varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Čokoládová
narodeninová torta so zlatou ohnivou strelou na vrchu. Darčeky a priania
od priateľov a Siriusa. Rôzne kartičky, sladkosti a balíčky. Vyzeralo
to tam takmer ako na Vianoce. Ani len nevedel, čo si má skôr pozrieť. Časť
z nich si už pozrel, ale stále toho ostávalo pomerne dosť. Dobby prišiel a všetko
pripravil, no povedal, že nemôže zdržať veľmi dlho. Nepochybne kvôli Winky,
ktorá sa stále nemala dobre a aj keď o tom Dobby práve teraz nechcel
hovoriť, vedel, že si o ňu robí veľké starosti. Ochotne ho preto pustil
hneď za ňou.
Dostávať
darčeky, bolo preňho ešte stále mimoriadnym zážitkom, či už šlo o tradičné
pulóvre pani Weasleyovej alebo o iné drobnosti, predpokladal, že ho poteší
každý jeden z nich.
To
všetko bolo pripravené preňho, nepochybne si s tým všetci robili veľké
starosti a vzhľadom na okolnosti ani nedúfal, že by práve teraz mohol
stráviť narodeniny inak, než zvyčajne.
Aj keď
predsa tu bola istá zmena v podobe profesora elixírov, ktorý už zišiel
dolu a robil mu spoločnosť. Čo
Harry v mnohých ohľadoch takisto považoval za určitý ústupok z jeho
strany.
„Ste si
istý, že...“
„Áno,
Potter, nanešťastie to prežijem...“
Snape
pohľadom prešiel po koláči, akoby to bolo niečo zakázané a mimoriadne
nebezpečné. Už vyzeral lepšie, elixíry zrejme zabrali, no jeho ruka akosi
mimovoľne zablúdila k pôvodne zranenému miestu, keď si sadal oproti nemu.
Čiastočne aj uvažoval nad tým, či by mu nemal pomôcť, no vedel, že by niečo
také zrejme neocenil, preto sa tej myšlienky radšej vzdal.
„Je od
pani Weasleyovej...“
„To je
pochopiteľné, že práve ona, myslela na niečo podobné, no akosi to už
k tomu zrejme patrí...“ prehodil pomerne chladne Snape.
„Dáte si
kúsok?“ opýtal sa Harry opatrne.
Už mal
pred sebou ten svoj, trochu menší, lebo v poslednom čase akosi nemal chuť
na nič, no Snapova prítomnosť ho doslova povzbudila.
„Áno,
iste...“ súhlasil, akoby nešlo o nič mimoriadne, on sám zrejme zachovával
aspoň čo sa týkalo istých spoločenských zvyklostí, neodmietal dodržiavanie
zvyčajných pravidiel.
A nepochybne
by to práve teraz bolo dosť neprijateľné, keby len tak odmietol byť súčasťou
toho, čo on sám ešte nedávno odobril.
Nevedel,
aký vzťah má profesor k sladkostiam a zrejme práve teraz dozrel čas
na to, aby o ňom zistil viac, než len to, aké sú jeho zvyčajné ranné
rituály.
Snape
jedol pomaly a spôsobne, a on si uvedomil, že ho po celý čas pozoruje
namiesto toho, aby ochutnal ten svoj.
No bolo
na tom čosi príjemné, len tak sa dívať na to, ako jeho spoločník je, akoby to
bol len jeden z tých bežných dní na Pradiarskej uličke.
Profesor
nič nenamietal proti jeho pohľadom, občas na sebe aj on pocítil dotyk jeho
čiernych očí.
Stále
chladných, stále akoby oddelených od tej ľudskosti, ktorú v istých
okamihoch vídaval v jeho pohľade.
„Je
možné si to udržať neustále, pane?“
„Udržať
čo, Potter? Povedal som vám, že ak chcete dostať presnú odpoveď, musíte vedieť
sformulovať otázku...“ trochu sa mračil, no inak z jeho pohľadu nedokázal
nič vyčítať.
„Myslel
som magickú obranu mysle, všimol som si, že výraz vašej tváre, je akoby zbavený
emócií...“
Pre
istotu si dal aj on jednu lyžičku, najprv len na skúšku, bola výborná, domáca.
Nikdy neochutnal nič lepšie. Prvé ochutnanie zvyčajne stačilo na to, aby vedel,
či dokáže pokračovať.
„Je
možné si vybudovať aj trvalú obranu, áno, Potter, trvalý štít, pred bolesťou,
strachom, pred všetkým, čo by mohlo ohrozovať pokoj vašej mysle... No nie je to
technika určená pre každého... Sú isté osoby, ktorým by mohla spôsobiť viac
škody než úžitku...“
„K tým
osobám, patrím aj ja...“
Pomaly
si zvykal na tú sladkú chuť, ktorá sa príjemne rozplývala v jeho ústach. A pritom
sa pokúšal k nemu priblížiť. Inak než fyzicky, prial si ho spoznať, tak
ako ho dosiaľ ešte nemal možnosť spoznávať.
„Bezpochyby.
Emócie zastreté štítom tohto druhu by vám mohli spôsobiť viac škody než úžitku.
Pre mňa to už nie je nič viac, podobný pocit, ako nasadiť si okuliare, ktoré
poznám veľmi dobre...“
Chápal
to hlavne z ohľadom na tom, že vyčistiť si myseľ, preňho stále
predstavovalo jednu z tých najťažších úloh.
„A
dovolíte niekomu, aby vás videl takého akým ste...“
„Len
zriedkavo, no vy ste už videli, väčšinu stránok mojej povahy, pán Potter...
Úplná otupenosť by mohla byť podozrivá, nie pre tupé hlavy, ktoré ma zvyčajne
obklopujú, ale pre osoby iného druhu, ktoré ja aj vy nebudeme pri tomto stole
menovať...“
„Harry,
skúste ma dnes volať, Harry... a zabudnúť na Pottera...“
„To nie
je také jednoduché, Pott... budem si musieť zvyknúť na túto alternatívu a nanešťastie
to nebude zo dňa na deň...“
„A
dovolili by ste mi aspoň, aby som ja skúsil... volať vás Severus, aspoň kým sme
tu... Ak to dokážem ja, potom by ste aj vy mohli...“
„Uvidíme,“
skonštatoval Snape stále ešte dosť bezvýrazne.
No ani
to priamo neodmietol, a preto Harry veril, že sa priblížil skôr k súhlasu
než odmietnutiu a bol pripravený to v príhodnej dobe vyskúšať ešte
raz, aj keď to šlo ťažšie než očakával.
predchádzajúca kapitola nasledujúca časť
