Kráľovský prokurátor 9. kapitola 1/3

 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

Pre katku.

Doživotie na ostrove. V pevnosti, o ktorej sa v slušnej spoločnosti len málokedy hovorilo. To bol rozsudok, ktorý prokurátor vyniesol. Toho boli plné všetky noviny. A on bol opäť na ich titulných stránkach ako strážca spravodlivosti.

Vinník sa našiel, no nie medzi tými, ktorí ten zločin skutočne spáchali. Bola to jedna z tých osôb, ktoré oni boli ochotní obetovať. Akýsi muž, ktorí bol tiež videní na miestne činu. Jeden z tých, ktorých meno nič neznamená a nič nezaváži vo svete mocných. Hovorilo sa však aj o tom, že je chorý, že na ulici vážne ochorel na pľúca a už mu aj tak nie je pomoci, oficiálne nebol ešte na ostrov odvedený, bol v nemocnici pod dozorom strážcov zákona.

Tak sa skončil ten veľký prípad. Tak skončilo to nekonečné utrpenie, ktoré ich počas toľkých dní ohrozovalo.

Matteo sa snažil nemyslieť na toho nešťastníka, ani na to, že praví vrahovia ostatnú nepotrestaní. Nebol s tým veľmi spokojní, no vedel, že to mohlo dopadnúť aj omnoho horšie, hlavne preňho.

No nebol natoľko naivný, aby veril, že v tomto prípade môžu získať niečo viac, než kompromisom vynútený mier. Prokurátor kvôli nemu uzavrel dohodu s otcom toho chlapca, že kvôli nemu riskoval aj bezpečie svojej vlastnej rodiny. On sám bol práve teraz pod ochranou prokurátora a boli vykonané isté kroky, ktoré viedli k tomu, že jeho život by už nemal byť v ohrození. No aj tak si stále dával pozor a ešte sa celkom nezotavil z tých posledných udalostí.

Vedel, že denník si prokurátor ponechal, ako zálohu, že si vydobyl to, že ostane v jeho opatere, bez ďalších zásahov, či už zo strany mladého pána alebo zo strany jeho otca.

Matteo bol veľmi rád, že o praktikách, ktoré použil na to, aby si vymohol túto výhodu, nič nevedel a ani sa nechystal na to, zisťovať, čo všetko bolo nutné urobiť, aby vôbec takáto dohoda mohla vzniknúť.

Tvár toho chlapca už nevídaval tak často, spomienky naňho postupne bledli. Vrátil sa späť k tej istej taktike, ktorú uprednostňoval predtým, k tomu, aby sám sebe dovolil žiť s vedomím, že na tom, čo sa stalo už nič nemôže zmeniť, okrem toho, že by sa k nemu mohol pridať, ak by nebol dostatočne opatrný a nerešpektoval by dohodu, ktorej bol on sám, len veľmi okrajovou súčasťou.

Na tieto záležitosti sa snažil myslieť čo najmenej a pohnúť sa ďalej, no práve teraz sa tomu nemohol ubrániť, lebo vstupovali do toho liečebného domu a on sprevádzal svojho pána na prvú návštevu.

Bol rád, že ho o to požiadal, považoval to z jeho strany za prejav dôvery, no miesta tohto druhu, nech už vyzerali akokoľvek dobre, boli predsa len smutné a plné akejsi zvláštnej melanchólie.

On sám nebol presvedčený o tom, či je to skutočne miesto pre ňu, keď videl tie ostatné ženy a cítil ich pohľady na svojom chrbte, pociťoval istú formu úzkosti, ktorá sa prejavovala práve tým, že sa v myšlienkach vrátil k tým posledným udalostiam, aby pripomenul sám sebe aké má vlastne šťastie, že nečelí omnoho horšiemu osudu a čiastočne to aj fungovalo.

Pani Inéz im šla na proti, vyzerala vskutku  lepšie než naposledy, oči jej žiarili, opäť bola mladá a bezstarostná, no v nej samej už bola istá zrelosť, akoby to, čo prekonala, do nej samej vlialo istý druh sily, ktorú z nej práve teraz cítil a tá sila ostávala ničím nepokorená.  

„Otec, tak vy ste prišli ste ma navštíviť... aj Matteo... aj vy ste, tu... taká som rada, že vás vidím...“

S oboma sa zvítala, viac-menej formálne, no Matteo zaregistroval to, že mu venovala úsmev, čo ho aspoň trochu utvrdilo vtom, že sa možno napokon začína zotavovať.

No aj tak sa držal v úzadí, kým si prokurátor sadol na jednu z lavičiek, a zhováral sa s dcérou.

Pristúpil k nim bližšie, až keď mu prokurátor naznačil, že si k nim môže sadnúť.

„Mám sa dobre, otec... ale veľmi mi chýba Louis... ja... rada by som ho opäť videla... A samozrejme, Matteo, ďakujem vám, že ste mi pomohli, ja nechcem ani pomyslieť na to, čo by sa stalo, keby ste nezasiahli...“

„Pozhováram sa s doktorom a uvidíme, čo sa dá robiť...“ prisľúbil jej prokurátor.

Bola živšia, spokojnejšia, do jej tváre sa opäť vrátil život.

„Môj doktor, je veľmi dobrý, veľmi milý, ja nečakala som, že to bude takéto, že bude mať toľko pochopenia a tak... obávala som sa toho, že toto miesto bude veľmi zlé, ale nie je to tak, on mi veľmi pomohol...“ hovorila o ňom dlho, spôsobom, ktorý zrel inak než chvála od pacienta.

Prokurátor ju počúval. Nechal ju, aby mu povedala všetko, čo má na srdci.

No aj na ňom bolo badať úľavu, keď si vypočul to, čo si jeho dcéra myslí o tomto mieste.

A keď k nim pristúpil jej lekár, mladý a veľmi príjemný človek, Matteo pochopil, že to bol práve on, kto jej dodal chuť do života. Nebolo možné to prehliadnuť. 

predchádzajúca kapitola  nasledujúca časť