fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Pre Petriku.
***
Sedela
za stolom v knižnici a vypisovala si doložku, ktorú bolo nutné
vyplniť na to, aby sa mohla odísť už v piatok popoludní.
A nebola
jediná, ktorá požiadala o tento formulár, medzi siedmakmi bol dosť
obľúbený. Postupne si zvykali na to, že ich život bude teraz omnoho voľnejší
a na všetky tie veci spojené s plnoletosťou.
Nikto
tomu neprikladal žiadny hlbší význam, nepochybne sa všetci domnievali, že sa
plánuje zastaviť doma. Pôvodne mienila tieto doložky využívať hlavne na to
a takisto aj na to, aby istý čas strávila vonku, zažila nové veci
a dostala sa aspoň na čas zo školy, v ktorej fungoval ten ich dobre
známy, no dosť uzavretý svet.
Okrem
neho mala pred sebou aj list od Slughorna. Súhlasil s tým, že by sa mohli
stretnúť aj osobne, no nemal čas tento týždeň, lebo údajne nebol v Londýne
kvôli akýmsi rodinným záležitostiam, mal by sa vrátiť až začiatkom toho
nasledujúceho, čo jej takpovediac vyhovovalo a obratom potvrdila, že súhlasí
s dátumom, ktorý jej ponúkol on.
Predpokladala,
že by dovtedy nemalo dôjsť k žiadnym podstatným zmenám. Už sa to nedalo
zastaviť.
Nechcela
myslieť na dôsledky, chcela si užívať ten nový pocit, ktorý v nej opäť
prebudil on, lebo nevedela, ako dlho bude trvať, kým sa ho nebude musieť vzdať.
Podpísala
a chystala odniesla doložku profesorke McGonagallovej, ako zástupkyňa
riaditeľa mala na starosti aj mimoškolské aktivity študentov, prevzala si ju od
nej s vážnou tvárou.
„Slečna
Myrtla Elizbeth Warrenová, Bystrohlav, siedmy ročník...“ kontrolovala základné
údaje.
„Áno,
pani profesorka...“
„Doložka
na víkend strávený mimo školy s platnosťou od piatka popoludní...“ čítala
ďalej.
„Áno,
presne tak...“ prisvedčila a snažila sa netváriť previnilo. Mala pocit,
akoby na nej videla, že sa chystá robiť niečo netradičné a možno aj
nebezpečné, musela samej sebe pripomínať, že to všetko sú len jej pocity, len
jej vlastná neistota.
Profesorka
ešte prešla pár povinných riadkov a potom už len pridala na to potvrdenie
príslušnú pečiatku.
„S
týmto sa preukážte pred prekročením hlavnej brány...“ povedala jej a doložila
naspodok potvrdenia svoj podpis.
„Máte
ešte nejaké otázky, slečna Warrenová?“
„Nie,
ďakujem, pani profesorka...“
Bola
rada, že to už má za sebou a snažila sa nemyslieť na zajtrajšok a na to,
že o takomto čase už bude dávno preč...
Vložila
si tlačivo do vrecka a jej kroky potom už smerovali rovno do chatky
hájnika Ogga.
Dohodla
sa s Hagridom, že sa uňho zastaví. Po tej poslednej dvojhodinovke mala
voľno na zvyšok popoludnia.
Predpokladala,
že jej to pomôže nemyslieť na isté záležitosti a priveľmi nepodľahnúť
nervozite spojenej s nastávajúcimi udalosťami.
Hagrida
našla sedieť pri stole s hlavou zvesenou, plecia sa mu chveli, keď
vstúpila dovnútra.
„Ahoj,
čo sa stalo?“
„Dnes
bude tu návšteva, Oggova rodinka sem dokvitne a on ma požiadal, aby som
pripravil občerstvenie... nedarí sa mi vôbec... nevychádza mi... a on sa
ešte stále hnevá, kvôli tomu s tým Riddlom, stále ešte na to nezabudol...“
nepochybne už nejaký čas bojoval s touto úlohou, bez výsledku, ktorý by mu
možno zabezpečil odpustenie.
„Bude
to v poriadku, ja ti s tým pomôžem... spolu to všetko zvládneme, len
žiadny strach...“ ubezpečovala ho o tom a bola vskutku rada, že ju
mama nútila zaoberať sa takýmito vecami, lebo práve teraz bola takmer až vo
svojom živle.
Pripravila
čaj. Stihla aj rýchly koláčik, pomerne jednoduchý a vhodný na takúto
príležitosť. Voňal veľmi príjemne a chutil ešte lepšie, ochutnala trochu
skraja, aby sa ubezpečila, že sa jej podaril. Ešte trochu pocukrovala na vrchu,
ale len veľmi jemne.
„Ďakujem
ti, zachránila si ma... Dlhujem ti láskavosť velikú...“
„To
nič nebolo... A nič mi nedlhuješ, je to v poriadku... No už by som
pomaly mala ísť, aby ma tu nenašiel Ogg... “ dnes sa veľmi nestihli porozprávať, lebo sa
sústredila hlavne na to, aby bolo všetko pripravené.
Nemali
čas sa veľmi porozprávať, dávala pozor, aby všetko vyšlo čo najlepšie, no aj
tak si pritom príjemne oddýchla. A Hagrid sa zo všetkých síl snažil jej
pomáhať...
„Nabudúce
ti ukážem veci, veci nevídané, budeš pozerať...“ sľuboval jej a ona mu venovala
svoj úsmev.
***
Odovzdala
potvrdenie a ocitla sa za bránou Rokfortu.
Bol
to zvláštny pocit, čiastočná voľnosť, čiastočné obavy a okrem toho aj istá
forma znepokojenia, ktorej musela čeliť, keď kráčala tou cestou až k miestu,
ktoré tvorilo hranicu. Nepremýšľala o tom. Nemohla, obávala sa toho, že by
ju to prinútilo na poslednú chvíľu podľahnúť strachu.
Radšej
kráčala ďalej dopredu, až kým sa nedostala tam, kde jedna časť jej sveta
končila a tá druhá začínala.
Zhlboka
sa nadýchla a odmiestnila sa.
