ťa... práve teraz ťa potrebujem.
No bol zastavený inou silou,
ktorá ho strhla a všetok jeho materiál rozsypala kdesi v jeho myšlienkovej
krajine.
Cítil niečo, nepatriace k jemu
samému. Jednu z tých zvláštnych túžob. Jednu z tých bolestných potrieb,
ktoré nemohli byť naplnené. A bolo tu niečo, ako radosť, krutá radosť,
týkajúca sa nasledujúcich dní.
Stiahol sa späť a chvíľu oddychoval,
po tom prudkom páde, počas ktorého so sebou trhol tú časť mosta, ktorú stihol
začať stavať.
A počas tej noci sa už o to
nepokúšal, prestal veriť, že to ešte vôbec niekedy dokáže urobiť, že sa niekedy
oslobodí od toho pocitu.
Cítil, že on opäť niečo chystá,
aj keď ho nepálila jazva, nie tak, ako predtým, Snape mu povedal, že Temný pán
sa pokúša chrániť pred tým, čo nie je preňho dobré, čo nepochybne zahŕňalo aj
spojenie s ním. S tou jeho časťou, ktorú on sám nedokázal zniesť.
***
Súd cti bol počas nasledujúceho
dňa odložený zatiaľ na neurčito. Dôvodom bol ďalší útok. Večer ich varoval, že
sa niečo môže stať, no nevedel presne v akom rozsahu ani či sú tie pocity
pravdivé alebo nie. Na druhý deň sa však ukázalo, že on mal skutočne úmysly
tohto druhu.
Niekoľko štvrtí v Londýne pohltil
satanský oheň, požiare boli také rozsiahle, že nebolo možné sa nikam dostať, čarodejníci
kvôli riziku rozšírenia uzatvorili celé mesto.
A hovorilo sa aj o obetiach,
ktoré s ohňom nemali nič spoločné o tých, ktorí boli prenasledovaní
pomedzi všetok ten rozruch.
Muklovia považovali za útok
jednej z tých skupín, ktoré boli aktívne v ich svete. Bolo to všade,
vo všetkých správach.
Čarodejníci zas na určitých
frekvenciách varovali pred ďalšími deštruktívnymi kliatbami, ktoré nebolo možné
brať na ľahkú váhu.
Na niektorých stenách sa objavil
nápis, ktorý teraz riešili aj v správach. Vydajte mi Pottera.
Nápis krvou, ktorý sa objavil na
všetkých dôležitých budovách. Hovorilo sa aj o smrťožrútoch, o tom,
že vôbec po prvý raz takto chodili po uliciach, sprevádzaný tými najhoršími
druhmi mágie, ktoré mali zatiaľ možnosť spoznať.
Obávali sa, že majú aj kúzlo,
ktoré by mohlo narušiť ochranu čarodejníckych domov, preto musel sa vrátiť späť
na Pradiarsku uličku. Na rituály starej mágie sa to údajne nevzťahovalo, mal by
tu byť v bezpečí, no nevedel, či Snape... opäť pochyboval, čo ak profesor
vedel o tom útoku, čo ak nikomu nič nepovedal, čo ak sa Harry mýlil a on
jej napokon stále s ním...
Neubránil sa podobným úvahám.
„Pane, ja chcel by som pomôcť...“
snažil sa presvedčiť Dumbledora, že by mal byť teraz tam, pomáhať ostatným, no
on bol v tomto zmysle neoblomný, dokonca natoľko, že nebolo možné sa cez
neho dostať.
„Nie, Harry, pomohol si nám už
aj tým, že si nás varoval, nebyť toho by boli straty väčšie než teraz...“
