Kráľovský prokurátor 9. kapitola 2/3

Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

***

„Mal som z toho mladého doktora veľmi dobrý pocit, myslím si, že práve on dokáže mojej dcére skutočne pomôcť...“ povedal prokurátor, keď spolu sedeli v jeho koči. Očividne bol naklonený tomuto novému vzťahu, čo zrejme znamenalo, že sa už zmieril s tým, že dcérino manželstvo bude nutné potichu doriešiť. Jeho zať mal očividne ešte stále iné priority a jediné čo ho vylákalo z jeho pohodlného úkrytu, bola strata bezpečia.

Prokurátor sa aj s ním vysporiadal po svojom a nebol ochotný ohľadom neho prijímať už žiadne ústupky.

Odlúčenie tohto páru bolo zrejme nevyhnutnosťou, ktorú všetci chápali ako istý druh úľavy a prerušenie  zbytočne predlžovaného utrpenia. A vzhľadom na zdravie panej a pánov priamy zákaz, sa nikto neodvážil k tejto veci verejne vyjadrovať.

„Aj mne sa páčil, ako doktor a nepochybne aj čestný muž, samozrejme...“ vyhlásil Matteo pomerne opatrne. Pričom na sebe pocítil pohľad svojho pána, pomerne pobavený jeho rozpakmi, do ktorých práve teraz upadol.

„Rozumiem tomu, ako si to myslel...“ vyhlásil jeho pán spokojne.

„Možno by sme mohli túto cestu využiť aj na to, aby sme sa zastaviť v starom dome, nemusíme sa až tak veľmi ponáhľať....“

„Áno, to je veľmi dobrý nápad, pane...“

To by bola vskutku jedna z tých zaujímavejších obchádzok a Matteo by sa skutočne potešil, keby ostali na noc v starom dome, kde by neboli nikým a ničím vyrušovaní a mohli by prežiť jednu z tých pokojnejších nocí, bez možnosti akéhokoľvek vyrušovania.

A keď pán prikázal kočišovi, aby zamieril rovno tam, v jeho mysli sa usadil priam blažený pokoj.

Starý dom sa pred nimi vynoril tak náhle, zdalo sa mu, akoby tu neboli už celé veky, to dobre známe stĺporadie, ten priam božský pokoj.

aj keď zvykli sem chodievať počas tých menej rušných dní, keď si chceli pre seba ukradnúť viac toho, čo im bolo zvyčajne odopierané, nerušený život vo dvojici ako to obaja potajomky nazývali, tunajší chlieb a víno a tie noci, tie noci, ktorým sa nemohlo nič iné vyrovnať.

A sloboda, tá forma slobody, po ktorej vždy túžil, no vedel, že zväčša môže byť vykúpená ťažkými obeťami.

Ale nie dnes, nie teraz na tomto mieste, ktoré patrilo im a ich prvotnému objavovaniu.

Matteo sa tešil takmer ako malé dieťa, keď opustili koč, o ktorý sa kočiš postaral a pán mu doprial aj zvyčajný bonus na to, aby sa mohol aj on stratiť na miestach, ktoré jemu samému vyhovovali, prinajlepšom na viac dní.  A potom boli sami, skutočne sami.

 Zamierili do tej dobre známej vstupnej haly, keď cítil dotyk tej mramorovej dlažby, a slnko na svojom chrbte.

Keď sa pánova ruka stretla s tou jeho a pocítil objatie jeho elegantných prstov. Teplo toho dotyku, akoby ničím iným nemohlo byť nahradené.

Pomohol pánovi prezliecť sa z cestovných šiat, starostlivo porozopínal všetky gombíky.

Bol takmer vo vytržení, jeho ruky pracovali, jeho myseľ bola fascinovaná všetkými tými novými vôňami a farbami. Všetkým tým, čo tu pribudlo aj čo ubudlo, pán doprial tomuto miestu tichú starostlivosť. Bytostí, ktoré sa tu len mihli a vzápätí boli preč.

Dobrí víly, ako ich pán zvykol nazývať, poupratovali všetko a pripravili pre nich hostinu.

Bolo takmer ako z rozprávky, vždy pripravené, vždy lákajúce svojím jedinečným čarom.

„Spokojný, môj pane...“

„Áno, môj drahý, ako vždy som s tvojou prácou nesmierne spokojný, no teraz mi dovoľ, aby som sa aj ja postaral o teba... keďže tu naše zvyčajné pravidlá neplatia, rád to pre teba urobím...“

Matteo sa neubránil úsmevu, keď nad ním pán prevzal kontrolu a aj on bol čoskoro oblečený, len v košeli a pohodlných nohaviciach.

Aj on čoskoro sedel za stolom s pánom, jedli chlieb, ktorý sa priam rozplýval na jazyku,  pili jeho obľúbené víno, jeden z tých najlepších ročníkov a nič a nikto, akoby nemohol narušiť tú krásu tých okamihov, kedy spolu len tak sedeli a venovali sa jeden druhému.

Keď neboli sluhom a pánom, ale párom, ktorý sa spolu rozhodol stráviť istý čas osamote.

A byť šťastní, už len preto, že mohli žiť tu a teraz, že im nič nebránilo, pokračovať vo svojom vlastnom príbehu.

Jeho dotyky na nahej pokožke, jeho pohladenia, hraničiace s prejavmi túžby, navonok skrytými, no práve teraz odhalenými pod vplyvom priam magickej moci starého domu opradeného mnohými tajomstvami.

Jeho nahota, odvážna i trúfalá, bola vystavená nežnému láskaniu aj prudším výpadom, tých skúsených pier, tých pevných rúk, stával sa opäť milovaným a jeho telo pulzovalo príjemnou spokojnosťou, keď sa oddával rozkoši, keď ju prijímal a snažil sa ju dávať, s láskou, s túžbou, ktorou bol pohltený, keď bol jeho drahým, keď bol jeho milovaným a cítil to spojenie medzi nimi, to vyvrcholenie prudkosti, súčasť ich spoločného šťastia. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola