28. 2. 2016

Pradiarska ulička 48. kapitola







na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.



 Pre Abequa

Pomohol mu dostať sa do postele. Urobil to bez váhania a čiastočne zbavený toho bremena, ktoré preňho predstavovala obava, že by mohol opäť na nich zaútočiť. Tá ich spriaznenosť, ktorú spoznal predtým bola opäť prítomná v ich vzťahu.
„Pamätáš si, ako sme... ako sme to všetko... ako slávne to začalo, ako sme si mysleli, že budeme páni sveta... ako sme verili, že všetci... ale to svet nás porazil, nie on len svet... vieš, Severus, vždy som veril, že to budeš ty, že práve ty budeš...“
„Mŕtvy skôr než skončí vojna...“
„Nie...“ pokrútil hlavou.
A on si radšej prial, aby to nepoprel, nechcel v sebe nájsť toho Snapa, ktorý bol Luciusovým priateľom, nechcel mu opäť veriť. Bolo to šialenstvo, ktorého sa nesmel dopustiť.
„Veril som že ty budeš tým, kto to vydrží najdlhšie, že to zvládneš aj keby všetci ostatní, že kým vidím teba, kým si ty v poriadku, aj my všetci budeme... ale potom sa to všetko zvrtlo, všetko sa zmenilo... tak rýchlo... tak prudko... chceli sme to tak, skutočne sme to tak chceli, Severus...“
„Nie, predpokladám, že nikto z nás to tak nechcel...“   vybavili sa mu všetky tie okamihy plné márnych nádejí, na tie ideály, ktorým verili a Lucius bol tou osobou, ktorá tomu až fanaticky verila. Na ceste za novou rodinou, za prijatím a mocou, bol celý svet malý...
„No už je neskoro, bude lepšie, ak ti pomôžem dostať sa do postele, Draco ťažko nesie toto tvoje správanie, možno by si mal začať od neho...“
„Áno, možno by som mal...“ aj on pripustil tú možnosť a Severus len dúfal, že si to vysvetlil správne.  
***
Severus si plne uvedomoval Potterov vplyv, nepochybne nikdy predtým nepociťoval podobnú túžbu spojenú s návratom domov, ako teraz, keď naňho Harry tak netrpezlivo čakal.
Vskutku bol zrejme pod jeho vplyvom ochotný Luciusovi napriek všetkému želať veľa šťastia v ďalšom živote a hľadaní nových cieľov. Nepochyboval, že po tejto fáze totálne sebaľútosti príde ďalšia, príjemnejšia preňho no omnoho nepríjemnejšia pre tých ostatných.
Bol to zvláštny pocit, po dlhom čase niekam patriť, inak než na to bol zvyknutý. Uzavrieť zväzok tohto druhu, jemu takmer neznámy a od istého času takmer až nepredstaviteľný.
No kto iný než Potter, by mohol niečo také dokázať, a pritom sa nestať terčom verejného pranierovania.
On jediný mal zrejme tú moc, aj napriek všetkému, ostať symbolom, toho, čo sa im podarilo tak ťažko získať a čo on takmer vykúpil svojou smrťou. Niežeby mu to predtým bolo ľúto, niežeby aj on istý čas nepodliehal tej únave, tej príjemnej možnosti, že by mohol...
No teraz tu bol on a potreboval ho, aj keď  k tomu už nemal dôvod. Ukázal mu, že aj to, v čo už takmer ani nedúfal sa s ním môže stať súčasťou jeho bežných dní.
Potter či už pri zmysloch alebo absolútne mimo, obe tieto jeho podoby bol ochotný prijať, no nebol ochotný bez nich žiť. Znelo to zvláštne, ako istý druh zvrátenej romantiky, že práve on uvažuje o Potterovi, ako o dôvode svojho žitia, keď už aj tak bol toho príčinou, zrejme to už bolo raz tak, že práve teraz mu život ponúka jednu z tých šialených možností, jednu z tých možností, ktoré iným nemilosrdne odoprel.
No práve teraz naňho už čakal Draco, s tým zúfalstvom v pohľade, ktorý nebol presne tým, na čo bol v jeho prípade zvyknutý.
„Tak ako...“
„On to zvládne a vy tiež, dajte tomu čas...“ položil mu ruku na plece, čo by zrejme inak neoceňoval, no práve teraz to bolo to, čo zrejme potreboval, alebo sa aspoň čiastočne zbavil tej strnulosti.
„Dáš si niečo?“
Bol v pokušení povedať mu že nie, no nedokázal odmietnuť, keď ho videl takého stále ešte dosť skleslého.
„Áno, len jeden pohárik, to isté čo vždy...“
Posedeli si spolu, tak ako mali predtým vo zvyku, keď si na to obaja našli čas.
Držal v rukách svoj pohár, viac ho držal než z neho pil a sedel oproti nemu, oproti svojmu krstnému synovi, ktorého práve teraz zbavil starostí, už len tým, že bol ochotný hovoriť s jeho otcom, ktorému to zdá sa, že pomohlo.
„Myslíš, že to bude v poriadku, že on...“
„Neviem, Draco, bude lepšie, ak ostaneš obozretný, nie je práve vtom najlepšom stave... Požiadal som, aby na teba bral ohľad, no chápeš, že vzhľadom na to, čo prežil, čo sme prežili my všetci, sa zaňho nemôžem zaručiť...“
Mladý Malfoy prikývol.
„Budem obozretný, Severus... ale on, je to stále on, však... bude už...“
„Dúfajme, že bude...“ dnes bol ochotný tomu veriť. Prijať tú možnosť, že ak má nádej on, tak potom aj Lucius Malfoy.
Ak to bude chcieť, ak si to skutočne bude priať, bude môcť ísť tou cestou v opačnom prípade...
Na to nechcel ani len pomyslieť, no dal si záležať na tom, aby Draco vedel, že tu preňho vždy bude.
Povedať to priamo by však znamenalo priveľmi ho zneistiť, tak len opatrne naznačil.
„S Harrym je to už v poriadku, ak by si nám chcel niekedy oplatiť návštevu si kedykoľvek vítaný...“
„Ďakujem ti, ja rád, prijmem tvoje pozvanie, ak to Potterovi skutočne nebude vadiť, no chcel by som s tebou prebrať ešte jednu záležitosť...“
***

Aileas práve čelil akémusi deštrukčnému obdobiu, ktoré jeho samého odsúdilo na pár zdanlivo voľných dní.
Ak sa to tak dalo nazvať. Potter bol s Aileasom na chate, bez detí, keďže drak práve teraz vykazoval istý druh nervozity a Severus mal chtiac-či nechtiac tendenciu sa mu aspoň dva razy do dňa ozvať. Už len preto, aby sa ubezpečil o tom, že sa tí dvaja nedostali do problémov.
S deťmi mu práve teraz viac než ochotne pomáhala Grangerová. A práve teraz to bolo nevyhnutné, keďže  dnes mal popoludní kurzy, bolo nevyhnutné sa spoľahnúť na jej starostlivosť.
No ona prišla už rovno od rána, akoby on Severus Snape, nedokázal zvládnuť dve deti.
Nepochybne práve teraz mala dosť voľného času a takisto aj pomerne opuchnuté a vyplakané oči.
A zrejme pod vplyvom Pottera a jeho zvyčajnej láskavosti ju neposlal kade ľahšie, ale čelil jej prítomnosti za svojím stolom.
Práve teraz ich však mal na starosti on, Daphne nenápadne strčila ruku do jeho ovsenej kaše a trochu jej vyprskla na obrus.
Čo ohodnotil svojím obvyklým spôsobom.
„Nuž zdá sa, že dnes to bude opäť jeden z tých príjemnejších dní...“
Hermiona zdvihla zrak od svojho taniera. Jeho poznámku si samozrejme vysvetlila inak.
„Pán profesor, viem, že sa z mojej prítomnosti veľmi netešíte, no sľúbila som, Harrymu, že vám pomôžem a ako iste viete, beriem podobné sľuby veľmi vážne a nemyslím si, že je nutné, ďalej sa zaoberať touto témou...“
„S tým súhlasím, Grangerová a ani som to nemal v úmysle, hovoril som o istej detskej ruke v mojej kaši, aj keď nepochybne ako to vy vravíte roztomilej no... stále to považujem za istý druh komplikácie...“
Hermiona naňho zarazene hľadela.
„Vy ste nemysleli...“
„Isteže nie, už som sa vyrovnal s tým, že sa dnes budeme musieť navzájom zniesť... No možno je dobré, že ste tu, aspoň sa pozhovárame o tom, že môj krstný syn kvôli vám zrušil svoje zasnúbenie... “  toľko k tomu, že obaja sú voľní, ako sa im to snažili naznačiť.
Predpokladal, že aj Weasley si už tú voľnosť svojským spôsobom užíva. Niežeby to bola jeho starosť. Len nerozumel tomu, ako môžu pôsobiť tak zničene a popritom si už pokojne budovať nové životy, zrejme bol v niektorých ohľadoch až príliš staromódny.
„On vám to povedal, ale ja som ho nežiadala...“
„Pokoj, Grangerová, to skôr ja som vás chcel varovať, aby ste chvíľu počkali, kým sa vrhnete do niečoho, čo by mohlo spôsobiť, len ďalšiu dávku citovej nevyrovnanosti...“ nemohol uveriť, že sa o niečom takom zhovára práve s ňou, no predpokladal, že tie jej oči budú mať vplyv aj na Pottera.
„Takže si myslíte, že by som nemala...“
„Nie, ja si radšej nemyslím nič, povedal som aj Dracovi, že je to vaša záležitosť, ja som si len dovolil vyjadriť svoj skromný názor... z ohľadom na to, že ešte očividne nie ste vyrovnaná s tým, čo sa nedávno stalo...“
Prikývla.
„Áno, v tom máte pravdu, že si musím oddýchnuť, ja... viem, že je to tak, o to viac ma prekvapilo to, že Draco... ja vskutku som neočakávala, že sa vzdá...“
Niežeby on niečo podobné čakal.
„Dovolím si povedať, že mu na tom dosť záleží, keďže nazbieral odvahu a zdôveril sa mi s tým... nepochybne skôr než svojmu otcovi... aj kvôli nemu vás musím varovať, aby ste si dávali pozor, momentálne prechádza istým obdobím, počas ktorého je nutná tá najvyššia opatrnosť, ako som to povedal aj Dracovi, no on je zrejme pripravený bojovať, čo mu nepochybne svedčí ku cti...“ vedel, že si tým zrejme protirečí, no predpokladal, že ona si už v tých jeho slovách nájde to svoje a možno aj niečo, proti čomu bude bojovať.
„A teraz ak dovolíte, moje poznámky... neznesú odklad... Vlastne aj vy by ste mali byť na vyšších kurzoch, Grangerová, prečo som vás tam nevidel?“
„Ešte som si žiadny nevybrala, ja nie som si istá či...“
„Až si budete istá, dajte mi vedieť, povedzme, že si viem predstaviť osobu vašich kvalít v mojej triede, no priveľmi to nerozširujte... Vy viete ako som to myslel, však?“
Dívala sa naňho, akoby ho videla po prvý raz.
„Myslím, že viem, pán profesor...“ cítil na sebe jej pohľad. A bol spokojný s tým, že aj po toľkých rokoch, dokáže niekoho prekvapiť, bezpochyby aj sám seba, ak by mal byť presný.
„A teraz ak ma ospravedlníte...“ vložil jej malú do rúk, stále ešte potešený tým jej šokovaným výrazom tváre.
A ešte skontroloval Quentina, ktorý už doraňajkoval a čítal si knihu na gauči, spolu so Severínom, ktorý pomerne ležal na jeho kolenách. 


poznámka autorky FF: ostávajú dve kapitoly do konca, poviedka potom istotne postúpy na opravy, keďže nemám beta-readera zas to bude na mne, no keďže už je v podstate hotový obal, i keď pracujem teraz na istej veci, ale keď bude hotová tá, určite sa pustím do tohto, aby bol e-book na stiahnutie a určite budem chcieť aj tlačenú knihu :D to som celá ja...