Vtedy som verila 12. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 poznámka: kratšia časť, skôr úvahová i keď...

 Pre Petriku a Farah.

Neopísateľné.

Také to bolo, keď bol skutočne s ňou.

Bez prekážok. Bez možnosti uniknúť tomu, čo v nej prebúdzal, on, akoby mal nad ňou tú moc, pred ktorou nemohla uniknúť, tú moc jeho pohľadu, vpísanú hlboko do nej.

Keď dokázala cítiť niečo iné, než len trpkosť, niečo krajšie než všetko, čo doteraz mala možnosť prežívať.

A jeho objatie bolo pre ňu všetkým, všetkým čo potrebovala cítiť, všetkým, čomu potrebovala veriť.

Tá jeho krutosť, akoby práve teraz nebola prítomná v ich životoch, akoby bola nahradená istým druhom pochopenia. Istým druhom rozkoše, ktorou sa nechávala viesť, prvý raz absolútne odovzdaná mágii toho dotyku. Istým druhom jej blízkej mágie, tak blízko lásky ako to len bolo možné, tak ďaleko od nenávisti... ktorú dokázal pociťovať voči nej aj voči sebe samému.

Jej slabosť, akoby bola jeho silou, akoby on dokázal byť tou tvrdosťou, ktorú v sebe nevedela a nájsť a ona, tým pocitom, ktorý jemu samému chýbal, akoby čelili tej príjemnej rovnováhe, ktorú ani jeden z nich neporušil.

A v nej samej sa prebúdzala žena, ktorou bola, tá žena, ktorá existovala v súvislosti s ním, ale aj bez neho, počas tých nocí, kedy chcela byť ňou. Aj za predpokladu, že opäť bude čeliť náznaku červených očí v jeho pohľade, o ktorom už vedela, že nie je žiadnym odrazom ani hrou svetla, ale ním.

Jeho časťou, s ktorou nie je ľahké bojovať ani jej slúžiť. Tou časťou, ktorá dokáže bez milosti zničiť všetko, čo by sa jej mohlo postaviť do cesty. Aj ju, aj všetko v nej čo ešte bolo dobré, to varovanie pochopila.

Pochopila to, keď bola tak blízko neho, keď nebol medzi nimi takmer žiadny rozdiel a jej emócie boli súčasťou jeho chladu, akoby ho opäť spoznávala, akoby cítila tie drobné rozdiely medzi tým, kým bol predtým a mužom, ktorým sa stal.

Aj ona sama nachádzala v sebe ten príjemný rozpor, to vedomie toho, že istá časť z nej, bola pod jeho vplyvom zmenená, že vyvolal v nej túžbu po inom živote, po tom živote, ktorý jej možno nemohol ponúknuť.

A aj v nej samej sa prebudila tá vlastnícka krutosť, keď sa dotkla jeho chrbta, keď bol ňou poznačený, keď ho nechcela pustiť, nech už bol akýkoľvek, príjemný či krutý, túžila po jeho pozornosti, po každom čo i len náznaku toho, že by mohol v nej nachádzať ženu... že by skutočne dokázal... vnímať ju samú ako bytosť hodnú jeho záujmu,  no zároveň tú nádej aj strácala, keď v nej prebiehal boj medzi rozkošou a pohľadom do jeho skutočnej tváre, ktorej by sa mala desiť, od ktorej by sa mala odvrátiť, no nedokázala to, jej oči, boli akoby pripútané, akoby nemohli pochopiť, že tá možnosť je preňho neznáma, že to všetko, čím on teraz je, by v nej malo vzbudzovať čo i len náznak nepriateľskej obozretnosti, že by mala chrániť samú seba, no nemohla... nedokázala poprieť to čím bol, len prijať tú skutočnosť, že je to tak, len nechať sa viesť tým inštinktom, tou možnosťou byť v jeho náručí a na nič nemyslieť, čo ani nedokázala, keď bola pohltená jeho blízkosťou, keď bola jej slabosť konfrontovaná s tou silou, ktorou oplýval on.

Keď hlboko v sebe prežívala to, čo jemu bolo navždy vzdialené.

Keď bol aj on súčasťou tej rozkoše, keď aj jeho svetom otriasla tá možnosť, že by mohol... že by dokázal byť natoľko ľudský, aby aj on dokázal veriť jej, veriť jej natoľko, že ho mohla spoznať a zaplniť všetky tie prázdne miesta, ktoré po ňom ostali.

Hlboko v nej doznieval ten pocit, absolútneho pokoja, zbavenia sa všetkých tieňov, keď ostávala pri ňom a on pri nej, keď ani jeden z nich nepopieral tú možnosť, ktorej čelili obaja spoločne.

Počas tej noci.

Tej prvej spoločnej noci, počas ktorej on dovolil, aby bola s ním. Jej mágia viazaná s tou jeho, akoby reagovala na všetko, čoho sa dotkla.

Po prvý raz nevnímala svoju vlastnú mágiu ako hrozbu, ako niečo, čo musí byť neustále pod kontrolou.

***

Prebudila sa do nového dňa. Dotklo sa jej slnko, no ona ešte nebola pripravená vstať.

Cítila jeho ruku na svojom páse, jeho telo blízko toho svojho.

Stále ešte obklopená tým pokojom, tou nádejou.

Jediný jeho pohľad mohol zničiť to kúzlo, alebo ho aj podporiť, teraz všetko záviselo od toho, aké to bude, keď bude opäť čeliť jeho pohľadu. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola