názov: NECHCEM SI VZIAŤ TVOJU BOLESŤ...
Eloise Midgenová/dementor
7. ročník, II. čarodejnícka vojna
Eloise ostáva sama potom, ako jej rodinu napadli smrťožrúti, jej rodičia boli zavraždení, no jej sa podarilo utiecť... Zdrvená a zničená po ich útoku stráca všetku nádej aj vieru v seba...
Pre Mimu.
Podarilo sa im zachrániť
ženu aj chlapca. Boli opäť spolu, trochu otrasení, no inak v poriadku. Poslala
ich do bezpečia, na miesto, kde im bude dobre, kde sa budú môcť ukryť. Časť z
nej si priala, by mohla odísť s nimi. Aby ešte bolo v nej niečo, čo by sa dalo
zachrániť. No pochopila, že sú to len márne nádeje, že to čo ju drží tu pri
ňom, je silnejšie, než strach.
Nasýtil sa. Vzal si to čo
potreboval a Eloise sa snažila považovať to len za jednu z podmienok ich
dohody. A stále v ňom vidieť Malcolma, ktorí ostal s ňou, neopúšťal ju a práve
teraz bol jej jedinou rodinou, napriek tomu, čím bol, napriek tomu, čím sa
stala ona.
A okrem nich aj iné veci,
temné pre ňu nepochopiteľné. A jednou z
nich bolo aj to zdanlivo mŕtve dievča.
Sedela na zemi, neďaleko
dievčaťa, ktoré sa po istom čase opäť začalo hýbať.
„Čo si vlastne zač?“
opýtala sa jej, stále ešte s prútikom pripravený k útoku.
„To by som sa mala skôr
ja opýtať teba, dievča, ktoré má pri sebe dementora, to sa len tak ľahko
nevidí... Povedzme, že mám svoje tajomstvá, rovnako ako ty, ale ďakujem ti, bez
tvojej pomoci, by som sa odtiaľto zrejme nemohla dostať aj z telom, čo by bolo dosť
nepraktické, nemyslíš?“
Eloise napäto prikývla. A
nič nenamietala proti tomu, keď sa dievča opäť vydalo na cestu a čoskoro jej
zmizlo z očí.
Bolo to zvláštne,
nepríjemné, akoby šlo o nejaký druh čiernej mágie. Snažila sa na to podľa
možnosti nemyslieť.
Pochopila však, že sú aj
iné bytosti, ktoré sa pohybujú v tieňoch, že smrťožrúti nie sú jediným zdrojom
nepokoja.
***
Náhlivo si vzala pár
zásob.
Pripravila sa na cestu,
na to miesto, ktoré jej Malcolm spomínal, nevzala si toho veľa, len to
najnutnejšie.
Balila sa rýchlo, všetko
hádzala do batôžka, ktorý sa jej podarilo nájsť medzi staršími vecami.
Bol to detský batôžtek s
akýmsi obrázkom, nejakej usmievajúcej sa postavičky. No nič lepšie, čo by bolo v dobrom stave
nenašla, tak jej muselo stačiť aj toto.
Požiadala Malcolma, aby
na ňu počkal, ďalej od prívesov, Dean bol ešte stále tu, stále mal veľa otázok
a od nej požadoval odpovede, nechcela, aby si uvedomil, čo sa s ňou deje,
nemohla to dovoliť.
„Si si istá, že to
zvládneš sama?“ opýtal sa jej, keď vyšla zo svojho prívesu a chystala sa prejsť
na tú cestu, z ktorej sa už možno nebude môcť vrátiť.
„Áno, iste, len pôjdem za
svojimi kontaktami, nič viac, čoskoro sa vrátim, dávaj si zatiaľ na seba
pozor...“ klamala už absolútne bez váhania, no vôbec ju to netrápilo, on práve
teraz nepotrebuje vedieť, kam pôjde, ona o správnosti svojho rozhodnutia aj tak
nepochybuje a Dean by ju nemal takúto vidieť, možno nikto z nich, len on, pri
ňom ešte dokáže byť v aspoň do istej miery v poriadku.
Nemala v úmysle sa
zastaviť. Našťastie nenaliehal, no na
chrbte aj tak cítila jeho uprený pohľad, keď vstúpila do medzery medzi prívesmi
a stratila sa v nej. Čiastočne akoby sa obávala, že ak sa práve teraz zastaví,
už nebude môcť odísť, že na ňu všetko bude opäť padať a nedokáže sa viac
sústrediť.
Nebola už taká ako
predtým, bola iná, samú seba už ani nespoznávala, a to, akým smerom sa práve teraz uberali jej
myšlienky, zvládala len s veľkými ťažkosťami. Nelepšilo sa to. Vôbec.
Práve naopak, len keď bola
s ním zdalo sa jej, že by mohla byť v poriadku, ale keď bola sama, všetko
Vyšla na opačnej strane.
Čakal tam na ňu on, jeho
objatie, ktoré dokázala len prijať. Držal ju a ona sa opäť neovládateľne
chvela.
„Prepáč, ja, zas sa mi to
stalo...“
„To je v poriadku,“
objímal ju, tak dlho ako to bolo potrebné, až kým neprišla o pocit, ktorého sa
desila.
Zrazu bol preč.
„Mohol by si pokračovať a
vziať mi to, čo ma mučí, ten smútok, tie obavy a...“
„Mohol, ale nemyslím si,
že by to bolo pre teba dobré, teraz si to ty a ja ťa nechcem pripraviť o seba
samú... no dokázal som zmierniť aspoň časť z toho, čo ti bolo skôr na príťaž...
len jemný zásah...“
To cítila, bolo to
lepšie, omnoho, no stále to ešte bola ona, tá nová Eloise, na ktorú si nemohla
zvyknúť a nechcela ju prijať.
„Čo ak takáto nechcem
byť... čo ak... nemôžem...“
„Čas ukáže, ak budeš
ochotná to dovoliť.“
Nepovedal jej nič viac,
len cítila ako jej jemne odhrnul vlasy z tváre, ako ju držal za ruku.
***
Miesto, ktoré si vybral
on.
Prvá časť ich úlohy a zrejme
tá najťažšia.
A ona stála tam, neďaleko
toho kruhu z kostí, ktorý bol súčasťou obradného miesta. Na bosých nohách
cítila dotyk ostrých kamienkov.
Bola fascinovaná tou
energiou, ktorá tu prúdila zo zeme, všetko v nej, akoby prežívalo novú formu
eufórie, keď bola tak blízko zdroja toho všetkého.
Keď videla tie maľby na
jednej zo stien. Keď sa ich mohla dotknúť, bez toho, aby ju to poznačilo.
Keď hľadela na oltár,
voňajúci čerstvou krvou.
Bol tu.
Nedávno.
Hovoril so silami a niečo
im obetoval.
Nemyslela na to, nesnažila
sa to vidieť svojimi očami. A sústrediť sa na to, že je to tak dobre, že
ho tu už aspoň nestretnú.
Ešte stále nevedeli čo
majú odtiaľ vziať, sily to Malcolmovi zatiaľ nepovedali, stál na opačnej
strane, ďalej od oltára, oči mal privreté a zrejme sa pokúšal zistiť
ďalšie podrobnosti.
Eloise si sadla na oltár.
Na nohách cítila chladný
dotyk toho hladkého kameňa.