25. 2. 2016

Vtedy som verila 13. časť 2/3


fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 
No práve teraz jej tie povinnosti pripadali vzdialené, akoby sa nachádzali niekde v inom svete.
Teraz neboli na Rokforte a Tom nebol jej profesorom. Tie starostlivo vytýčené hranice medzi nimi padli.
Práve teraz nebola jeho študentkou, necítila sa tak.
Existoval len ten Tom, ten Tom, ktorého si priala čo najdlhšie mať pri sebe.
Keď ju bozkával, keď ju držal za ruku, keď cítila ako sa ich svet zlial do jedného, ako nenachádzala žiadne iné východisko, len nasledovať ho, len dovoliť samej sebe prežívať tie drobné okamihy šťastia, ktoré jej neodopieral.
Bola výnimočná, lebo on ju videl, lebo on v ňu opäť veril. A cítila, že dokáže toho viac než kedykoľvek predtým.
Hlboko v nej narastalo to odhodlanie. Tá túžba zotrvať v jeho svete ešte o niečo dlhšie, ešte chvíľu cítiť jeho objatie.
No zároveň aj vedela aké to bude, keď opäť padne, keď to už nikto nebude môcť zastaviť. Tú radosť v nej, zabitú tým, čo bude musieť prísť, tou realitou, ktorú si teraz odmietala pripustiť.
Po prvý raz jej dovolil, aby ho milovala slobodne, bez toho, aby znevažoval jej city, bez toho, aby bojoval s tým, čo ona sama považovala za prirodzené. Po prvý raz pripustil tú možnosť, že by mohla byť s ním.
Keď tam spolu sedeli a zhovárali sa, keď sa opäť učila mu dôverovať a keď potrebovala, aby on dôveroval jej.
A bola tu tá záležitosť, o ktorej sa s ním neodvážila hovoriť.
„Už si to skúsil, chcel by si niekoho z nich vidieť...“
„Čo presne by som mal skúsiť?“
Dotkla sa jeho ruky, aj prsteňa, toho čierneho kameňa. No nebola si istá, nie úplne, až kým sa ho nedotkla, mágia v ňom bola neľútostným chladom, bola sama o sebe krutou výzvou, akoby po jej ruke niečo prešlo, dotyk temna, no on prekryl tú jej ruku svojou.
„Máš kameň oživenia, teda pokiaľ sa nemýlim, vyzerá tak, ako ten, ktorý... možno je to jeden z darov, smrti, nie som si istá, ja len, kedysi som o nich čítala a mala som taký pocit, akoby...“ mohla to byť pokojne aj pekná replika, darmi smrti bola kedysi dosť posadnutá, neskôr to nadšenie opadlo a už raz mu to skoro povedala, no vtedy sa obávala, čo by to mohlo znamenať, keby si uvedomil, že ona si ten prsteň spojila s niečím takým, no teraz sa už nebála, ani jeho ani seba.
„Nemýliš sa je to skutočne jeden z darov smrti...“  povedal to s istou dávkou hrdosti v hlase. „Zistil som, že moja línia siaha až k trom bratom... a povedzme, len medzi nami, že som bol istý čas v pokušení vyskúšať, či je to skutočne tak, či je možné... no, či už je to skutočný dar, alebo nie...  A čo sa týka tvojej ďalšej otázky, dosiaľ som ho nepoužil, aspoň nie na to, na čo bol stvorený, no možno raz nadíde aj ten čas...“
Začínala to chápať.
Ak bol z ich línie, ktorá siahala, nuž nevedela presne kam, no tušila, že k nejakému významnému rodu. No práve teraz nemienila odhaliť svoju nevedomosť, nechcela, aby sa vrátil ten Tom, ktorý by ju za to možno odsúdil.
Začínala chápať isté veci, ktoré predtým boli pre ňu len zdrojom ďalších úvah. Snažila sa to prijať.
Začínala rozumieť tomu, prečo nemohla byť preňho dosť dobrá, prečo nechcel, aby... Možno už vtedy niečo tušil, nevedela presne, kedy zistil pravdu o svojom pôvode, no zrejme to bolo vždy v ňom ako súčasť tej slávnej minulosti.
No niečo sa jej predsa len stihlo vybaviť v súvislosti s tým, bolo to meno, ktoré vtedy objavila jej kamarátka Molly.
To meno, ktorému vtedy neprikladala dôležitosť.
„Gauntovci, to oni sú tvoja rodina... teda boli...“ ani o nich si nič nezisťovala, no predpokladala, že keď mal ten prívesok mohol by byť, tiež jednou z vecí, ktorá patrila im.
„Áno, môj strýko, moja matka... našiel som ich pod tým menom, ktoré prislúcha línii, ku ktorej patria...“
Nepopieral to.
„Odkiaľ poznáš to meno, zisťovala si si...“  v jeho pohľade nebol ten tlak, ktorého by sa mohla báť.
Zhovárali sa otvorene, delil sa s ňou o toto tajomstvo, no ona práve teraz opäť čelila čiastočnému napätiu.
Tej obave, že by ho mohla nahnevať.
„Nie, ja len... Molly našla nejaké údaje o tom prívesku, ktorý si mi vtedy daroval, v jej poznámkach som našla meno Gaunt, no nepovažovala som to za dôležité, až doteraz...“
Stále ho mala, no nenosila ho, neodvážila sa to urobiť, keď na tom boli takto.
„Je to dôležité hlavne pre mňa, preto som chcel, aby si naňho dávala veľký pozor... a predpokladám, že aj pre teba...“
  „Áno, iste ja...“ sklonila hlavu, pozrela na jeho ruku, ktorá sa pomaly odtiahla od tej jeho.
Oprela sa oňho.
Cítila na tvári dotyk vetra, keď ju držal, keď jej mohol ublížiť, no neurobil to, keď cítila tú mágiu, ktorá ich obklopovala, keď z nej čerpala silu.
Patril k nim, verila tomu, že je to tak, no oni ... nezachovali sa tak, akoby mali, nežil ten život, na ktorý by mal nárok.
Niečo nebolo správne v tej dokonalej rovnici, niečo chýbalo, čo im on nemohol dať, no tušila, že práve k tomu smerovať nesmie.
„No mojou skutočnou rodinou sú oni, môj kruh...“
Bolestné chvenie prešlo jej srdcom.
Povedal môj kruh.
No ona doňho nepatrila a ani potom nikdy predtým netúžila.
Tento druh potvrdenia od neho nemohla dostať, nie od člena tej rodiny, ktorá nepochybne vylúčila zo svojich radov, každého člena, ktorý bol, vedela, že vypaľujú rodokmene, že zabúdajú na tých, ktorí sa previnili a že nenávidia tých, ktorý... môžu do ich sveta priniesť novú krv.