Pradiarska ulička 50. kapitola

FINÁLOVÁ KAPITOLA

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.

                                                        Pre Mononoke. 

„Listy piesňovca sa musia pridávať drvené...“ 

„Vskutku je to tak, ako vraví, slečna Grangerová...“ vyhlásil Snape stále ešte prekvapený tým, že on sám je ochotný niečo také vôbec vysloviť, no bol to predsa on, kto jej v podstate navrhol, aby študovala v jeho triede, so všetkým, čo k tomu patrí.

Čo sa zrejme podpísalo aj na jeho prístupe k nej. A musel uznať, hoci nerád, že práve ona posúva diskusiu ďalej až k témam, ktoré jeho samého zaujímali viac, než tradičné postupy. Od ktorých sa pod láskavým vplyvom jeho partnera zrejme stihla oslobodiť. Nepochybne k tomu prispelo aj to, že akékoľvek fakulty práve teraz stratili na dôležitosti, na kurze bol každý študent sám za seba bez ohľadu na svoju doterajšiu príslušnosť k akejkoľvek škole či fakulte.

„Na dnes to bude všetko, na budúcu hodinu od vás očakávam prácu týkajúcu sa hlavného okruhu tém... Vzorky vašich výtvorov mi nechajte na stole...“

Po týchto jeho slovách sa študenti zdvihli zo svojich miest, priniesli vzorky, pozbierali si svoje veci a opustili učebňu. Všetci ho pozdravili, všetci odchádzali s inými výrazmi, než boli tie, na ktoré si svojho času zvykol na Rokforte, bol pokojnejší a učil, budúcich odborníkov, na čo práve teraz kládol dôraz. A možno sa na ňom podpísalo aj to lepšie obdobie, to čo teraz nazýval svojim životom. A vskutku jeho samého ešte stále prekvapovalo, že je to tak. A keby aj zatúžil po ďalšom dobrodružstve, nepochyboval o tom, že práve Potter bude tou osobou, pri ktorej si bude môcť užiť aj túto stránku mágie.

Toto mierové obdobie, považoval za jedno z tých prechodných a snažil sa každú z tých chvíľu využiť naplno.

Kurzy ho bavili, viac než by čakal, bolo to iné než bežné učenie, viac otvorenejšie a uvítal aj menej nehôd, viac pokoja na experimentovanie.

A rodinu.

Vôbec po prvý raz sa tento pojem v jeho mysli nespájal s niečím vskutku vyslovene negatívnym.

Do tej čiernej sa pomaly dostávalo viac bielej, viac neutrality, viac zo všetkého, čo predtým považoval skôr za plytvanie času, zo všetkého proti čomu bojoval, lebo si myslel, že si nezaslúži ani len pomyslieť na niečo podobné, že by práve on Severus Snape mohol žiť takýmto spôsobom.

No stalo sa to, vďaka jeho listom, vďaka tomu, že skutočne stál o to, aby bol s ním. Práve on, práve Potter bol aj vo svojich najtemnejších momentoch schopný niečoho takého.

A práve preto pripúšťal, že ho dokáže milovať, že v jeho prípade môže ešte urobiť výnimku.

Vráti sa k svojmu stolu. Spokojný s tým, kam dospeli tie jeho posledné úvahy.  Zmierený s tým, že je to tak a že to už nebude viac inak.

Nemal veľa času na opravu, obzvlášť preto, že Potter trval na tom, aby si urobili s deťmi a priateľmi výlet.

A vedel, že miešať vzorky dokopy s deťmi sa nevyplatí. Nepochybne práve preto preštudoval viacero zabezpečovacích kúziel, ktorými si práve teraz označoval stojan, keďže mal v úmysle prísť domov skôr.  A uložiť si túto várku do laboratória lebo vedel, že sa k nej dostane, maximálne v nedeľu večer, keďže svojmu partnerovi sľúbil, že sa mu bude venovať, čo bolo aj preňho samého odmenou, keďže v poslednom čase, mali obaja akosi priveľa práce a ešte stále si čiastočne zvykali na tento nový režim, ktorý do ich života priniesla Daphne.

Odložil si ich do prepravky a chystal sa opustiť triedu, na chodbe narazil na Draca, ako inak čakal na Grangerovú.

Odkedy sem začala chodiť, nedalo sa tomu vyhnúť. Dokonca držal jej tašku. A ona trochu zbledla, keď sa vrátila s menším nákupom, od tunajšej čarodejnice predávajúcej občerstvenie.

„Ahoj, Severus...“ pozdravil mu.

„Všetko v poriadku?“

Odkedy si jeho otec zariadil svoje veci a dá sa povedať, že v dome Malfoyovcov opäť zavládlo prímerie, mal  omnoho lepšiu náladu a nepochybne pod jej vplyvom prijal pozvanie.

„Áno, iste, Draco...“

Snape mu ochotne vložil do rúk prepravku, keď sa už tak chcel podieľať na nosení vecí, pokojne mohol počkať aj na to, kým si zájde po kávu.

Draco proti tomu nič nenamietal.

Grangerová sa medzitým vrátila a keď sa k nim opäť priblížil, práve spolu rozoberali nejakú zrejme dosť vážnu záležitosť, lebo obaja zmĺkli, keď sa k nim dostal.

„Ehm, ako sa majú deti? A Harry už dávno som ho nevidel...“ opýtal sa Draco.

„Veľmi dobre... Aj môj partner sa má veľmi dobre, ďakujem za opýtanie,“  vyhlásil Snape pomerne pokojne, čiastočne pobavený jeho rozpakmi.

Niečo na nich bolo.

Ako tu tak stáli, videl to v nich, tú možnosť, to všetko, čím by sa mohli stať, tie pohľady mu neboli neznáme, ani tá reč, tela, rozhodol sa, že im bude dôverovať, že ich nechá ísť vlastnou cestou, keďže sa už vysporiadali s tým jeho zneistením, boli na najlepšej ceste.

Draco chytil Grangerovú za ruku, akoby snáď chcel potvrdiť to, čo práve teraz podroboval takmer krutej analýze.

***

Aileas rozprestrel krídla.

Boli silnejšie, čiastočne pokryté novými ostňami, no jeho Potter tvrdil, že to tak má byť, že je to znak, zdravého vývoja.

V spojení s jeho ohňom to skutočne tak vyzeralo, no zvykol si už na ľudí, aspoň natoľko, aby na nich nemieril, čo bolo vskutku povzbudzujúce vzhľadom na to, že si urobili piknik na deke, na jednom  z tých miest, kde bolo možné trochu sa uvoľniť od zvyčajných muklovských opatrení.

Severín schúlený na druhej strane ho stále pozoroval s istou dávkou jemu vlastnej obozretnosti.

Daphne obdivovala motýle, Quentin bol opäť jej sprievodcom, oči mu priam žiarili, keď bol s ňou.

Nechal ho, nech si užíva, tú nevinnosť takýchto okamihov.

Pod dohľadom Grangerovej a Draca, boli zatiaľ v bezpečí, pred akýmkoľvek nebezpečenstvom.

Harry sedel pri ňom, s hlavou uloženou na jeho pleci. Obaja čerpali silu na ďalšie dni, práve na tomto mieste, ktoré bolo samo o sebe príjemné vyžarovanie.

„Mal by tu byť aj Ron...“

„Áno, iste, Potter, keby sme boli v ideálnom svete, tak by tu skutočne bol...“ pripustil tú možnosť Snape.

„Čas ukáže, do akej miery sa dokáže vyrovnať s istými vplyvmi...“

Odkedy mladý Weasley začal pracovať na ministerstve, akosi sa viac uzavrel do seba, no neznamenalo to, že s ním už nebolo možné počítať, len, že sa do istej miery vyhýbal Hermione a jej novému vzťahu.

„Ale bude v poriadku? Nepotrebuje, aby sme...“

„Určite by ti povedal, keby nebol, Weasley nemá vo zvyku dusiť v sebe informácie tohto druhu...“

„Dúfam, že máš pravdu, Severus...“

Snape pohladil Aileasa, prstami prešiel po hladkých šupinkách až k tým tvrdším.

Weasley by sa mal pre dobro všetkých objaviť a podľa možnosti čo najskôr.

***

Bozkával ho.

Zmazával svojimi bozkami všetky stopy po únave.

Taká bola tá ich ďalšia noc, plná pomalého spoznávania toho pokoja, plná návratov k sebe a k svojim túžbam.

Bol víkend a oni mohli byť v posteli dlhšie. Ani deťom sa potom ich výlete nechcelo vstávať skoro.

Potter ležal vedľa neho, spokojný a uvoľnení, podarilo sa mu zbaviť ho napätia, tak ako to najlepšie vedel.

Ležali vedľa seba, v objatí priam posvätenej nečinnosti.

Oči mal privreté, ešte bol len čiastočne prebudení a cítil, ako sa k nemu Harry pomaly obrátil.

Ako jeho ruka prešla tú príjemnú cestu, až kým nenašla tú jeho, až kým nebol on sám opäť súčasťou jeho láskavosti, absolútne oddaný jeho vplyvu.

Potter mal dobrú náladu, nepochybne aj preto, že ešte počas toho večera sa mu veľmi príhodne ozval Weasley.

A dal mu najavo, že sa čoskoro príde ukázať aj so svojou novou priateľkou, istou slečnou Abbottovou.

Čo len prispelo k tomu, aby mal Potter opäť srdce na pokoji. A v konečnom dôsledku aj on.

Skončil sa čas magických schránok a tajných listov. Čas skrývania a obáv z budúcnosti poznačenej minulosťou.

Potrebovali už len jeden druhého.

Potrebovali si budovať už len svoju vlastnú budúcnosť. 

49. kapitola 

epilóg

poznámka autorky FF:  posledná kapitola je trochu kratšia, tak to skrátka vyšlo, lebo sa obávam, že by som zas niečo skomplikovala, ale ešte nás čaká epilóg, zrejme koncom týždňa, alebo začiatkom ďalšieho, to sa ešte uvidí. Na knihe budem pracovať až neskôr, keďže teraz mám toho dosť rozpracovaného, keďže mám pripravenú krásnu obálku, snáď sa aj k tomu časom dostanem. 

Dúfam, že sa vám táto poviedka páčila a že sa stretneme buď pri Letných prázdninách alebo aj pri nejakej ďalšej. 

Ďakujem všetkým, ktorí si našli čas okomentovať túto poviedku aj tým, ktorí si len prečítali a neokomentovali, ale aspoň niečím ich zaujala. 
Každopádne tešte sa ešte na epilóg. A neskôr aj na e-book, tlačenú knihu si dám urobiť to je jasné... ale aj e-book bude.