Vtedy som verila 13. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 

  Pre Petriku.

„Až donedávna som v tomto zmysle neuvažoval o nikom inom...“

Donedávna. Mohol by teda... Nie. Určite nemohol.

Snažila sa nepripúšťať si to napätie, nedovoliť, aby sa to dostalo opäť k nej, no pod vplyvom toho tlaku sa vzdala jeho opory a posunula sa trochu ďalej, zakryla to tým, že siahla po fľašu s vodou, no vedela, že on rozumel, že on musel pochopiť, čo znamenala tá ich náhla strata kontaktu.

Pomaly si stiahol prsteň, pozorovala pritom jeho dlhé štíhle prsty. Neschopná čeliť tej možnosti, že by...

Tej bolesti, ktorú v nej dokázal prebudiť on, bola na pokraji, niečoho silného... jedného z tých otrasov, ktoré...

„V súvislosti s tým, som tak začal rozmýšľať aj o tebe, nepatríš do môjho kruhu, ale si pre mňa dôležitá, si súčasťou mojej rodiny... a práve preto ti dovolím, aby si to skúsila, možno práve, tebe to stretnutie môže pomôcť viac, než mne...“

Pocítia dotyk jeho prstov na svojej dlani a chvenie tej mágie, ktorá ňou prestupovala, keď sa prsteň dotkol jej pokožky.

„Stačia len tri otočenia, práve teraz sme na mieste mimoriadne sily, ktoré ťa ochráni pred nežiadúcimi vplyvmi... budeš môcť vidieť to, čo by si vidieť chcela...“

Povedal to.

Pripustil, že aj ona by mohla byť jeho rodinou, že ju tak vnímala. Bola tým... ani nevedela čo vlastne.

Fascinovaná? Zdesená? Opäť nemilosrdne pokúšaná?

„Otázka však znie, ako tieto dve vplyvy zosúladiť, ako presvedčiť kruh, aby sa zmieril s tou možnosťou...“

To by urobil. On by to skutočne dokázal urobiť?

Cítila na svojej ruke váhu toho prsteňa, dotyk toho kameňa v kombinácií s jeho rukou, akoby v nej prebudil niečo, čoho sa dlho obávala, no zároveň.

„Naozaj ma tak vnímaš, je to skutočne...“ kládla mu tú otázku, akoby snáď ani len neverila tomu, že by mohol, že by dokázal...

„Áno, je to tak, pripúšťam, že som to nechcel, no stalo sa...“ ten chlad v jeho hlase, dobre známy v nej posilnil tú istotu, že so sebou nič zvláštne neurobil, že je to stále on.

„Ja možno by som naozaj chcela niekoho vidieť...“ čiastočne bola ešte stále otrasená tým, čo povedal, niežeby sa jej to nepáčilo len, časť z nej stále podliehala tej dobre známej ostražitosti.

Tom bol skutočne samé prekvapenie a ani si nepriala do toho vidieť. Obával sa toho, že by to mohlo zničiť to krehké šťastie... tú možnosť zahnať bolesť...  

„Len smelo, budem tu s tebou, aby som nebol rušivým vplyvom... bude si to vyžadovať istú dávku odstupu druhej osoby...“

Pomaly pustila jeho ruku.

Odhodlane prikývla a zišla z deky.

Cítila sa zvláštne, keď si obúvala tie svoje topánky, keď v jednej ruke stále pevne držala prsteň.

Posadil sa tak, aby ju mohol pozorovať, cítila ten druh takmer až posadnutosti v jeho pohľade.

Opatrne prsteň otáčala, kameň v jej rukách, akoby bol každý otočením ťažší, mágia okolo nej silnejšia.

Pocítila chlad, silnú vlnu chladu, rovnajúcu sa prudkému objatiu. A potom sa objavil. Jej čarodejnícky predok.

Cítila na sebe pohľad tých očí, ktoré boli podobné tým jej, tie črty, v ktorých nachádzala svojich blízkych.

Zľakla by sa ho, keby nebola pripravená na tú možnosť, že by mohol byť takýto, desivý tajomný, s množstvom tetovaní po rukách.

„Ty si ma volala?“

„Áno, ja len som chcela...“

Ukázala mu svoj prívesok. Podržala ho tak, aby ho videl.

„Jedna z mojich...“

Prikývla.

„A jeden z tých, ktoré som zanechal...“

Ukázal na prívesok, no nedotkol sa ho, zrejme to nebolo možné.

Usmial sa, jeho úsmev bol čiastočne zbavený tej strnulosti, toho chladu, no čoskoro mu opäť ustúpil.

„Prezradíš mi svoje meno?“

Nenašla ho.

Nech sa akokoľvek snažila to práve jej bolo vždy vzdialené.

„Nie, je možné otvárať staré rany... No poviem ti meno toho, ktorý ma dobre poznal, meno toho s ktorým som sa stretol, Slizolin, on a ja sme istý čas mali spoločnú cestu, dosť dlhý čas na to, aby jemu v pamäti ostalo moje meno... To však boli iné časy, teraz už nie je možné narušiť kruh, nie touto stranou, na moje meno padlo veľa kliatob, ktoré by prítomnosti viac ublížili než pomohli... Pokračuj, drahé dieťa, pokračuj v tom, čo tebe samej nadelí život...“

Tlak okolo nej náhle zosilnel, chlad presiahol znesiteľnú rovinu a na krátko ho vystriedalo podmanivé teplo, keď mala pocit, akoby sa jej čela dotkli jeho pery, keď cítila, akoby aj ním bola bezvýhradne prijatá.

Chlad potom ustúpil a on zmizol. Mágia okolo nej sa rozovrela a prepustila ju späť, do sveta plynúceho ináč, k živým.

Akoby tú tenkú hranicu ani nikdy nenarušila, no čiastočne to v nej zanechalo pocit, že veľa by nechýbalo a aj ona by bola tam.

Jej čelo bolo práve teraz akoby horúce, keď sa pomaly vrátila späť k Tomovi.

„Aké to bolo?“ pýtal sa jej to bez toho, aby vyvíjal tlak na jej myseľ, bez toho, aby sa snažil zistiť viac, než by mu bola ochotná zveriť. Dodržiaval tú hranicu, ktorá ich mohla viac spojiť než oddeliť.

„Ty si nevidel... nevidel si ho?“ hlesla rozrušene.

„Nie, nič som nevidel, to je zrejme len záležitosť toho, kto má v rukách kameň oživenia...“

„Bolo to zvláštne, on, môj predok bol... niečo na ňom bolo niečo, blízke, fascinujúce aj smutné, akoby bol tu aj tam a ja s ním, akoby sme spolu stáli na hranici, ktorá je nad naše sily... veľa toho nepovedal, no videl prívesok a potešilo ho, že ho mám ja... nepovedal to priamo, ale cítila som, že by si to tak prial, že ... a on spomenul aj Slizolina, tvrdil, že ho poznal, že v jeho pamäti ostalo jeho meno... ďakujem, Tom... za tú možnosť, ho vidieť... “ opatrne mu vrátila prsteň.

Ešte stále čiastočne cítila tú odozvu moci ktorou bol teraz akoby naplnený. A on si ho pomaly nasadil.

„Bolo mi potešením ti s tým pomôcť...“

Vyzeralo to, že rozmýšľa o jej slovách, možno aj o Slizolinovi a o tom, či ho jej predok skutočne poznal.

poznámka: nuž budeme teda vstupovať do posledného dňa, teda majú pred sebou poslednú voľnú noc... a na druhý deň  sa už chystajú na to, že večer prídu do školy... samozrejme, každý zvlášť :D 

V súvislosti s Tomovým terajším správaním dávam do pozornosti bonus, k tejto poviedke 
s Názvom existuje len moc.  

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola