Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
Doktor
napokon prišiel.
„Nechajte
ma s pacientkou osamote...“ požiadal ho.
„Nie,
prosím, nech ostane, Matteo, chcem, aby ostal...“ želala si pani Inéz. Bola to
takpovediac dosť neštandardná žiadosť, ale ich rodinný lekár proti tomu nič
nenamietal. Tak asistoval aj jemu. A bol tým, kto stál pri jej posteli,
keď už jej život nebol v ohrození, no bola unavená, bledá a zničená tým,
krutým bojom. Doktor ho pochválil za to, ako dobre sa o svoju paniu
postaral, skôr než opustil izbu, potom ako
„Prepáčte,
prepáčte mi to...“ opakovala neustále. „Nechcela som to povedať o mojom synovi...
nemyslela by som si, „To je v poriadku, pani Inéz, čoskoro sa všetko dá do
poriadku...“ prial si, aby to bola v jej prípade pravda, aby v tých očiach
videl opäť to šťastie a nádej, ktoré v nich boli prítomné, keď odchádzala
do svojho nového domova.
***
Tie
ďalšie dni a noci boli mimoriadne tiché.
Na
doktorovo odporúčanie pani odišla do akéhosi liečebného domu určeného pre mladé
dámy. Nechcela tam ísť, všetci ju počuli kričať a veľmi plakala, no
prokurátor bol neoblomný. Nikomu nedovolil, aby sa do toho miešal, sám ju
odprevadil na to miesto, kde jej mali údajne poskytnúť tú najlepšiu
starostlivosť.
Matteo
musel priznať, že to bolo nevyhnutné, počas tých dvoch týždňov, ktoré pani
strávila doma sa ešte dvakrát pokúsila sama sebe ublížiť, vždy s neúspechom,
keďže na ňu dávali dobrý pozor, no bolo viac než očividné, že doma jej už
pomôcť nedokážu. No obával sa, že aj tak nedokáže zabudnúť na ten jej zúfalý
krik. A na to, že pán Louis ostal sám, bez svojej matky, len s jej komornou,
ktorá stále plnila dočasnú funkciu pestúnku. Prokurátor odmietol prijať niekoho
nového.
No
napriek všetkému bolo oňho, to vskutku krásne a všetkými v dome
milované dieťa. A nikto sa nemal ani v úmysle to spochybňovať. Všetci
sa snažili nemyslieť na tie slová ich mladej panej, na to, ako sa ona sama
obávala toho, že malý by mohol byť... Nechcel to ani len vysloviť. No
zapôsobili na niektorých členov personálu, s ktorými musel osobne
prehovoriť pár slov, čo sa niektorým z nich nepáčilo, no on už vedel, že
takéto reči treba radšej zadusiť v zárodku.
Služobníctvo
sa pohybovalo ešte tichšie než zvyčajne, celý dom, akoby zasiahla táto
nepríjemná skutočnosť.
A deň
ďalšieho súdneho pojednávania sa nezadržateľne blížil, Matteo si čoraz väčšmi
uvedomoval, blížiace sa nebezpečenstvo, no dosiaľ ešte nebol predvolaný, ani
naňho nikto nevyvíjal žiadny nátlak, po tej poslednej udalosti, akoby všetko
opäť náhle utíchlo.
Jeho pán
bol často zamyslený a ovládaný temnými náladami. Okrem prípravy na proces,
ho dosť často navštevovala akási osoba, ktorá prichádzala vždy s jedným zo
strážcov, v dome sa o tej osobe veľa hovorilo, no nikto nemal do
pracovne prístup, práve vtedy, keď sa objavila v dome. A pán
o nej odmietal hovoriť, dokonca ani jemu nebolo dovolené toho človeka
spomínať. Nedovolil si v tomto zmysle nič viac zisťovať. Trpezlivo plnil
pánove príkazy a čakal na to, kedy si ho k sebe zavolá.
Žil len
pre tie okamihy, keď mohli byť spolu.
***
Manžel
pani Inéz prišiel za pánom po súdnom pojednávaní. Preto sa Andrés nemohol
dostať k nemu.
Zhovárali
sa za zavretými dverami a nepriali si žiadne občerstvenie. No to, že ho
neprišli zatknúť ani nebol požiadaný o svedeckú výpoveď, považoval za
jedno z tých dobrých znamení.
Andrés
ho k sebe zavolal až popoludní, niesol mu čaj a pritom sa udržiavať
si čisto profesionálny výraz tváre.
„Skončilo
sa to, tentoraz bez odročenia, podarilo sa mi dosiahnuť rozsudok, uspokojivý
pre nás a prijateľní pre nich...“ povedal mu jeho pán, potom ako ho
obslúžil a postaral sa, aby mu nič nechýbalo.
„Denník
je však ešte stále v hre a aj napriek tomu, že som sa postaral, aby
im bolo klepnuté po prstoch, bezpečnostné opatrenia ešte nemôžeme odvolať...“
Matteo cítil, že nie ešte celkom spokojný.
„Som
veľmi rád, pane, že aspoň sčasti to už máme za sebou...“ snažil sa nemyslieť na
toho chlapca, na to, že zrejme nikdy nedosiahne spravodlivosť, no on nebol tým,
kto by si trúfal bojovať s mocnými.
Zmenili by ho na prach, skôr než by sa vôbec odvážil otvoriť ústa.
„Dospelo
to tak, ďaleko, že sem poslali aj jeho, aj jemu sa vyhrážajú a práve preto
prišiel, nie kvôli svojej rodine, nie kvôli žene a synovi... Už začíname
diskrétne vybavovať ich odluku... nikdy som si nemyslel, že niečo také, že do
napokon dospeje aj k tomu, chcel som veriť, že sa spamätá, že dokáže...“
„Veľmi
ma to mrzí, Andrés...“ Matteo položil ruku na pánovo plece, nič viac sa
neodvážil urobiť.
Nie
teraz, nie na tomto mieste.
„Ja si s tým
už poradím, moje meno nikto nebude vystavovať hanbe... ani manžel mojej dcéry
ani nikto iný...“ v jeho pohľade bola opäť vpísaná tá temnota, ktorej sa
Matteo vždy radšej túžil vyhnúť.
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola