Názov:
Temná strana sily
postavy:
Theia_Autp postava/Anakin Skywalker_lord Vader, padawanka/majster ship, hate
love relationship, angst, zmienky o Padmé/Anakin, het
obsah: „Keď
mi povedali, že on bude mojím majstrom, pocítila som strach, ten zakázaný
strach, o ktorom sa hovorilo, že vedie k temnej strane sily.“
Pre Farah a Awastu
„Myslím,
že to bude v poriadku, Theia... Uvidíš, že si na to čoskoro už ani len
nespomenieš,“ skonštatoval Skywalker
pomerne tichým hlasom. Nebolo ťažké tomu veriť a opäť voľnejšie dýchať,
opäť veriť tomu, že všetko bude v poriadku.
Čiastočne
akoby tiež bol pod vplyvom toho, ako na nich oboch pôsobila sila aj v jeho
pohľade bola tá možnosť dôvernosti, po ktorej ona práve teraz zatúžila.
Prikývla,
stále ešte dosť rozpačito. Jeho dotyk v nej zanechal nádeje
a očakávania, ktorým nerozumela. Nevedela čo by mala žiadať, nechcela nič
iné len ešte si istý čas udržať tú možnosť, čeliť aj naďalej ochrane sily,
ktorá bola ako objatie, tepla a bezpečia.
„Pokúsim
sa o to, majster... ale ja, chcela by som sa vás na niečo spýtať, ak by
som mohla...“
Nechcela
od neho nič viac, než to čo by jej bol ochotný dať, ale zároveň, akoby
existovala úplne iná rovina ich vzťahu, jedna z tých, ktoré nie sú
kontrolované vôľou a ona podliehala jej vplyvu, keď bola s ním, keď
dovolila samej sebe, cítiť sa s ním dobre. Stačilo by len tak málo, aby sa
kompletne odovzdala tomu pocitu, všetko v nej hovorilo, že to tak má byť,
že neexistuje nič správnejšie než prijať to, než tešiť sa z toho, že vôbec
majú to privilégium niečo také spoznať.
„Áno,
iste, pokojne sa pýtaj na čokoľvek, čo potrebuješ vedieť...“
Čokoľvek.
To
bolo jedno z tých slov, ktoré ju zvádzalo vskutku k rôznym typom
otázok.
„Počas
tej našej prvej meditácie, niečo bolo iné, než zvyčajne, niečo k čomu ešte
neviem zaujať jasné stanovisko, chcela by som len vedieť, či aj vy... či aj z vašej
strany to bolo také...“ začínala sa do toho zamotávať, no nedokázal to nijako
inak vyjadriť, bolo ťažké to popísať slovami.
„To
sa občas stáva pri prenose myšlienok, neprikladal by som tom prílišnú
dôležitosť... nie je na tom nič nezvyčajné, a predpokladám, že za istých
podmienok sa to môže stať znova... je ti to nepríjemné, ak by bolo, postarám
sa, o to, aby sme prešli na iný spôsob meditácie? Ak by ti to prekážalo,
kedykoľvek ma môžeš zastaviť, neurobím nič čo by ti ublížilo...“ v jeho slovách nebol ani náznak
odsúdenia, žiadne výčitky, bolo to len skonštatovanie faktu.
Verila
mu, tomu jeho úprimnému pohľadu.
„Nie,
nie je mi to nepríjemné, len som chcela vedieť, ako to vnímate vy...“
Upokojilo
ju to, potrebovala, aby to povedal takýmto spôsobom, niečo v nej, akoby sa
náhle vzdalo akéhosi vnútorného tlaku, akýchsi ďalších obáv, ktoré kdesi opäť
narastali.
Medzi
nimi prebehla akási vlna vzájomného porozumenia, rešpektoval jej hranice a bol
ochotný jej ponúknuť aj inú alternatívu, to jej nateraz stačilo a podnietilo
ju to k tomu, aby si ho začala viac vážiť, nielen ako majstra, ale aj ako
človeka.
Takmer
sa jej až nechcelo od neho odísť, podliehala tomu dojmu, že je práve teraz tam
kde má byť, s osobou, ktorá jej rozumie tak ako nikto iný, že práve tu a teraz
by mala byť.
Mohli
spolu aj mlčať a nič sa nestalo, nepripadalo jej to zvláštne, oddýchla si
od všetkého, čo by ju mohlo znepokojovať aj počas toho sprisahaneckého ticha,
ktoré medzi nimi nastolilo istý druh príjemnej rovnováhy.
„Majster,
ako ste... ako ste... sa vlastne zmierili so stratou ruky...“ už to takmer ani
nevnímala, keď sa ho opäť dotýkala, lebo aj v tou druhou rukou teraz opäť
prúdila sila, no práve teraz si to uvedomila, že on čelil zraneniu omnoho
horšiemu než bolo to jej. No nevedela či je ochotný o tom hovoriť práve
s ňou. Bola to predsa len záležitosť vskutku takmer až intímna.
Priala
si vziať tú otázku späť, možno vôbec nebolo vhodné mu to pripomínať, radšej pre
istotu sklopila zrak, aby nemusela hľadieť do jeho tváre, keď sa rozhodne
ukázať jej, kde sú jeho hranice.
„Bolo
to, akoby som sa s časťou sily učil narábať odznovu, mimoriadne
nepríjemné... pripadala mi iná, ťažšia než predtým, akoby ku mne ani nepatrila,
no teraz ma to už nijako ma to neobmedzuje ani čo sa týka boja...“ pokračoval,
akoby vôbec o nič nešlo, akoby to bola len skúsenosť, o ktorú sa
s ňou môže podeliť. A ona sa upokojila, pomaly zdvihla hlavu
a odvážila sa naňho opäť pozrieť.
„Bol
som neopatrný, no odvtedy si už dávam väčší pozor...“ naklonil sa bližšie k nej.
„Aj
ty si budeš dávať, maličká, dáš si pozor na to, aby ťa tvoji súperi nedostali
do takej situácie... Zdokonalíš sa vo svojom vnímaní sily, už čoskoro budeš
pripravená a dokážeš odhadnúť, kedy je nutné cúvnuť, ty dokážeš spoznať
ten rozdiel, však maličká?“
Cítila
to, jeho blízkosť v nej podnietila všetky tie príjemné varovania.
„Áno,
majster...“ vyslovila to, čiastočne ešte stále pod vplyvom jeho pohľadu a toho
pocitu, ktorý ich k sebe priťahoval, s ktorým len nedávno uzavreli
prímerie.
Pohladil
ju po ramene, cítila jeho dotyk, kým v nej samej silnelo presvedčenie, že
práve teraz môže dostať to, čo chce, to po čom túži. Jej srdce bolo zrazu
zrýchlené, viac než počas boja, viac než počas tých okamihov, kedy čelila
svojim pocitom, viac než kedykoľvek inokedy, zrazu cítila, že existuje, že
niekde tam vykonáva tú svoju činnosť, nezávisle od jej vôle, nezávisle od toho,
čo by si priala.
No
rovnako rýchlo, ako ju ten pocit zahalil do akéhosi príjemného očakávania,
pominul, keď sa od nej odtiahol, keď sa to spojenie sily prerušilo.
„Mali
by sme už ísť, aby si tvoji priatelia nerobili o teba starosti...“
„Áno,
mali...“ súhlasila, no stále v nej narastal ten pocit, že niečo ostalo
nedokončené.
Opäť
počula šestku, to jej dobre známe pípanie, opäť vnímala hukot meditačnej
fontány a všetko ostatné, čo dovtedy akosi zotrvávalo kdesi v pozadí.
