12. 3. 2016

Kráľovský prokurátor 8. kapitola 3/3







 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...



Doktor napokon prišiel.
„Nechajte ma s pacientkou osamote...“ požiadal ho.
„Nie, prosím, nech ostane, Matteo, chcem, aby ostal...“ želala si pani Inéz. Bola to takpovediac dosť neštandardná žiadosť, ale ich rodinný lekár proti tomu nič nenamietal. Tak asistoval aj jemu. A bol tým, kto stál pri jej posteli, keď už jej život nebol v ohrození, no bola unavená, bledá a zničená tým, krutým bojom. Doktor ho pochválil za to, ako dobre sa o svoju paniu postaral, skôr než opustil izbu, potom ako
„Prepáčte, prepáčte mi to...“ opakovala neustále. „Nechcela som to povedať o mojom synovi... nemyslela by som si, „To je v poriadku, pani Inéz, čoskoro sa všetko dá do poriadku...“ prial si, aby to bola v jej prípade pravda, aby v tých očiach videl opäť to šťastie a nádej, ktoré v nich boli prítomné, keď odchádzala do svojho nového domova.
***
Tie ďalšie dni a noci boli mimoriadne tiché.
Na doktorovo odporúčanie pani odišla do akéhosi liečebného domu určeného pre mladé dámy. Nechcela tam ísť, všetci ju počuli kričať a veľmi plakala, no prokurátor bol neoblomný. Nikomu nedovolil, aby sa do toho miešal, sám ju odprevadil na to miesto, kde jej mali údajne poskytnúť tú najlepšiu starostlivosť.
Matteo musel priznať, že to bolo nevyhnutné, počas tých dvoch týždňov, ktoré pani strávila doma sa ešte dvakrát pokúsila sama sebe ublížiť, vždy s neúspechom, keďže na ňu dávali dobrý pozor, no bolo viac než očividné, že doma jej už pomôcť nedokážu. No obával sa, že aj tak nedokáže zabudnúť na ten jej zúfalý krik. A na to, že pán Louis ostal sám, bez svojej matky, len s jej komornou, ktorá stále plnila dočasnú funkciu pestúnku. Prokurátor odmietol prijať niekoho nového.
No napriek všetkému bolo oňho, to vskutku krásne a všetkými v dome milované dieťa. A nikto sa nemal ani v úmysle to spochybňovať. Všetci sa snažili nemyslieť na tie slová ich mladej panej, na to, ako sa ona sama obávala toho, že malý by mohol byť... Nechcel to ani len vysloviť. No zapôsobili na niektorých členov personálu, s ktorými musel osobne prehovoriť pár slov, čo sa niektorým z nich nepáčilo, no on už vedel, že takéto reči treba radšej zadusiť v zárodku.
Služobníctvo sa pohybovalo ešte tichšie než zvyčajne, celý dom, akoby zasiahla táto nepríjemná skutočnosť.
A deň ďalšieho súdneho pojednávania sa nezadržateľne blížil, Matteo si čoraz väčšmi uvedomoval, blížiace sa nebezpečenstvo, no dosiaľ ešte nebol predvolaný, ani naňho nikto nevyvíjal žiadny nátlak, po tej poslednej udalosti, akoby všetko opäť náhle utíchlo.
Jeho pán bol často zamyslený a ovládaný temnými náladami. Okrem prípravy na proces, ho dosť často navštevovala akási osoba, ktorá prichádzala vždy s jedným zo strážcov, v dome sa o tej osobe veľa hovorilo, no nikto nemal do pracovne prístup, práve vtedy, keď sa objavila v dome. A pán o nej odmietal hovoriť, dokonca ani jemu nebolo dovolené toho človeka spomínať. Nedovolil si v tomto zmysle nič viac zisťovať. Trpezlivo plnil pánove príkazy a čakal na to, kedy si ho k sebe zavolá.
Žil len pre tie okamihy, keď mohli byť spolu.

***

Manžel pani Inéz prišiel za pánom po súdnom pojednávaní. Preto sa Andrés nemohol dostať k nemu.
Zhovárali sa za zavretými dverami a nepriali si žiadne občerstvenie. No to, že ho neprišli zatknúť ani nebol požiadaný o svedeckú výpoveď, považoval za jedno z tých dobrých znamení.

Andrés ho k sebe zavolal až popoludní, niesol mu čaj a pritom sa udržiavať si čisto profesionálny výraz tváre.
„Skončilo sa to, tentoraz bez odročenia, podarilo sa mi dosiahnuť rozsudok, uspokojivý pre nás a prijateľní pre nich...“ povedal mu jeho pán, potom ako ho obslúžil a postaral sa, aby mu nič nechýbalo.
„Denník je však ešte stále v hre a aj napriek tomu, že som sa postaral, aby im bolo klepnuté po prstoch, bezpečnostné opatrenia ešte nemôžeme odvolať...“ Matteo cítil, že nie ešte celkom spokojný.
„Som veľmi rád, pane, že aspoň sčasti to už máme za sebou...“ snažil sa nemyslieť na toho chlapca, na to, že zrejme nikdy nedosiahne spravodlivosť, no on nebol tým, kto by si trúfal bojovať s mocnými.  Zmenili by ho na prach, skôr než by sa vôbec odvážil otvoriť ústa.
„Dospelo to tak, ďaleko, že sem poslali aj jeho, aj jemu sa vyhrážajú a práve preto prišiel, nie kvôli svojej rodine, nie kvôli žene a synovi... Už začíname diskrétne vybavovať ich odluku... nikdy som si nemyslel, že niečo také, že do napokon dospeje aj k tomu, chcel som veriť, že sa spamätá, že dokáže...“
„Veľmi ma to mrzí, Andrés...“ Matteo položil ruku na pánovo plece, nič viac sa neodvážil urobiť.
Nie teraz, nie na tomto mieste.
„Ja si s tým už poradím, moje meno nikto nebude vystavovať hanbe... ani manžel mojej dcéry ani nikto iný...“ v jeho pohľade bola opäť vpísaná tá temnota, ktorej sa Matteo vždy radšej túžil vyhnúť. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola