obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Vedel, že riaditeľ to myslí
dobre, no on nedokázal premýšľať takto. Nemohol si len tak vyselektovať svoje
vlastné zásluhy a všetko ostatné považovať len za nevyhnutné straty.
Chystal sa dať riaditeľovi
najavo svoju nevôľu spojenú s vyhláseniami tohto druhu, no nemal možnosť
sa k tomu dostať.
Po jeho príchode, akosi zabudol
na všetko ostatné vrátane toho, že mal v úmysle sa postaviť sa aj proti riaditeľovi,
ak mu aj naďalej bude stáť v ceste. No neurobil nič z toho, lebo
videl ako Severus Snape sťažka klesol na zem.
„Tak som tu, pán riaditeľ...“
povedal, keď si zložil masku, až potom naňho riaditeľ prestal mieriť prútikom a Harry
sa mohol presunúť pred neho.
„Severus, konečne...“ oslovil ho
Dumbledore a chystal sa mu pomôcť.
A prvý impulz, ktorý Harry pocítil,
bolo to, že sa k nemu sklonil a ponúkol mu svoju pomoc.
Aj napriek tomu, že by on mohol
byť, že by práve teraz mohol všetkých zradiť a napokon ho predsa len
odviesť k Temnému pánovi. Práve teraz by za to zrejme získal tie najvyššie
pocty.
Nemohol si pomôcť, opäť sa
vrátil k týmto úvahám, no zároveň pocítil isté obavy spojené s tým,
že
„Nie, Potter, to nie je nutné...
pán riaditeľ, vskutku nemusíte...“ no ak tak nemal inú možnosť, len dovoliť
jemu aj riaditeľovi, aby mu pomohli sadnúť si do kresla.
„Obávam sa, že áno, možno bude
nutné aj to, aby sme ťa prezreli...“ trval na svojom Dumbledore.
Bol cítiť od dymu, rovnako ako
jeho maska, ktorá ostala ležať na zemi, čiastočne akoby tiež poznačená tou
štipľavou vôňou.
„Možno neskôr, no teraz bude
najlepšie, ak mi prinesiete, to čo vždy... základné veci a obväzy...
musíte tam ísť osobne, moje ochrany neumožňujú privolanie, viete, kde sa nachádzajú...“
„Áno, iste...“ Dumbledore zamieril
do Snapovho laboratória.
Snape sa stále neovládateľne
chvel a jednu ruku si pritláčal bližšie k telu.
„Pane, vy ste boli tam... boli
ste s nimi, keď...“ prial si, aby to poprel, aj napriek tomu, že to videl,
napriek pochybnostiam, teraz, keď ho takto videl, keď sa pristihol pritom, že
ho drží za ruku, za tú ruku, ktorá sa pomaly prestávala triasť a práve teraz
ho pevne zvierala.
Snape naňho pozrel, akoby snáď v jeho
pohľade bolo obsiahnuté všetko, čo by mu chcel povedať.
No nestačilo mu to, nie dnes
nie, teraz... prežíval ten vnútorný zmätok opäť a nenávidel sa za to.
„Pane, počujete ma...“ no on chcel,
aby mu to povedal on sám, priam túžil potom, aby sa pred ním dokázal obhájiť, a zároveň
prežíval strach spojený s jeho zranením, ktoré bolo nepochybne dosť vážne,
to si uvedomoval aj on sám...
„Áno, iste, že vás počujem...
Potter a ako vidíte, moja účasť sa na mne istým spôsobom podpísala...“
Oprel sa, sťažka dýchal a jeho
ruku zvieral tak pevne, až v nej takmer nemal cit.
„Bol tam aj on, čakal na mňa
osobne, aj som chcel prísť, ale nedovolili mi...“
Snape na istý čas privrel oči,
no trvalo to len krátko, len zlomok sekundy a opäť sa naňho díval.
„Nezodpovedný...“ hlesol a pohľadom
prešiel po tých dverách, za ktorými zmizol riaditeľ.
„To by ste urobili, dali by ste
mu to čo chce, skôr než príde čas, skôr než budete dosť silný, aby ste...
nezvládli by ste ani minútu v jeho spoločnosti... Potter, nie za týchto
okolností...“
„To nie je pravda, pane, už som
mu čelil na cintoríne... ja...“
„Vy ste mu čelili, Potter? To si
skutočne myslíte, že ste preňho súperom teraz, keď je ... Nerozumiete tomu, že
bude koniec, ak vás dostane, on vo vás verí, Potter, verí tomu, že vy ste jeho
... že vy ste... nikto iný to urobiť nemôže... myslel som si, že ste to
pochopili, nikto iný, ale nie teraz, nie podľa jeho pravidiel...“ Snape opäť
zmĺkol a pritisol si ruku tesnejšie k telu. Jeho hnev, akoby
prechádzal priamo doňho, akoby bol aj on ním ovládaný.
„Tu je to, všetko čo budeme
potrebovať...“ povedal riaditeľ a odsunul ho trochu ďalej.
Harry cítil, ako Snape pustil
jeho ruku, práve včas na to, aby nemuseli nič vysvetľovať. A Harry si uvedomil, že má na rukách jeho
krv.
***
Ošetrili mu zranenia.
Spoločne s riaditeľom sa
oňho postarali, Harry bezmyšlienkovite plnil príkazy. A zastavil sa až
potom, ako profesor vypil podporné elixíry. Až dovtedy bol ovládaný tým
nepríjemným napätím.
Ostal sedieť pri ňom na operadle
jeho kresla. A snažil sa nemyslieť na tie posledné minúty, ktoré mu dali
zabrať viac než by očakával.
Nebol ešte úplne vysporiadaný so
svojimi pochybnosťami, no predpokladal, že v takomto stave sa nebude
musieť obávať ničoho iného, práve teraz sa viac bál o svojho milenca, ako
pochyboval, profesor Snape bol stále veľmi bledý, a aj napriek tomu, že
zrejme príhodne prichystal určité elixíry, ktoré by mohol potrebovať,
nepochybne pod vplyvom svojich predchádzajúcich skúseností s podobnými záležitosťami,
nemohol konať inak, Harry bol stále ovládaný strachom aj strachom o jeho život,
nemohol si pomôcť.
Útoky ustali. Podľa posledných
správ sa smrťožrúti stiahli. A situácia sa pomaly dostávala späť pod ich
kontrolu, hlavne s veľkým prispením rádu, keďže ministerstvo tento útok
tvrdohlavo pripisovalo Siriusovi Blackovi a ostatným bývalým väzňom.
„Si pripravený hovoriť o tom,
čo sa stalo, Severus? Nenaliehal by som tak, keby nešlo o vec tej
najvyššej dôležitosti...“ začal Dumbledore, keď odložil všetko, čo by im mohlo
prekážať a sadol si na svoje zrejme obvyklé miesto. Harry bol spokojný s tým,
že ho neposielajú preč.
„Áno, iste pane, som
pripravený... Najprv by ste mali vedieť, že som až do poslednej chvíle netušil
o čo presne pôjde, nie nemám v úmysle sa obhajovať ani pred vami, ani
pred...“ prešiel temným pohľadom po Harrym.
„Pôvodne hovoril len o večeri
v kruhu svojich najbližších o tom, že nám bude predstavená istá dôležitá
osoba... no neskôr, sa ukázalo, že to nebude všetko čo si pre nás pripravil... Temný
pán ho poveril vedením útoku, svojím spôsobom nám ho práve dnes predstavil, ale
nie ako svojho syna, len ako osobu, ktorá sa potrebuje osvedčiť, no všetci
pochopili, že ide o niečo viac... nebol to nikto z hlavného kruhu ani
nikto z vedľajších spojencov...“
„Takže ste ho videli?“
netrpezlivo ho prerušil Harry.
„Nie, Potter, predstavil nám ho,
odetého v a smrťožrútskom habite a hovoril s nami skresleným
hlasom... veľa toho nepovedal, len to, že mu bude cťou slúžiť pánovi, a podobné
nič nehovoriace frázy...“ zrejme to nepovažoval za nič mimoriadne, hlavne nie
vo vzťahu k nemu.
„A čo jeho myseľ, mohli ste...“
„Nie, Potter, Temný pán dával
pozor na akýkoľvek náznak z mojej strany, povedzme, že pozorne sledoval
naše reakcie celkovo... Čo i len nepatrná chyba by mohla spôsobiť, že by
som nemohol byť na miestach, kde bol potrebný môj zásah...“
„Samozrejme, Severus, urobil si
to, čo bolo nevyhnutné urobiť...“ poznamenal pomerne spokojne Dumbledore,
zrejme viac kvôli nemu, než kvôli Snapovi samotnému.
„Takže sa vám podarilo predsa
len...“
„Áno, povedzme, že isté osoby sa
dostali do bezpečia, skôr než vypuklo peklo, no boli tu aj tí ostatní, isté
skupiny sa veľmi snažili naplniť pánovu vôľu... viete, že práve teraz sa isté
rodiny snažia dostať do jeho priazne, hovorili sme o tom, že
Greengrassovci práve teraz voči nemu vôbec nevystupujú nepriateľky, správe
naopak túžia po zmierení s Temným pánom a zrejme sa im to aj
podarí... Počas tej večere som si všimol a nebol som jediný, že Helen
Greengrassová sedela pri hlavnom stole... bolo jej dovolené s nami večerať,
čo znamená, že si získala isté povedzme, že miesto...“
„Ale ona predsa...“
„Je to potomok starej
čarodejníckej rodiny so značným vplyvom v istých sférach, nemá toľko práv
ako čarodejníci s mocou, no práve teraz sa na to nikto neodváži
poukazovať, do istej miery môže byť spoločnosťou tolerovaná aj napriek tomu, že
nemá magické schopnosti... A Temný pán nemá v úmysle úplne stratiť
spojenie s jej rodinou... Bolo by chybou, keby im práve teraz dovolil, aby
sa vymanili z jeho vplyvu... môžu mu poskytnúť mnohé výhody, ktoré sú
nateraz jej zárukou... Nikto sa v jeho prítomnosti neodváži spochybňovať
to... “ profesorovi už začínala mierne klesať hlava.
Harry nevedel či sa má s toho
tešiť alebo nie, doteraz ju považoval za obeť, ale keďže to vyzeralo tak, že je
pripravená presadiť záujmy svojej rodiny, že mohla urobiť niečo, čím si
zabezpečila jeho priazeň, nedokázal na ňu myslieť ako na to dievča, ktoré videl
pri bezmocne ležať v blízkosti hada. Možno toho v nej bolo viac než
by sa mohlo zdať.
