Pradiarska ulička 45. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 Pre Abequa a Mononoke. 

Neznelo to veľmi nadšene, aspoň nie tak, akoby ostatní možno očakávali, no on počul v jeho hlase istú takmer nepostrehnuteľnú úľavu.

Pobozkal ho.

Bez ohľadu na to, že neboli úplne osamote. Práve teraz mu nezáležalo na tom, koľko svedkov budú mať.

Jediné čo potreboval, bolo ubezpečiť sa o tom, že je skutočne s ním. Nevšímal si nikoho a nič, až kým nebol jemne, no dôraznejšie než bolo medzi nimi zvykom, odtisnutý nabok.

Svojich priateľov takmer akoby teraz ani len nevidel.

„To je v poriadku, Harry, som to skutočne ja... živý a zdravý...“ ubezpečoval ho o tom profesor ešte aj slovne.

Čo mu napokon aj stačilo, no nemienil sa od neho vzdialiť, chcel ostať v jeho blízkosti.

„Bál som sa, že ti ublíži, že... Sirius spomínal niečo o akejsi obeti...“

Snape pozrel na Malcolma.

„Čo s tým má spoločné Black?“ opýtal sa ho prísne.

Malcolm pokrčil plecami.

„Vnútorná projekcia, v tomto prípade, každý vidí niečo iné... nedá sa to ovplyvniť... je to len jeho záležitosť... no zrejme Black, patril k tomu obrazu oblúka smrti... niečoho ho s ním spájalo... O tom niet pochýb, medzi nami sa o ňom vždy veľa hovorilo...“

„Medzi vami?“ zasiahol do ich rozhovoru Harry. Mysľou mu chvíľu prebehla takmer šialená istota, že by možno bolo možné urobiť niečo, aby... Z väčšej časti vedel, že to nie je možné... no potreboval sa o tom ubezpečiť, inak by zrejme nedokázal zotrvať v pokoji.

„Isteže áno, medzi príslušníkmi nášho druhu, bol takpovediac výnimočný, málokto unikne nášmu stráženiu a on to urobil... jemu sa to podarilo... Už dávno po nikom inom náš druh, tak netúžil...“

Vymenili si medzi sebou pohľady, čiastočne takmer až sprisahanecké.

„Takže vy ste... vy...“ mal vždy voči stvoreniam tohto druhu odpor a bál sa ich, mal obdobie, kedy nezniesol kontakt s nimi a teraz bol jeden z nich blízko neho a začínal budiť znepokojenie.

„Tento chlapec... on je tá vec, ale veď vôbec nevyzerá ako... to predsa nie je možné...“  ozval sa Ron.

„Niekedy veci nie sú také, ako sa na prvý pohľad, zdajú, pán Weasley...“

A zrejme nebol jediný, kto bol z toho zmätený. Teda, okrem Eloise, ktorá ako jediná bola zrejme oboznámená s touto záležitosťou.

„Prepáčte, ja... nemohla som vám nič povedať, len on môže o sebe hovoriť takýmto spôsobom...“ očividne bola prekvapená, že to urobil, no Malcolm zachovával pokoj.

„A ani ty by si zrejme nemal...“

„Musím, je to nutné, na ukončenie tohto rituálu, jeho záver tvorí úprimnosť, prijatie a pomenovanie vecí pravými menami...“

„Tým sa kruh uzavrie a všetci budú voľní...“ doplnila jeho tvrdenie Hermiona. Dočítala som sa o tom, ešte počas vojny, keď som hľadala informácie o horcruxoch... Nepochybne pritom získala prehľad aj o iných veciach, ktoré si zrejme radšej nechávala pre seba.

„Presne tak a čo sa týka toho vášho postrehu, pán Weasley, povedzme, že som tým čo vo vašej reči často nazývate dementor... som ním, lebo časť zo mňa ním zrejme nikdy byť neprestane, no zároveň sa vrátila moja ľudská stránka... takže som v podstate na rozmedzí medzi jedným a druhým... no stále ešte démon... a meno, ktorým sa nazývame my sami, je pre vás nepríjemné a ťažko pochopiteľné, ako to dosť často zvyknem zdôrazňovať, pre účely tohto rituálu postačí to, ktoré mi vybrali príslušníci vášho druhu...“

„Takže to ešte neskončilo...“ skonštatoval Harry roztrpčene. Mohol to tušiť, že bytosť tohto druhu sa im takto vysmeje do očí...

„To závisí len od vás a od toho aký silný bude váš kruh... mágia kruhu ako tá prapôvodná istota ho uzavrie a nás všetkých oslobodí od sľubov...“

No nezabúdal ani na svojho krstného otca.

„A Sirius ako to s ním je? Stále je v oblúku alebo? Bolo by možné mu pomôcť...“

Snape naňho po tejto otázke vrhal zamračené pohľady. Hermiona sa tvárila dosť rozpačito.

„Zdá sa, že je v poriadku, keď takto rozmýšľa...“ neodpustil si túto poznámku.

„Očividne...“ poznamenal Snape už o niečo prívetivejšie.

Ron nervózne prikývol, očividne to bolo prvý raz, čo sa jeho názor zhodoval s profesorovým.

Eloise len mlčala a prenechávala slovo svojmu priateľovi, očividne sa ešte stále nestihla vyrovnať s tými poslednými udalosťami.

„To záleží od toho, čo za pomoc považujete... v tomto prípade si myslím, že ide len o zbožné prianie vášho srdca, nič viac... ani mágia vyššieho druhu zatiaľ tento problém nevyriešila uspokojivo... a cena za podobné experimenty presahuje moje a vaše možnosti niekoľkonásobne... Pre vás bude najlepšie, ak pripravíme všetko na kruh, aby ste si udržali aspoň to, čo sme pre vás tak ťažko získali...“

***

Všetci pomáhali s prípravami, okrem Harryho a Severusa, ktorí sa nesmeli ničoho dotknúť a ich úloha bola takpovediac limitovaná začiatkom toho rituálu.

No ostatní mali plné ruky práce.

Snape na nich hľadel s istou dávkou nedôvery no zrejme nemohol urobiť nič iné len zmieriť sa s tým, že v tomto prípade bude len pozorovateľom.

Aileas bol pri ňom, poskytoval mu aspoň čo sa toho týkalo istú formu útechy.

No aspoň mali možnosť sa pozhovárať o všetkom, čo sa dovtedy stalo a Harry sa dozvedel, čo bolo súčasťou tej obete, ktorú...

„Takže on od teba pôvodne chcel, aby ste ako obeť použili nášho Quentina...“ keď mu to Snape povedal, mal chuť sa zdvihnúť z toho miesta, na ktorom sedel a ísť sa s tou bytosťou temnou či netemnou vysporiadať čo najskôr a čo najrýchlejšie.

Snapov pevný stisk ruky ho však zastavil a on bol nútený klesnúť späť k nemu, na sedačku, na ktorej už istý čas spolu sedeli.

„To nech ti ani len nenapadne, počul si ho predsa, nie je to dokončené, jeden chybný krok a opäť budeš tráviť čas pri oblúku...“

„Áno, ale...“

„Dovoľte mi, pán Potter, aby som vám to vysvetlil celú až do konca, rozumiem vám aj mňa to pobúrilo a nemal som ďaleko k tomu, aby som pristúpil k pomerne nepríjemným kliatbam, no namiesto toho som zvolil dohodu tohto druhu a vďaka tomu, sme teraz tu... len pokoj, Harry... nesmieš sa nechať uniesť hnevom...“

„Na to, aby sme sa vyhli obeti, musíme chcieť podstúpiť skutočnú obeť... preto mi bolo navrhnuté toto riešenie, šlo o moje rozhodnutie o to, čo budem schopný urobiť, aby som... a ty vieš, že v tomto zmysle, som schopný takmer čohokoľvek, no nie obetovať dieťa, ktoré... je už v podstate naše a aj keby nebolo... Ponúkol som sa výmenou zaňho, bez ohľadu na podmienky tejto obete... A zrejme sa to považuje za dostatočne nesebecké a čisté, aj od mojej osoby a prešlo to... okrem iného si vzal aj to poškodenie, ktoré som mal v mysli ako fyzickú dôkaz mojej obete... to, ktoré mi bránilo zahojiť myseľ a vďaka ktorému by som musel dlho čakať, ak by som chcel opäť praktikovať myšlienkové vedy a bolo tu aj to riziko, o ktorom som sa dosiaľ nezmienil, že toho v konečnom dôsledku nebudem schopný... povedzme, že blízke stretnutie s jeho mysľou, ma ubezpečilo o tom, že z jeho strany sa nemáme čoho báť, chce nám pomôcť, neviem čo ho k tomu vedie, no zrejme to bude istá zákonitosť, ktorá sa zas viaže k Midgenovej... že to vďaka nej je ochotný urobiť nám túto službu, samozrejme aj on z toho bude istým spôsobom profitovať, aj keď mne samotnému nebolo odhalené to, pre čo podstupuje záležitosti tohto druhu... povedzme, že ona má teraz rozhodujúce slovo, a že to robí kvôli nej... to je jedna z tých prijateľnejších verzií...“

„A čo ak sa nás snaží oklamať, čo ak...“

„Je viazaný dohodou s ňou, to je naša záruka, no ak by všetko zlyhalo... postarám sa o to, aby ste boli v bezpečí, aby všetci...“

„Nie, Severus... aj ja budem bojovať, ak sa pokúsi nás zradiť, budeme v tom spolu...“

Harry pevnejšie stihol jeho ruku na znak toho, že nemá v úmysle ustúpiť od tejto požiadavky, hlavne nie teraz, keď je opäť pri zmysloch. A plný síl.

***

Rituál kruhu bol spustený.

Harry a Severus zaujali miesta vedľa seba, ich mlčanlivý kruh prechádzal akoby náhlou zmenou, keď doňho vstúpil Malcolm.

Akoby to svetlo, ktorým bol obklopený potemnelo a nadobudlo úplne iné rozmery.

Bolo svetlom s temnými odtieňmi.

A tam niekde uprostred Malcolm náhle vstal a bez toho, aby prerušil kruh vyhlásil: : „Odovzdávam to, čo som získal a uzatváram to, čo som vytvoril... Nech sa kruh uzavrie do slobody pre nás, pre tých, ktorý ho spútali...“  

Sviečky zhasli, akoby ich plameň odvial vietor a kruhom prešla mágia istého druhu, bolo to ako nadýchnutie starých časov, ako niečo s čím sa už narodili, uviazlo im to v pamäti a už-už by to mohli uchopiť a pomenovať, no zrazu sa to opäť stratilo, tam niekde v tej hĺbke kruhu, ktorý sa potom mohol pokojne rozdeliť.

Sloboda.

To bolo slabé slovo, ani zďaleka nevystihovalo to, čo cítil. To, čomu bol práve teraz vystavení, keď hľadel na svojich priateľov, ktorí boli ochotní kvôli nemu podstúpiť záverečnú fázu tohto rituálu.

„Týmto je naša dohoda ukončená bez ďalších záväzkov medzi jednotlivými stranami...“

Harryho zaplavila skutočná úľava, keď počul tie slová, vedel, že mu Malcolm pomohol, no potom všetkom si nevedel predstaviť, že by medzi sebou mali ešte nejaké nevybavené účty.

A značne sa mu uľavilo, keď opustil jeho chatku spolu s Eloise, ktorá sa tvárila ešte stále dosť rozpačito.

A Harry skutočne nevedel či ju má obdivovať alebo ľutovať za to, že si zvolila spoločnosť bytosti tohto druhu, ľudskej aj neľudskej zároveň.

No možno práve to bolo jej šťastím a on jej to nemienil vyčítať, aj keď vedel, že sa s podobnými záležitosťami bude vyrovnávať dlhšie, zrejme aj on mal tú svoju povestnú hranicu, na ktorú práve v súvislosti s nimi dvoma narazil. 

poznámka: chorá som zas, kamarátim sa s vreckovkami... je to des... Nuž dej sa nám pomaly vráti ku Quentinovi a postupne začneme s uzatváraním...

44. kapitola

46. kapitola