obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
poznámka: keďže Pradiarska ulička skončila, budem sa snažiť dávať z tejto poviedky už len celé kapitoly. Aj keď to pôjde pomalšie, no myslím, že v konečnom dôsledku sa to aj tak vyrovná.
„Severus, to bude v poriadku, len som spadla nič
viac...“
„Nespadla si... to urobil otec...“ oponoval jej prudko.
Snažil sa dostať pod kontrolu svoju mágiu, snažil sa zabrániť
tomu, aby nekontrolovane prešla miestnosťou.
„Nie, drahý, otec nás ľúbi... ty vieš, že je to tak...“
Cítil dotyk matkinej ruky vo svojich vlasoch. Jemne ho
hladila, snažila sa utíšiť tú búrku, ktorú v ňom rozpútalo...
„Otec nás veľmi ľúbi, Severus...“ zopakovala tie slová, ktoré
ho dráždili ešte viac, než keby priznala, že to už dávno nie je pravda.
„Pán profesor...“
Potterov hlas prenikol do ich spoločného vedomia.
Stiahlo sa to späť. Zahnal tú víziu späť k potláčaným
spomienkam.
Tmu nahradilo svetlo... ale ešte nebol koniec... Harry to cítil.
Vedel to odhadnúť podľa toho, ako veľmi profesor bojoval, aby nevidel to, čo by
ešte mohlo nasledovať.
Blízkosť akýchsi cudzích pier.
Pohŕdavý pohľad dobre známych očí.
Silnejúci pocit ohrozenia.
„Ako vždy
v nesprávnom čase, však, Slizoš?“
„Sectum...“
„Tie tvoje malé kliatby, ako si to hovoríš, ach áno, Princ...
vskutku...“
Prútik pritisnutý ku krku, Potterove oči, ten silnejúci hnev
v nich.
„Aj tak nedostaneš, to čo chceš, Lily raz pochopí, že...“
Panika.
Sťažka potláčaná hrôza.
Čo opäť urobí? Teraz, keď ho zastihol nepripraveného? Prečo
vždy musí... prečo nemá aspoň chvíľu pokoja... túži len po jedinej krátkej
chvíli... chce byť v bezpečí len dnes...
„Takže Lily sa ti zachcelo, jej meno si ty radšej ani neber
do huby, Snape, už sa na teba nepozrie, na takú špinu...“
Nikto mu nepomôže. Poníži ho opäť, čoskoro prídu tí jeho
priatelia, opäť sa bude váľať v prachu, a to všetko len kvôli tomu,
že Potter sa nevie zdržať, že musí mať jeho šťastie, práve on, ktorý môže mať
všetko ostatné...
Siriusov hlas, kdesi tam v diaľke.
„A čo vlastne, ty Ufňukanec, chceš od Lily, hovorí sa predsa,
že máš skúsenosti s mužmi, že ťa to s nimi baví viac než...“
„Sklapni, Black...“
Harry sa nedozvedel, čo sa stalo, potom.
Bol obklopený tmou. No tušil, že nič príjemné, tie čiastkové
pocity, ktoré stihol zachytiť, boli príliš blízko hroznému zúfalstvu
a nesmiernemu hnevu. Spojenom
s obnovenou prudkosťou mágie, ktorá akoby sa opäť drala na povrch...
Objal ho.
Urobil to a prijal pritom riziko, že by mu Snapova mágia
bola ublížiť, no ich spojenie akoby ju samú dostalo do určitej miery pod
kontrolu, akoby na ňom teraz spočívala váha toho všetkého, čo mal možnosť
vidieť. Toho, čomu nechcel uveriť.
„Pane, ste...“
„Áno, Potter, nič mi nie je...“ vymanil sa z jeho
objatia, pomerne nešetrne. Harry musel o pár krokov cúvnuť.
„Vaši rodičia... mrzí ma to, že oni a môj otec, on
ublížil vám, alebo mrzí ma, že...“ dosiaľ netušil, aké to bolo medzi nimi zlé,
že až tak.
„Mali by sme už radšej ísť... máme to po čo sme prišli...“
prerušil ho Snape ostro. Očividne nemal v úmysle svoje spomienky bližšie
rozoberať.
Harry z toho vôbec dobrý pocit, takto si svojho otca
nepredstavoval, ten výraz v jeho očiach.
„Netušil som, že to bolo až také, zlé, že môj otec
skutočne...“
Nechápal, ako to mohol urobiť. Prečo bol až natoľko posadnutý
tým, aby
„To sa dalo, čakať, že o svojom otcovi nebudete
premýšľať týmto spôsobom a zrejme by to ani nebolo dobré...“
„Nemal to urobiť, nech to medzi vami bolo akokoľvek zlé,
nemal na vás útočiť týmto spôsobom...“
„Predpokladám, že nech sú už vaše názory na túto záležitosť
akékoľvek, to čo ste videli, ostane len medzi nami, lebo inak by ste sa len
s veľkými ťažkosťami vysporiadali s prípadnými následkami...“
„Samozrejme, pán profesor...“ súhlasil Harry takmer okamžite.
No nadobudol ten dojem, že to bol len začiatok, že keby Snape
prehral svoj boj, videl by toho ešte omnoho viac.
***
Snape začal opäť pracovať na elixíre felix felicis.
Harry ho vídal len veľmi málo, ich spoločné lekcie boli
nateraz obmedzené na minimum a Snape s ním už takmer ani nejedával.
A ak aj lekcie boli, Snape mu zvyčajne zadal len samostatnú úlohu. Povedal, že nateraz bude lepšie, ak sa zameria
aj na teóriu, nielen na prax.
Profesor si udržiaval odstup a Harry zvyčajne už spal,
keď sa vrátil do svojej spálne a či už naňho čakal alebo sa rozhodol ostať
v izbe, nezdalo sa mu, že by vtom bol nejaký rozdiel. No nesnažil sa na to
priveľmi upozorňovať.
Jeho milenec zrejme potreboval čas na to, aby sa vyrovnal
s jeho nedobrovoľným vpádom do jeho súkromných záležitostí. Harry sa
snažil byť trpezlivý, dopriať mu dostatok času na to, aby túto skutočnosť
prijal.
Prešli ďalšie dva týždne a on si začínal pomaly
uvedomovať, že prázdniny sa pomaly ale isto chýlia ku svojmu koncu, že už
ostáva len ten posledný týždeň a v podstate sa nič nezmenilo.
No počas toho nedeľného popoludnia, vedel, že to už dlhšie
nezvládne, že musí vedieť, čo teraz profesor plánuje urobiť a čo to
znamená pre nich oboch, to ticho, to mlčanie z jeho strany.
No Snape mu nedal tú možnosť, aby ho mohol čo i len
osloviť.
„Súd cti sa
uskutoční zajtra... Odprevadím vás k Blackovi, pôjdete na ministerstvo
odtiaľ, tak ako to bolo pôvodne plánované... samozrejme, ak stále trváte na
tom, že sa chcete zúčastniť, a ak prijmete opatrenia s tým
spojené...“ vyhlásil profesor elixírov stroho.
„Áno, stále na tom trvám... No bol by som rád, keby sme sa
stretli až ráno, ja dúfal, som, že sa budeme môcť ešte pozhovárať...“ nemal
v úmysle ju nechať samú, nie teraz, keď... Snažil as na to nemyslieť, úplne
mu stačili tie Hermionine listy plné narastajúcej paniky, nesmela napísať nič
priamo, pre prípad, že by sa list dostal do nepovolaných rúk, no aj tak boli
plné akéhosi pre ňu netypického zmätku a náznakov, ktoré ho znepokojovali.
„Nie, Potter, obávam sa, že na to nie je čas... Riaditeľ
rozhodol o tom, že do konca prázdnin budete tak ako zvyčajne
v spoločnosti svojich priateľov... Po rozhovore s Blackom zmenil svoj
pôvodný postoj...“
„Pane, ale čo naše lekcie a naše...“
„Budú pokračovať až v priebehu školského roka, som
s vašimi pokrokmi spokojný, trvám na tom, aby ste pokračovali
v cvičeniach, ktoré sme, no k tomu práve teraz nepotrebujete moju
asistenciu...“
„TAKŽE SA MA CHCETE
ZBAVIŤ, VY MA LEN TAK...“ uvedomoval si, že zvyšuje hlas, viac než by mal
a vôbec ho to netrápilo. Stál tam v napätom postoji, ovládaný hnevom.
Snape naňho varovne pozrel a bol to vskutku jeden
z tých pohľadov, ktoré sa dostali k nemu cez tú vlnu hnevu, ktorí ho
obklopoval ako červená hmla. Nedovolí mu, aby ho len tak poslal preč, nemôže
len tak všetko zahodiť, dva týždne mlčal, robil si oňho starosti, potlačil
všetko, čo ho trápilo, len preto, aby on... pochopil, že sa naňho môže
spoľahnúť, že mu záleží na tom, aby mu dôveroval...
„Nie, Potter, nechcem sa vás zbaviť, už som vám to predsa
predtým vysvetlil..“
„Môj domov je teraz tu...“ vyhlásil pevne
a nekompromisne. „Nemôžete ma len tak poslať preč... bez toho, aby ste...
ja...
„Áno, Potter, to nepopieram, no musíte byť rozumný... Black
už aj tak spôsobuje viac starostí než osohu, potrebujeme, aby ste boli s ním, aby ste
sa postarali o to, aby priveľmi neriskoval, mne osobne na tom vôbec
nezáleží, no riaditeľ trvá na tom, že je nevyhnutné. Budete sa môcť so mnou
skontaktovať, cez myšlienkový most, ak by bolo nevyhnutné, aby...“
„To vy to nechápete, vy nerozumiete tomu, že chcem ostať
s vami... že potrebujem vedieť, či so mnou počítate, či ma chcete...“
Uvedomoval si, že sa chveje, že jeho vlastná mágia sa začína
dostávať na povrch.
Položil tú otázku. Tú, ktorej sa práve teraz asi najviac
obával, no potreboval to vedieť, musel si byť istý...
Snape mlčal.
To ticho.
Ten jeho pokoj.
Dráždilo ho to viac než čokoľvek iné.
***
„Vitaj, kámo...“
Ron sa zľahka dotkol jeho pleca,
keď vošiel do jeho izby.
Bolo už dosť neskoro, napokon
predĺžil svoju rozlúčku so Snapom, čo ho aspoň čiastočne zbavilo toho
nepríjemného napätia. Pokúšal sa nehnevať na Siriusa, no nedarilo sa mu to,
práve teraz nijak zvlášť netúžil po jeho spoločnosti a bol rád, že má ešte
spolu s Weasleyovcami vykonáva posledné prípravy na ten súd cti. Pôvodne
sa chcel samozrejme na všetko opýtať, aby vedel čoho presne bude svedkom,
„Ahoj,“ hlesol potichu.
Sadol si na posteľ. Hedviginu
klietku položil na jej zvyčajné miesto. Aj jeho batožina už bola na mieste.
Bol už oboznámený aj s tým,
čo bude musieť urobiť, aby sa mohol zúčastniť súdu. Nebolo to nič mimoriadne. Do istej miery mal
aj naďalej ostať duchom, aspoň pre isté osoby.
Lucius Malfoy ho vidieť nesmel,
to mu bolo jasné a nemienili s ním o tom diskutovať, zmieril sa
s tým, že využije tú druhú časť Snapovej ochrany, ktorá mu umožňuje, aby
ho isté osoby nemohli vidieť. No malo to isté obmedzenia, bolo mu povedané, že
jeho spojenie s Temným pánom je priveľmi silné, na to, aby pri priamom
kontakte... no nepredpokladal, že by k niečomu takému došlo...
„Ako bolo v úkryte? teda,
tak trochu sme dúfali, že Dumbledore dovolí, aby si ostal tu, no on tvrdil, že
tak to bude najlepšie pre všetkých, som rád, že ti už dovolil, aby si sem
prišiel... je to tu teraz také zvláštne, veď vieš, Hermiona a Malfoy... to
stále...“ zamračil sa.
„Dolu už takmer ani nechodím,
aby som ich nevidel spolu... ešte stále ma to mrzí, vieš a nerád by som
spôsoboval problémy...“
Harry z jeho listov vedel,
že je to už medzi nimi lepšie, že sa už dokážu normálne pozhovárať, na jeho
postoji voči Dracovi Malfoyovi, sa však nič nezmenilo.
„Celkom dobre, nič zvláštne...“
nemal v úmysle zachádzať do podrobností. Ani nevedel, čo by mu mal vlastne
povedať.
„Hlavne sa drž a neber si
to tak, možno to je tak najlepšie, vieš, ty a Hermiona, bolo to medzi vami
vždy príliš komplikované...“
Prikývol.
„Uvidíme, teda snáď, budeš mať
pravdu a medzitým... by sme mohli skúsiť ďalšiu partiu...“
Siahol po čarodejníckom šachu a Harry
bol práve teraz vďačný za rozptýlenie akéhokoľvek druhu.
„Vieš o tom, že
Greengrassovci sa zmierili s Veď-Vieš-Kým...“ opýtal sa ho Ron po ďalšom
ťahu vežou.
„Nie, neviem...“
„Snape o tom hovoril pri
poslednej schôdzi, dvojčatá vytiahli predlžovacie uši...“
„Predlžovacie uši?“
„Ver mi, je to skvelý vynález,
mám jedny aj pre teba...“ vybral jedny z vrecka.
Harry ich držal v rukách a vskutku
bol s nimi viac než spokojný, keď mu Ron pomerne nadšene popísal ako ich
používať s čo najlepším výsledkom.
„Veď-Viete-Kto údajne jej rodine
povolil stretnutia s ňou... čo znamená, že sa to už medzi nimi urovnalo...
a Greengrasovci sú opäť vítaní v jeho kruhu...“
Harry opäť začínal prehodnocovať
svoju ľútosť, čo sa týkalo toho dievčaťa, očividne sa jej darilo veľmi dobre,
keď dosiahla pokrok tohto druhu, a to že si jej rodina týmto krokom
upevnila svoje postavenie, že im Veď-Viete-Kto odpustil, zrejme pre ich stranu
nebolo veľmi výhodné.
***
Bezpečnostné opatrenia, o ktorých mu povedali, zahŕňali
to, že ostane duchom. Bude chránený
tou neviditeľnosťou spolu ešte s ďalšími prostriedkami, ktoré mali
zabezpečiť to, že sa v prípade nutnosti bude môcť, čo najrýchlejšie vrátiť
späť do zabezpečeného domu.
S tým sa musel zmieriť. No nemal ani veľmi čas na to
myslieť. Hermiona bola bledá a absolútne vyvedená z rovnováhy.
„Je to skutočne nutné?“ opakovala neustále.
„Áno, zlatko, je... nemôžeme to nechať len tak... neboj sa,
budeme s tebou, ani sa k tebe nepriblíži...“ ubezpečovala ju Molly
Weasleyová.
„Všetko bude v poriadku...“ ubezpečoval ju o tom aj
Harry.
„Áno, iste, ja ďakujem, že pri mne stojíte, ja veľmi si
cením, čo všetko robíte kvôli...“
„To vôbec nestojí za reč, vieš, že si pre nás ako naša
rodina...“ pokračovala pani Weasleyová.
Ešte sa vykonávali posledné prípravy a Harry musel
uznať, že pán Weasley ešte nikdy nebol taký elegantný ako práve teraz. V spoločenskom
habite tohto druhu ho ešte nikdy predtým nevidel.
predchádzajúca kapitola nasledujúca kapitola
