Pradiarska ulička 47. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

Pre Mononoke a Abeuqu

Harry pomocou prútika odstránil z koberca kukuričné chrumky. Tvárou mu zároveň prebehol spokojný úsmev, keď videl ako jeho priateľ drží na kolenách malú Daphne.

„Trestuhodná nezodpovednosť...“ poznamenal pomerne podráždene. A to dievčatko ho počúvalo, akoby snáď každé jeho slovo pre ňu bolo zákonom.

„To sa niekedy stáva, aj keď pripúšťam, že v tomto prípade ma to dosť mrzí, sú to moji priatelia...“  ešte stále preňho bolo ťažké si to predstaviť, že potom všetkom napokon nebudú spolu.

„O tom nepochybujem, Potter...“

„Ale no tak, Harry...“ opravil ho, stále ešte pobavený tým jeho úprimným rozhorčením.

Po tých posledných udalostiach Severus nič nenamietal proti tomu, že ich žiadosť o dočasné opatrovníctvo malej Daphne prešla. A Quentin bol tou možnosťou vskutku nadšený, keďže práve dnes to vyzeralo tak, že si ich oboch budú môcť vziať domov, že všetky formality sú už uzavreté.

Nepochybne to bolo pod vplyvom toho, že Hermiona a Ron namiesto svadby napokon dospeli k rýchlemu rozchodu. A neboli žiadne iné žiadosti, len ďalšie deti, ktoré potrebovali nejaké miesto. Čarodejnícky svet, akoby nebol ochotný poskytovať tú ústavnú formu výchovy, o to viac práve teraz, keď bolo zverejnené, že aj samotný Temný pán bol vychovávaný takýmto spôsobom. Nedôvera voči tomuto druhu výchovy rástla viac než zvyčajne.

Harry nebol presvedčený o tom, že čarodejnícka rodina, ktorej by bolo dieťa nanútené by na tom bola lepšie, predsa len vedel aké je to, keďže on sám bol položený pred dvere spolu s listom od Dumbledora o ktorého obsahu si práve teraz myslel svoje.

Severus našťastie, aj napriek počiatočnej obave, bol vcelku zmierený s tým, že na seba prevezmú túto záležitosť.

Aj v kancelárii to potvrdil on sám bez jeho naliehania, keď mu bolo ozrejmené, ako to dopadlo s tou druhou žiadosťou. Samozrejme len v obmedzenej miere, keďže nemohli vylúčiť to, že sa jej matka ešte vráti. Svojich rodičovských práv sa zatiaľ nevzdala, čo im tiež bolo oznámené.

Zatiaľ však čakali na to, kedy budú hotové tie posledné dokumenty, ktoré ich oprávňovali k tomu, aby si mohli vziať so sebou Quentina, bolo nutné ešte získať pár pečiatok, kvôli jeho magickej nestabilite, ktorá bola považovaná za dosť vážnu diagnózu.

No práve teraz tak vôbec nevyzeral, pripadal im ako bežné dieťa a nesmierne sa tešil z toho, že Daphne ide s nimi. Považoval ju za súčasť svojho života, bolo viac než zjavné, že je to tak, že je medzi nimi určitý druh spojenia, s ktorým sa Snape dokázal do určitej miery stotožniť.

Snape naňho pozrel, akoby mu chcel povedať, že o toto oslovenie, ešte bude musieť istý čas bojovať, čo Harrymu vôbec neprekážalo. Do istej miery bol ochotný prijať túto výzvu ako príjemné spestrenie jedného z tých pre zmenu aj pokojných dní.

„Harry, pán profesor, tak som už tu, podarilo sa vám...“

„Isteže áno, slečna Grangerová...“ poznamenal Snape nie práve najprívetivejšie.

„Čakali ste snáď niečo iné?“

„Nie, pán profesor...“

Harry si medzitým zvykal na tú myšlienku, že Hermiona teraz istý čas nebude kontaktovať Rona a zrejme ani on ju.

Niežeby si našli niekoho iného, len skrátka údajne pochopili, že to medzi nimi nebude fungovať.

***

„Pozri, Daphne, to je náš drak...“ ukazoval malej Quentin ochotného Aileasa,  dostal sa k nim ako prvý, keď sa bezpečne presunuli až na Pradiarsku uličku. Hermiona tam s nimi počkala, kým všetko nebolo vybavené, Ron prišiel aj neskôr a aj on s nimi nejaký čas pobudol, no až potom ako Hermiona odišla, bolo to veľmi zvláštne. Čiastočne až nepríjemné. Harry sa snažil nedávať priveľmi najavo to, že sa deje niečo zvláštne. No obával sa, že to už medzi nimi nikdy nebude také ako predtým, keď sa len pohrávali s myšlienkou, že by mohli byť spolu. Práve teraz však musel zanechať myšlienky podobného druhu, keďže deti zaujal drak, nebolo vhodné nechať sa rozptyľovať myšlienkami na nich.

Harry si všimol, ako na nich pritom Snape pozorne dohliada, aj keď nehrozilo žiadne bezprostredné nebezpečenstvo, aspoň nie od ich hravého minidraka, ktorého povaha ani zďaleka nezodpovedal popisu nemilosrdného zabijaka, aj keď bolo nutnú pripustiť, že isté inštinkty môžu spôsobiť problémy, no on sám z jeho zvedavého postoja momentálne nevybadal žiadne podobné vplyvy, nepochybne aj preto, že bol na nich už svojím spôsobom zvyknutý. A do istej miery si našiel miesto v ich pomerne rýchlo sa rozrastajúcej rodine.

No ich zoznámenie prebehlo vcelku pokojne, Aileas zrejme nemal v pláne Severusa nahnevať, skôr to vyzeralo tak, že má jednu zo svojich lenivých nálad, čo sa mu aj potvrdilo, keď sa uložil na jeho kolená, zložil si krídla a spokojne privrel oči.

Quentin jej predstavil aj Severína, ktorý sa však tiež dlho nezdržal, práve teraz ho upútala jedna z hračiek, ktorá bola kvôli drakovej nečinnosti, konečne voľná. V poslednom čase mal vo zvyku občas niekam zmiznúť, niekedy aj na celé dni, akoby mal aj on opäť nejaké poslanie, ktoré sa možno týkalo iných ľudí, Harry mal ten pocit, že možno pre niekoho iného robí to, čo urobil pre nich, no nemohol to dokázať.

Keď mali zoznamovanie z obyvateľmi bytu úspešne za sebou, boli si pozrieť svoje izby.

Museli urobiť isté úpravy a nakúpiť pár vecí, no podarilo sa im vytvoriť pre deti pekný priestor, dostatočne ďaleko od laboratória.

***

Harry sa podujal na to, že ich uloží do postele, kvôli istým administratívnym záležitostiam, a pomerne veľkej vyťaženosti úradov v tomto období, sa v dočasnom domove zdržali dlhšie, než to on sám očakával.

Mali za sebou už aj pomerne rýchlu večeru a všetky záležitosti spojené s jej objednaním, sa ochotne postaral jeho partner.

A on si pomaly sadol k nemu, unavený, no spokojný s tým, že sa im podarilo zvládnuť tento prvý spoločný večer.

 Aj keď musel uznať, že je to omnoho náročnejšie ako čakal.

„Severus...“ oslovil svojho partnera, keď sa takpovediac pomerne ochotne presunul do jeho objatia.

„Áno, Harry...“

Musel sa usmiať.

Nazval ho tak, opäť to urobil.

Spokojne privrel oči, keď pocítil jeho dotyk. Nič sa nemohlo vyrovnať tomu dotyku.

Takmer ani neveril svojmu šťastiu, keď mohol priam blažene privrieť oči a cítiť ho.

„Dnes som ti ešte nepovedal, aký úžasný si, ako veľmi ťa ľúbim...“

„Nie, dnes ešte nie, vtom máš pravdu...“ pripustil Snape to, že má pravdu.

***

„Prepáč, Severus, ale on si vyžiadal teba a ja som nevedel, čo mám robiť, vieš predsa aký je otec...“ Draco mu venoval jeden zo svojich ospravedlňujúcich pohľadov.

„Áno, som si vedomý toho, že je ťažké Luciusovi odporovať...“

Nepopieral, že ho vôbec nepotešila tá možnosť, že musel odísť od svojho partnera, a od dvoch detí. No nemohol odmietnuť, hlavne nie, teraz, keď bola situácia taká napätá po Luciusovom prepustení.

Podarilo sa mu nájsť slabinu v zákone, ktorá spôsobila, že bol práve teraz na slobode a opäť sa vrátil domov.

Potom ich poslednom stretnutí, chápal Potterove obavy. No nemienil ponechať Draca v jeho rukách, aspoň kým bude mať tú možnosť, Luciusa aspoň čiastočne ovplyvniť.

Potom súde to vyzeralo tak, že by ho mohol vziať na milosť, nech sa už akokoľvek hneval, mali spoločnú minulosť, ktorú ani jeden z nich nemohol zaprieť a svojho času sa ho aj Severus pokúsil zabiť, nepovažoval to za neprekonateľnú prekážku.  No ocenil by, keby to už viac nerobil, do istej miery to považoval za zbytočné plytvanie časom.

Čo však neznamenalo, že zabudol na to ich posledné stretnutie a bol samozrejme pripravený v prípade potreby adekvátne zareagovať na útok, ak by k tomu náhodou došlo.

Draco ho odviedol do otcovej izby, Lucius napriek pokročilej nočnej hodine sedel v kresle, s pohárom čarodejníckej whiskey v jednej ruke...

„Tak si prišiel...“ skonštatoval pomerne ľahostajne.

„Áno, som tu...“

„Nechaj nás, Draco....“ požiadal tlmeným hlasom.

„Otec, ale nebudeš, nemáš v úmysle...“

„Nechaj nás... moje slovo tu platí, napriek všetkému... ešte stále platí...“

„Otec prosím ťa...“

„Nepros ma Draco, len skrátka choď... nechaj ma, nech si pohovorím s tvojím krstným otcom...“

Draco pomaly prikývol a opustil izbu.

Snape podišiel bližšie.

Čiastočne obklopený spomienkami na túto izbu, na všetko, čo si kedy v nej povedali.

Niekedy priateľsky, inokedy omnoho strohejšie.

„Temný pán je preč a ja som voľný, som voľný, nemusím sa skrývať... rozumieš tomu, čo to znamená, Severus...“

„Pochopiteľne, že áno...“

„No neostanem tu, potom všetkom tu nemôžem ostať, Dracovi moja prítomnosť škodí... on si už našiel svoju cestu a lepšie mu bude, keď sa budem od neho čo najďalej... a ja to preňho urobím, tentoraz už ako slobodný človek, no najprv je nutné uzavrieť isté veci medzi nami, isté veci, o ktorých som už dlho premýšľal...“  pomaly vstal, odložil pohár a pristúpil k nemu z rukami položenými tak, aby videl, že v nich nemá prútik.

Severus však stále zachovával ostražitosť a bol pripravený na všetko, čo by mohol ešte prípadne urobiť.

„Myslíš si, že ešte máme šancu, ľudia ako my... že môžeme začať odznovu... že je možné napriek všetkej tej krvi... ísť za tým, čo chceme...“

„Domnievam sa, že áno, dosiaľ som nepatril k ľuďom, ktorý by tomu verili, ale našli sa osoby, ktoré ma o tom presvedčili...“

„Takže, on, Potter, on je ten, kto mení veci a vďaka nemu... asi to bude tak, asi sa v ňom napokon nemýlil alebo možno len nepochopil... v čom skutočne spočíva tá jeho moc...“ 

poznámka: nuž napokon som neodolala tej možnosti to naše trio trošku... 

 46. kapitola

48. kapitola