Pradiarska ulička 46. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 Pre Mononoke. 

„Poznám ten pohľad, Potter...“ zastavil ho Severus Snape, práve keď sa chystal mu povedať o tom, ako sa rozhodol v súvislosti s návštevou jeho syna a toho druhého dieťaťa, ktoré ho zdá sa tiež nenechávalo chladným. Už bol informovaný o tom, všetkom, čo sa stalo, kým on opäť študoval oblúk smrti. A profesor teraz zrejme začal ľutovať, že ho o tom informoval. Aspoň to vyplývalo z jeho pomerne strohej odpovede.

Harry sa nervózne usmial.

„Môžeme to predsa, aspoň skúsiť, za to nič nedáš, chcel by som len...

„Viem, čo mi chceš povedať a hovorím nie...“

„Ale, Severus...“

„Jedna vec, je to, že si zvykneš na môjho syna a že ja pripustím tú možnosť, že by s nami mohol žiť, no ďalšie dieťa, ktorého matka si poňho kedykoľvek môže prísť, nepovažuje za vhodné, aby si sa viazal na ... aj tak si nemyslím, že nám bude zverená, tebe možno, no v prípade cudzieho dieťaťa to so mnou riskovať nebudú, niežeby som v opačnom prípade čo i len zvažoval tú možnosť...“

„Áno, ja viem, ale aj tak to chcem skúsiť, nemôže tam predsa ostať sama, sľubujem ti, že keď sa opäť objaví jej matka, nebudem nijako namietať proti tomu, aby sa s ňou stretávala, prípadne, ak bude v poriadku tak...“

Starší muž sa stále mračil a aj napriek tomu, že mali práve teraz jedno zo svojich neškodných čajových posedení, dnes to však vskutku vyzeralo tak, že to nebude jedno z tých pokojných popoludní, počas ktorých sa on zotavoval a jeho partner nechal dozrievať svoje experimenty.

Ešte sa zatiaľ nevrátili do civilizácie, prešli už dva týždne, počas ktorých takpovediac žili prítomnosťou a nestarali sa o nič iné len o svoj vzťah, len udržiavali to svoje šťastie stále živé a nedotknuté.

Až dnes prišli na rad rozhovory dôležitejšieho charakteru, keďže sa blížili ďalšie pojednávanie, tentoraz zrejme už posledné a Harry mal v úmysle podstúpiť to stretnutie s Dracom Malfoyom pre pokoj svojej duše aj preto, že si prial všetkým ukázať, že okolo neho už nemusia chodiť po špičkách, že je to opäť on, poznačený tým čo sa stalo, o tom neboli žiadne pochybnosti, iný Harry než ten, ktorý hľadal horcruxy, no nepochybne omnoho vyrovnanejší než v posledných týždňoch.

 „Povedzme, že som ochotný dohodnúť sa na kompromise,“ začal jeho partner. Stále ešte vážny a čiastočne už aj podráždený, čo dosť jasne zaznievalo v jeho hlas.

„Počúvam...“  oplatil mu to Harry rovnakou mincou.

„Podľa toho, čo som vyrozumel, aj Grangerová by mala záujem o dočasné opatrovníctvo tej malej...“

Počas tých posledných dní, kedy svojho syna navštevoval ju tam často stretával a Quentin, akoby snáď vytušil, že možno nebude mať len tú jednu príležitosť ju s malou Daphne zoznámil.

A vyzeralo to tak, že tie dve by si mohli rozumieť. Nevedel ešte aký názor na to má Ron, lebo o tom spolu vôbec nehovorili.

Harry vedel, že niečo chystá, niečo v súvislosťou s ňou a predpokladal, že sa už konečne odhodlal ju požiadať o ruku, čo stačilo na to, aby mohli takýmto spôsobom vypomôcť aj ako opatrovnícka rodina.

Zatiaľ však o tom nehovorili a Harry radšej nepokúšal osud, aby Rona náhodou nepostrčil tým nesprávnym smerom.

Vo veciach lásky bol stále ešte nadmieru opatrný, hlavne čo sa týkalo nich dvoch, si netrúfal do celej veci vôbec zasahovať.

„Áno, o niečom takom sa mi zmienila, no nie som si istý či...“

„Ak má ešte stále záujem, môže ostať u nej, budeš sa s ňou môcť stretávať a s Quentinom sa môže aj naďalej hrávať, myslím, že prišiel čas dať aj jej šancu na to, aby sa mohla podobným spôsobom realizovať... Naznačila mi niečo v tom zmysle, že má v úmysle už aj podať žiadosť, či už bez pána Weasleyho aj s jeho pomocou...“  čiastočné opatrovníctvo mohla získať aj bez manželstva, práve teraz bolo tých detí bez domova viac než dosť, až si s tým ministerstvo takmer nevedelo poradiť a bolo prístupné aj voči kompromisom.

„Čo však neznamená, že jej žiadosť prejde, a ak by náhodou neprešla...“

Snape mierne nadvihol obočie.

„Tak vy pán Potter, sa budete opäť snažiť spasiť celý svet...“ pripomenul mu jednu z tých nevýhod toho, že sa dostal zo svojho nie práve najpríjemnejšieho stavu.

„Obávam sa, že áno... a vy mi vtom budete musieť pomôcť, pán profesor, ste si toho vedomý?“ bolo len príhodné ho tak nazývať, keďže Harry vedel, že teraz už ako slobodný človek od budúceho roka bude učiť v prípravných kurzoch, len dve hodiny týždenne, pre vybranú skupinu študentov, ktorá má záujem o odbor experimentálne elixíry.

On sám to však skôr považoval za prednáškovú činnosť, ktorá bude pre nich ďalším príjmom.

Harry sa chcel venovať záležitostiam týkajúcim sa drakov, keďže mal už všetku potrebnú kvalifikáciu, no ešte presne nevedel akú pozíciu bude zastávať a zatiaľ sa mienil venovať hlavne svojmu partnerovi a Quentinovi a ich dvom zvieracím spoločníkom.

„Asi áno, no neznamená to, že sa vám to nebudem snažiť vyhovoriť, tak dobre, žiadosť môžeme podať, ale ak uprednostnia Grangerovú, zmieriš sa s tým...“

„Dohodnuté, pane...“ súhlasil Harry, spokojný s tým, že sa dokázali spolu rozumne dohodnúť.

***

Ležal vedľa neho.

Obklopený príjemným tichom, jeho myseľ, opäť patrila len jemu, dokázal ju ovládať natoľko, ako predtým, spomienky neboli viac rozštiepené, nepodliehal žiadnym víziám ani prehnanému ohrozeniu.

Opieral sa o telo druhého muža, prijímal jeho objatie, príjemne rozohriaty jeho pozornosťou.

Tou láskavou starostlivosťou, ktorá v ňom opäť prebúdzala túžby muža.

Cítil na sebe pohľad tých čiernych očí, díval sa na tie pery, ktoré ešte nedávno bozkával a nikdy nebol šťastnejší než teraz, keď sa mohol oňho opäť oprieť, keď opäť cítil, že k nemu patrí a delil sa s ním o intimitu týchto okamihov, absolútneho uvoľnenia.

„Ľúbim ťa, Severus...“ opakoval mu tie slová, ktoré v ňom  samom zanechávali stopu príjemnej bezstarostnosti.

„Podľa očakávania, Potter, ani v tomto prípade ste nesklamali moje očakávania...“ povedal mu jednu z tých odpovedí, lebo vedel, že on tie slová zrejme používa len v prípade krajnej núdze a inak ich treba hľadať v jeho dotykoch v jeho bozkoch a slovách, ktoré používal zvyčajne, no on v nich dokázal nájsť jeho vyjadrenie lásky, jeho vlastný spôsob ako mu ju prejaviť.

„Harry...“ opravil ho len mierne.

„Harry...“ zopakoval Snape takmer poslušne a jeho pohľad bol zrazu prístupnejší než zvyčajne.

Aj napriek tomu, že mal opäť svoju legilimenciu, že sa opäť necítil až tak veľmi odhalený, než predtým, no k nemu bol otvorenejší, hlavne v tých posledných dňoch, akoby prešli ďalšou z jeho bariér a on bol bližšie než ktokoľvek iný.

Bližšie k nemu.

„A čo ak ťa ešte chcem?“

„Tak v tom prípade, asi vieš, čo ťa čaká, Harry... Tušíš to, však?“

Oddane prikývol.

Tušil to a vedel, že to nebudú len tušenia, čo ho bude v najbližšej dobe zamestnávať.

***

„Zdravím, Potter...“ povedal mu Draco, keď k nim napokon prišiel.

Harry sedel na gauči na Pradiarskej uličke, čítal nejaké spisy týkajúce sa voľby povolania.

Nechal si poslať rôzne možnosti, ktoré by mohli byť určené preňho na základe jeho kvalifikácie.

Ešte stále mal dosť času na rozhodnutie, no chcel mať už aspoň nejaký prehľad o tom, čo bude musieť podstúpiť, ak by mal záujem aj o nejakú inú oblasť.

Práve teraz však odložil všetko nabok.

„Ahoj, Draco...“ pristúpil k nemu a podali si ruky, bol to zvláštny, pocit, vôbec po prvý raz sa v ňom neozývali žiadne nepríjemné pocity v súvislosti s ním. Niežeby ho mal zrazu rád a vedel by si predstaviť, že budú spolu len tak sedieť pri ohni a baviť sa spolu o počasí či o najnovších výsledkoch v metlobalových zápasoch.

No pochopil, že ten mladý muž, jeho bývalý spolužiak, patrí do života jeho partnera, že je súčasťou jeho rodinu a nechcel ho pripraviť o ten pocit. Prial si dať tomu šancu a pochopiť ich vzťah, taký aký je, bez podozrievania či zbytočných obvinení.

Severusovi na tom záležalo a keďže on bol ochotní prijať jeho priateľov, aj napriek tej averzii, ktorá medzi nimi dlhšiu dobu panovala, aj on bol pripravený prijímať určité kompromisy, čo mu značne uľahčoval jeho momentálny povedzme, že stabilizovaný stav.

„Dáš si niečo?“

„Nie, ďakujem...“ poznamenal Draco mierne nervózne. Ani preňho to zrejme nebolo jednoduché, po takom dlhom čase prijať pozvanie práve od neho.

Sadli si, oproti sebe, no stále ešte udržiavali pomerne formálnu vzdialenosť.

„Som rád, že si prišiel, ja... chcel by som s tebou hovoriť o Severusovi a o tom, že ja... uvedomujem si, že si súčasťou jeho rodiny a že svojím spôsobom k nemu patríš... na škole to bolo medzi nami všelijaké, ale ja... chcel by som aby sme aspoň kvôli nemu spolu vychádzali dobre...“

Svetlovlasý mladík akoby sa čiastočne zbavil toho napätia, ktoré v ňom pretrvávalo, keď stál vo dverách, keď na sebe cítil Aileasov pohľad. Drak práve teraz tancoval pred nimi, nepochybne spokojný s tým, že majú návštevu... A Harry k nemu veľmi príhodne presunul hračku, po ktorej vzápätí chmatol, čo bolo dobré, lebo práve teraz mal to obdobie, keď rád okusoval všetko čo sa dostalo do jeho blízkosti.

Harry uznal, že by nebolo najlepšie, keby si to skúšal na Malfoyovi, aj keď časť z neho by to možno považovala za mimoriadne zábavné, keby Draco opäť spustil to svoje dobre známe: poviem to otcovi.

„Čo sa mňa týka, Potter, budem sa o to snažiť, je to stále zvláštne, lebo som zvyknutý na to, ťa provokovať, ale pamätáš si predsa, že to ja som ti pôvodne podával ruku, takže to zrejme nebude až také nepredstaviteľné akoby sa zdalo... Z mojej strany nevidím, žiadny problém, no neviem ako to bude s tebou, na teba sa priam lepia, tak si musím dávať pozor...“ snažil sa trochu odľahčiť situáciu, čo mu Harry nemal vôbec za zlé.

„A ako sa má Grangerová? Počul som, že Weasley a ona už dlhšie nebudú preťahovať to zasnúbenie a vraj pôjdu na vec...“

„Má sa dobre... nuž, ešte to nie je isté, ale vyzerá to tak, že tentoraz k tomu dôjde...“ Harry nenápadne zaklopal na drevo.

Draco naňho chvíľu hľadel, akoby sa obával o jeho zdravý rozum.

„Tak sa to robí, keď muklovia chcú, aby sa niečo nezakríklo... v ich prípade je to viac než vhodné použiť...“

Očakával určitú mieru odporu z jeho strany, no v jeho pohľade bol len záujem.

„To si zapamätám a možno to použijem, lebo to isté čaká aj mňa, no vôbec tomu nemôžem uveriť, že to urobím až potom, ako sa to podarilo môjmu krstnému otcovi... čomu stále ešte nerozumiem, Potter...“ krútil nad tým hlavou, no len tak napol akoby žartom.

Harry sa hrdo narovnal.

„Niekedy si nie som istý, ako sa to všetko vlastne odohralo, no myslím si, že k tomu výrazne prispel aj môj talent na vyhľadávanie problémov... že som tomu skrátka nemohol uniknúť, no milujem tvojho krstného otca, so všetkým, čo k nemu patrí a nebojím sa to priznať...“

„Pri Merlinovi, Potter, to keby si povedal na škole, kto by tomu asi tak uveril, keby si vtedy, vyhlásil, že...“

„Zrejme ani ja sám...“  pripustil tú možnosť, že by ho to zrejme aj čiastočne vydesilo.

A svoje súčasné ja by zrejme obvinil zo šialenstva, ktoré on sám práve teraz nazýval láskou.

Istý čas sa tak nezáväzné zhovárali, o tých lepších častiach svojho pobytu na Rokforte, o tom, čo ich mohlo spájať, no nespájalo, za tie roky, akoby sa práve teraz istým spôsobom prepojilo. No nebolo to celkom ideálne, ešte stále toho bolo veľa, čo by si mali povedať na to, aby dospeli do toho bodu, kedy spolu budú skutočne vychádzať lepšie, zatiaľ to bola z oboch strán ešte len také zahrievacie kolo.

Po jeho odchode však Harry nadobudol dojem, že ak si to bude skutočne priať, budú môcť spolu vychádzať aspoň do takej miery, aby to viac nenarušilo ich vzťah s profesorom elixírov. 

45. kapitola

47. kapitola