Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan
pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…
Pre Henry.Wilde
Portrét
Severusa Snapa[1]
Hľadel na
prázdny rám.
Bol tam uprostred jednej zo stien, tesne nad úrovňou jeho očí. Bol obyčajný, čiastočne
až pokrytý slabou vrstvou prachu.
Nepochybne to
spôsobila tá skutočnosť, že v tomto kabinete sa už dlhšiu dobu nikto
neusídlil. Nepochybne kvôli všadeprítomnému chladu, menej výhodnej polohe a
blízkosti slizolinskej fakulty, ktorú v poslednom čase nebola veľmi
obľúbená, ak sa to tak dalo nazvať, po vojne ešte stále neboli zahojené isté
rany, ktoré spôsobili…
Dan práve rozpisoval začiatok novej poviedky, keď
ho prerušil zvuk zvončeka, opatrne si zložil notebook z kolien a šiel
otvoriť.
Alan si možno zabudol kľúče, prípadne niečo iné
omnoho dôležitejšie, mal práve schôdzku s jedným producentom.
Ozval sa tak náhle, nepochybne práve pod vplyvom
tých posledných správ, preto museli cestu na chatu ešte o deň posunúť.
No keď tie dveře otvoril, uvidel před nimi stáť
svojho otca. Na chvíľu bol paralizovaný tou možnosťou, že ho opäť vidí.
„Ahoj, otec…“ hlesol neisto.
Cítil sa tak trochu až nepatrične, oblečený len
v teplákách a pohodlnom tričku…
Tie články mali zrejme magický účinok nielen na
producentov, ale aj na ľudí, ktorý sa už dlhšie pred ním snažili zatajovať.
„Môžem ísť ďalej…“ opýtal sa Alan Radcliffe.
„Áno, iste…“ pomaly odstúpil, aby mu umožnil
prejsť a stále naňho hľadel, pomerne znepokojene.
Jeho otec sa kritickým okom poobzeral po dome, no
nič nenasvedčovalo tomu, že by mal v úmysle komentovať to aj slovne.
Uviedol otca do obývačky, na rýchlo uložil svoju
prácu a zavrel počítač, ignoroval ďalšie nadšené pípanie chatu.
„Kávu, čaj…“ opýtal sa ho Daniel.
„Kávu, ak by to bolo možné…“ jeho otec si sadol do
kresla.
A on zamieril do kuchyne.
Istý čas len stál pri pulte a snažil sa dýchať,
nevedel čo presne teraz bude nasledovať, či sa otec prišiel zmieriť, alebo mu
urobiť scénu, obe možnosti boli až príliš reálne a on dúfal, že sa mýli a
nebude opakovať ten istý dobre známy vzorec správania.
Pokúšalo ho to napísať svojmu Alanovi, no nechcel
mu pokaziť jeho schôdzku, vedel, že by si kvôli tomu robil starosti.
Bol to predsa len jeho otec, zastavil sa na kávu o
nič predsa nešlo, no jeho srdce bolo až kdesi na miestach, kde ho nikdy predtým
necítil, už len preto, že to zrejme bola posledná šanca, ako urovnať isté veci, prípadne ich ešte viac skomplikovať ako to oni mali vo zvyku.
Pustil sa teda radšej do robenia tej kávy, náhlivo
naplnil kanvicu vodou a hľadal tú otcovu obľúbenú, v tunajších dosť
skromných zásobách, však nakoniec bol druh čiernej kávy, zalial ju, opatrne,
aby sa nepopálil a umiestnil na tácku.
On sám práve teraz nič nechcel, nevedel si
predstaviť, že by mal práve teraz na niečo chuť.
Práve, keď sa chystal kávu odniesť na podnose,
pípla mu esemeska.
Schôdzka sa
trochu predĺži, zrejme prídem neskôr, bozkávam ťa,
Alan.
Aj on mu poslal bozky. Nedokázal tej možnosti
odolať, aj keď jednou rukou pritom držal podnos, ktorý sa nebezpečne nakláňal a
tou druhou písal:
Budem na teba
netrpezlivo čakať. Ľúbim ťa.
*kissing*
Opatrne položil tácku na stolík a posadil sa
oproti svojmu otcovi, ruky si položil do lona a snažil sa aspoň trochu uvoľniť.
To ticho, mu však veľmi nepomáhalo, práve naopak,
zdalo sa mu, akoby až príliš dlho čakal na svoj ortieľ.
Dlhšie než by on sám považoval za nevyhnutné.
No napokon zaznelo z jeho strany niečo ako skonštatovanie.
„Takže vy dvaja ste spolu…“
no možno to bola len obyčajná otázka, nebol si istý vďaka neurčitému zakončeniu z jeho strany.
„Áno, otec…“ odvetil bez váhania, bez toho, aby sa
vôbec pozastavil nad tým, či ho to nahnevá alebo nie.
Bol to predsa jeho život, jeho vzťah a on sa už
dostal cez tú prvotnú fázu popierania seba samého, nemienil sa k tomu
vrátiť.
Niežeby mu vôbec nezáležalo na otcovom názore, aj
napriek tomu, že už nič nebolo také ako predtým, prial si veriť, že možno ešte
existuje nejaká cesta, že to ešte nie je medzi nimi uzavreté natoľko, aby sa
nedalo nič urobiť. No nemienil kvôli tomu klamať ani jeho ani seba samého.
„A som veľmi spokojný s tým, že to tak je… Alan
je skrátka úžasný, je to môj priateľ a dúfam, že sa pokúsiš tomu porozumieť…
porozumieť mne a tomu všetkému, čo spôsobilo to, že sme sa navzájom odcudzili…“
Jeho otec si odpil z kávy, mal ju rád bez
cukru, na čo v žiadnom prípade nezabudol.
„Áno, viem si predstaviť, veľmi dobre ho poznám,
je to výborný herec, skvelý človek…“ takmer očakával, akoby chcel ešte dodať,
nemohol si si vybrať nikoho lepšieho, obával sa aj toho, že začne riešiť vekový
rozdiel, preňho to práve teraz nebol problém, nikto predsa nemohol poznať dĺžku
času, ktorý mu bol vymeraný… boli tu tie priepasti, tie rozdiely no, on bol
práve teraz pokojnejší, vyrovnanejší a túžil potom, čo mu mohol ponúknuť, Alan
po takom druhu vzťahu, ktorý by v ňom posilňoval všetko to, čo v ňom
bolo dobré.
„Hovoril som s tvojou matkou o tej jej
poslednej návšteve u teba aj o tom, všetkom, ešte raz sme to spolu prebrali…“
hovoril to, akoby to mal snáď nacvičené, akoby šlo o nejakú vopred pripravenú
reč, ktorú si práve teraz skúšal naostro.
„Netvrdím, že je pre mňa jednoduché sa vyrovnať
s tým, že ty, že si si vybral tú cestu, či už s Alanom alebo bez
neho, no budem sa snažiť, to akceptovať a vyhýbať sa konfliktom s tebou,
bol by som rád, keby sme sa postupne naučili spolu opäť komunikovať, aspoň do
takej miery, aby sme ešte aj naďalej mohli byť rodinou, ak súhlasíš, ja som
ochotný prispôsobiť sa tejto novej situácii… hoci netvrdím, že to bude rýchle a
bezproblémové, a mrzí ma, že som ťa od nás odohnal, že som na teba priveľmi
tlačil… si už dospelý mladý muž, ktorí si musí nájsť v živote svoju
vlastnú cestu, a ja… ti môžem len byť oporou, bol by som rád, keby sme skúsili,
keby…“ to posledné už znelo omnoho uvoľnenejšie, akoby to skutočne vychádzalo
z jeho srdca a nebolo len súčasťou akejsi strohej reakcie na matkino
naliehanie.
No cítil jej vplyv v jeho slovách, obával sa
aj možného ultimáta z jej strany, inak si nevedel vysvetliť ten takmer až
stoický pokoj s akým jeho otec za ním prišiel.
„Ja budem rád, ak sa o to pokúsime…“ povedal to, mal pocit, akoby pritom prekonal samého seba, všetok ten hnev, všetky tie nepríjemné veci, ktoré
medzi nimi padli. Bol ochotný aspoň čiastočne zmierniť tlak zo svojej strany.
Tentokrát áno a bolo už len otázkou času, či ich
to niekam posunie alebo nie.
***
Položil svoj
prsteň do zásuvky a zatvoril ju.
Do tej
poslednej, ktorú zrejme nebude potrebovať, lebo všetky ostatné veci sa mu už
podarilo bezpečne uložiť.
Nemal toho
veľmi veľa.
Len to
základné, čo potreboval a nevedel či sa ešte niekedy vráti pre tie ostatné.
„Pán profesor,
ste to vy, je to váš obraz…“ opýtal sa, nepochybne stále ešte ovládaný tým
pocitom, že by možno…
Bol to predsa
jeho kabinet, ten kabinet, ktorý mu ani len nechceli prideliť, no on sa tej
možnosti vôbec nebránil.
Nikto sa
neozval, rám ostával aj naďalej prázdny.
A on si pomaly
začal prechádzať svoj rozvrh na zajtra, svoje triedy, ktoré by mal učiť.
Slizolin a Chrabromil. Šiesty ročník.
Predpokladal,
že to zas bude jedna z tých náročnejších hodín.
Popoludní
prváci Bifľomor a Bistrohlav. Štandardná teoretická hodina.
A pod rozvrhom
žiadosť o rozvod pre muklovské úrady a takisto aj… formality, ktoré museli
splniť čarodejníci, aby bola rozviazaná tá časť obradu, súvisiaca s ich
zvykmi a tradíciami.
Prišlo jedno z tých príjemnejších vyrušení, objatie,
ktoré jemu samému pripomenulo, že on nemusí čakať na reakciu tvrdohlavého
portrétu.
„Ahoj…“
„Aj ja vám rád vidím, pán Radcliffe… ako usilovne
tvoríte…“
„Snažím sa…“ privinul sa k nemu, opäť
v ústrety jeho objatiu, ktoré v jeho srdci zanechalo to neskutočné
blaho, ktorému sa nedokázal vyrovnať žiaden iný pocit. Tá takmer až slastná
eufória, ktorú v ňom vyvolal jeho hlas.
Bozk.
Tentoraz skutočný, trochu poznačený tou čokoládou,
na ktorú sa dnes ulakomil. Musel nejako osláviť tú mierovú dohodu uzavretú
s otcom. Bola vykúpená ťažkými stratami s oboch strán, no bolo to
lepšie, ako ten výbuch, ktorý on sám v súvislosti s ním očakával.
„Dáte si jahody?“
„Veľmi rád…“
Vložil mu jednu do úst.
„Dobré?“
„Skvelé…“ vyhlásil Alan, napokon, pocítil ako ho jednou
rukou objal okolo pása a on sa priam ukážkovo uložil k nemu.
Nič nebol príjemnejšie, než dostať privítanie
tohoto druhu.
„Mám novú poviedku, bude Princ ochotný si ju
prečítať?“
„Viac než ochotný okrem iného…“ to znelo ako
jeden z tých prísľubov, ktorým sa tak ťažko odolávalo.
„Ako dopadla schôdzka? Máme to…“
„Je to na dobrej ceste, no akoby povedal jeden môj
mimoriadne ochotný kolega, ešte budeme musieť na tom popracovat, ale až neskôr…
isté veci sú ešte stále dosť čerstvé…“ producent prejavil o jeho koncept veľký
záujem, no práve teraz sa na to nesnažil upozorňovať, len pre prípad, že by sa
napokon niečo tomu postavilo do cesty.
No stále to ešte bol jeden z tých dlhodobých
projektov, ku ktorému sa nedostane okamžite, hlavne preto, že si nenechá ujsť
tú možnosť, viac času venovať svojmu priateľovi a ich vzťahu.
„Dnes tu bol otec, uzavreli sme mier… ale bolo to
celé veľmi zvláštne, no som rád, že to dopadlo v rámci možností dobre…
Myslím, že to bude v poriadku, možno nie hneď, ale raz určite… “ tá
myšlienka sa mu veľmi pozdávala, chcel tomu veriť, že tentoraz to možno vyjde.
Posunul sa v Alanovom objatí, tak aby ho
mohol ešte raz pobozkať, tak aby mohol byť súčasťou jeho objatia a neprial si
nič viac než to, aby sa s ním mohol podeliť o ďalšiu z tých jahôd v čokoláde.O
ďalší zo svojich snov a túžob.
***
Polovičný princ
Drahý pane,
zrejme tu ešte nie ste z pochopiteľných dôvodov, no aj tak vám musím
povedať, že som už teraz v zajatí tohoto vášho nového nápadu a neviete si
predstaviť aké je to mučenie, čakať na pokračovanie, no ja vám to toto
nedopatrenie odpustím, už len preto, že vy viete, ako efektívne naložiť s časom,
o tom ani len nemusíme ďalej hovoriť, tak dobrú noc drahý pane a nezabudnite na
nás, stále čakáme…
Alan dopísal komentár, pod ďalší z tých jeho
príbehov, Princ bol spokojný, keď sa on vrátil späť do ich spoločnej spálne,
keď mohol prežívať ich príbeh spolu s ním.
Pokračovanie nabudúce…
poznámka: pridávam opäť ďalšiu časť, keďže sa mi podarilo to niečo napísať k tejto poviedke.
[1][1] Chystám sa písať poviedku
s týmto názvom Portrét Severusa Snapa, po dokončení rozpracovaných snarry
projektov
