Vtedy som verila 12. kapitola 2/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 Pre Petriku a Farah.

Pomaly sa začínalo stmievať.

Myrtla mala možnosť vidieť, ako si Tom vysúkal rukávy a sklonil sa ku krbu. Sledovala ako rozložil oheň, nie pomocou prútika, ale tým klasickým spôsobom.

Pozorovala ho a nedokázala sa zbaviť pocitu, že je teraz je on tou najdôležitejšou osobou v jej živote, že sa to opäť stalo.

No už sa nespájal s bolesťou, ale s niečím, čo ešte len teraz vo vzťahu k staršiemu Tomovi objavovala.

Stále bol sklonený.

Poradil si s plameňom, no posunul ešte jedno polienko, ktoré akoby sa snáď nechcelo poddať tomu tlaku.

Oheň sa rozhorel, cítila jeho teplo a dovolila si podísť bližšie.

Myrtla zložila na stolík ľahkú večeru, mala už pripravený aj čaj, no nevedela, či sa dokáže sústrediť na niečo iné než naňho.

Než na to, že sa blíži ich prvá spoločná noc, prvá noc úplne osamote, ako jej to pripomínal každý jeden pohľad naňho.

„Už ti nebude zima...“ povedal pomerne vľúdne a ona bola opäť v jeho objatí, opäť cítila tú istotu, ktorú prinášal do jej života jeho dotyk, jeden z tých príjemnejších a menej komplikovaných ubezpečení sa, že je stále s ňou.

Prikývla a oprela sa oňho. Opäť bola v jeho rukách, jej viera prekročila hranice toho, čo bola dovtedy schopná urobiť preto, aby oni existovali.

Hľadela do ohňa, na ten neľútostný pohyb plameňov. Spokojná s tým, že prinášajú to teplo, ktoré sa šírilo jej telom, teplo ktoré v jej prebúdzal on.

Bolo príjemné mu dôverovať, zabudnúť na to, že mimo ich dôverného kruhu môže byť všetko inak.

Práve teraz však neexistovali pochybnosti tohto druhu, existoval len on, jeho objatie, jeho istota, ktorou sa nechávala viesť.

A cítila to aj vtedy, keď si sadol oproti nej, keď spolu jedli a nezáväzne sa zhovárali, keď rešpektoval jej hranice a čakal na jej rozhodnutie, cítila sa voľná, niečo v nej ožívalo, niečo čo doteraz nepoznala v súvislosti s ním.

Možno vďaka tomu dokáže prijať všetko, čo by mohli zdieľať spolu a možno aj on bude ochotný...

Začínala veriť, že bude v poriadku, že sa nemusí obávať ničoho iného ani len svojho vlastného srdca.

Myslela si, že to bude nebezpečné a že bude stále podliehať nepríjemnému napätiu, keď ich nebudú oddeľovať zvyčajné pravidlá, no opak bol pravdou, bola voľná, šťastná, absolútne vyrovnaná s tým, že jedinou osobou, na ktorú sa práve teraz môže obrátiť je on.

Nepýtala sa ho na to, čo plánuje urobiť na Vianoce, to všetko čo povedal predtým bolo priveľmi vzdialené od ich každodennej reality, aby tomu práve prikladala dôležitosť, nepochybovala však, že na to len tak ľahko nezabudne, že o tom ešte bude uvažovať, ale nie teraz, teraz sa chcela s ním len smiať, chcela si opäť postupne vytvárať cestu k nemu, k tomu bezstarostnému a milému Tomovi.

Jej priateľ vstal a priložil na oheň, ďalšie polienko bolo vydané na milosť a nemilosť plameňom. No ona pozorovala len jeho.

„Chcel by som ti niečo ukázať, niečo čo ešte nikto iný nevidel...“ začal pomerne tajomne, ak by sa to tak dalo nazvať.

Bola na to zvedavá, skutočne ju to veľmi zaujímalo.

A ona pocítila len ľahký záchvev napätia, keď položil na stôl niečo, čo vyzeralo ako jeho osobné poznámky a z obalu vybral akýsi list.

Podal jej ho.

 Pochádzal z muklovského sveta. To spoznala okamžite. Adresa bola napísané veľmi úhľadne a takisto aj meno.

Nekomentovala to odkiaľ prišiel. Čakala na to, čo jej k tomu povie on.

„Je od môjho otca, poslal mi ho už dávno, ale na pošte sa stratil a odovzdali mi ho až nedávno po mojom návrate... Ešte som ho neotvoril... a ani neviem či to vôbec urobím... neviem či to ešte má zmysel, keď už pred istým časom aj tak zomrel...“

„To ma mrzí, Tom... ja si myslím, že po určitom čase by si to mohol skúsiť, možno sa dozvieš niečo, čo by pre teba mohlo mať aj napriek tomu istú hodnotu...“

„To je v poriadku, veľmi som ho nepoznal... a on o mňa nikdy neprejavil dostatočný záujem, priznám sa, že ten list ma veľmi prekvapil... možno máš pravdu, možno keď dozrie ten správny čas, bude mať pre mňa nejaký úžitok...  No zatiaľ to bude jedno z našich tajomstiev, súhlasíš?“

„Áno, samozrejme, Tom...“

Rozumela tomu, že od toho nemôže očakávať viac než len zbytočné komplikácie, aspoň do istej miery to dokázala pochopiť, poznala časť samoty, no nie tú, ktorú Možno ju len skúšal, možno len chcel vedieť, či sa nebude až priveľmi angažovať v tejto záležitostí. Ona však nerobila nič, čím by si mohla vyslúžiť jeho nedôveru.

Nakladala s touto informáciou opatrne, ako s niečím čo povedal len jej a vložil do nej tú dôveru, ktorú ona vkladala doňho.

Potom hovorili aj o všetkom možnom aj nemožnom, pozvoľna sa ich rozhovor dostával späť do bezpečnej roviny.

Oheň pomaly dohorieval a pri živote ho práve teraz udržiavalo len ďalšie kúzlo, ktoré malo zabezpečiť teplo aj do toho nasledujúceho dňa.  

List ostal na stole neotvorený, nebolo možné naňho myslieť, keď opäť cítila jeho bozky, keď prešli do spálne, ktorá nateraz patrila len im dvom. 

predchádzajúca časť nasledujúca časť