Nechcem ti vziať tvoju bolesť 6. kapitola 1/3

 názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť...  Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj  vieru v seba...

poznámka: po dlhom čase Malcolmova poviedka...

Prebudil ju ľahký dotyk na líci.

„Máme spoločnosť...“ pošepol jej Malcolm a ona okamžite vstala. Cítila ako sa sťahuje späť do tých svojich tieňov, ako sa jeho ľudská podoba opäť pozvoľna stráca. A chvíľu aj pochybovala o tom, že aspoň v jej očiach dokázal byť opäť človekom.

Siahla po svojom prútiku, pritisla sa bližšie k dverám, cítila ako jej srdce začalo pulzovať priam až bolestne.

Každú chvíľu na ňu mohol niekto zaútočiť, každú chvíľu mohla byť ona postavená pred voľbu, že bude musieť...

„Si ešte tu?“ zaznel ten známy hlas spoza jej dverí.

Bol to len Dean.

No aj tak sa neodvážila odpovedať. Nemohla si byť istá tým, či niekoho nepriviedol so sebou a možno by bolo preňho lepšie, keby si myslel, že tam nie je, keby zabudol na to, že vôbec existuje.

No od tej možnosti nemohla byť ušetrená, lebo sa zrejme nemienil len tak ľahko vzdať a zaklopal na ne.

„No tak, nemusíš sa báť, ja... prišiel som sám... potrebujem s tebou len hovoriť...“

Zvádzala sama so sebou boj, no napokon nemala sa čoho báť o čom ju presviedčala Malcolmova prítomnosť.

Vedela, že by nedovolil, aby jej niekto ublížil, to aspoň čiastočne zmiernilo jej strach.

Odstránila kúzlo z dverí a pootvorila ich, tak aby nevidel dovnútra.

„Čo chceš?“ opýtala sa pomerne drsne, ešte stále vykoľajená z toho, že sa rozhodol vrátiť práve teraz.

„Bol som na severe, chcel som prejsť hranicu s niekoľkými ďalšími deťmi, ktoré som stretol, no nepodarilo sa nám to a nevedel som skrátka, kam by som mal ísť...“

„Môžeš si nechať jeden príves, vyber si ktorý chceš...“ povedala mu, no nedokázala sa zbaviť nervozity.

„Dobre, tak ďakujem a Anabelle, je ešte stále tu?“

„Nie, nie je, pomohla som jej dostať sa k osobám, ktoré sa o ňu postarajú. To isté môžem urobiť aj pre teba...“

Díval sa na ňu takmer s nádejou, ktorá vniesla do jeho strhanej tváre trochu svetla, trochu tej nádeje.

„Naozaj je v bezpečí?“

„Áno, a aj ty budeš...“

Čo ak zistí? Čo ak pochopí...

Bála sa toho, no nebola schopná ho odmietnuť.

„Ak mi sľúbiš, že sa nebudeš starať do mojich vecí... Nech urobím čokoľvek, ty sa budeš od toho držať bokom...“

„Sľubujem...“ vyhlásil bez zaváhania. „A aby som nezabudol niečo pre teba mám... nie je to vlastne moje, no myslel som, že by sa ti to zišlo...“ vložil jej do rúk malé rádio.

„Ďakujem...“ vyhlásila ešte stále dosť znepokojene.

„Potterova hliadka vysiela, oplatí sa to počúvať...“

Prikývla. A keď si odišiel hľadať príves, opäť za sebou uzamkla dvere.

Položila rádio na stolík.

„Naozaj mu chceš pomáhať?“ opýtal sa Malcolm, opäť už vo svojej ľudskej podobe, pomaly sa zbavoval tieňov a bol to opäť ten príťažlivý mladý muž, ktorého poznala z tých jeho spomienok.

Vedela, že je to možno od nej sebecké, no priala si, aby bol taký vždy.

„Áno, urobím všetko preto, aby bol v bezpečí...“

Obrátila sa späť k rádiu, zapla ho a naladila.

Harrymu sa už možno podarilo pokročiť, možno kým ona bojovala sama so sebou, on skutočne dokázal to, čo všetci...

No vysielanie sklamalo jej očakávanie, aspoň čo sa toho týkalo, nevyzeralo to pre nich nijako nádejne.

Snape riaditeľom Rokfortu.

To vskutku neznelo ako povzbudivé správy, a to čo o ňom hovorili, že je pravou rukou Temného pána.

Znelo to takmer akoby všetka nádej pohasla.

„Dnes pôjdeme von... budeme pokračovať...“ rozhodla sa, po skončení správ a potom, ako bolo dočítané posledné meno.

Toľko rodín.

Toľko zmarených životov.

To bola tá vojna, ktorej sa všetci báli, vojna pred ktorou ani ona nesmie zatvárať oči.

„Ako si praješ... no vzhľadom na prítomnosť tvojho priateľa ti chcem navrhnúť ešte niečo... je to len návrh nič viac...“

„Počúvam...“

„Za istých okolností bude možné, aby som si natrvalo udržal ľudskú podobu a mohol ťa sprevádzať aj pred nimi... bez toho, aby ich desila moja súčasná podoba...“

Myslela na to, a on na to zrejme myslel tiež.

„Ale? Predpokladám, že je tu nejaké, ale...“

Usmial sa.

Úsmev dementora, to bolo niečo, čo sa len tak nevidí dokonca aj v ľudskej podobe z toho plynula akási zvláštna energia. 

predchádzajúca kapitola nasledujúca časť