Vtedy som verila 16. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 Pre Petriku.

Stála pred jeho kabinetom počas štvrtkových konzultačných hodín. Keby sa jej niekto spýtal na to, čo tam robí, vyhovorila by sa na to, že neporozumela presne téme eseje, ktorú im zadal. Bol to každopádne trochu iný typ práce než tie, ktoré dostávali na iných hodinách. Nezaškodilo by, keby sa pár slovami zmienila aj o tom. Niežeby sa niekto priveľmi zaujímal o to, prečo sa rozhodla ho navštíviť práve v takomto čase. Jej neviditeľnosť zrejme dosiahla svoj vrchol, čo však práve teraz považovala za výhodu, než komplikáciu.

Dosť dlho rozmýšľala o tom stretnutí so Slughornom. Preberala si v mysli všetko, čo mala možnosť vidieť, a čo by jej ešte mohlo prípadne aj uniknúť. Nič nebolo také ako  očakávala.

Mala z toho všetkého zmiešané pocity, vyzeralo to, akoby ho niekto zrejme zastrašoval. A zjavne sa to tej osobe aj úspešne darilo, keď bol už teraz taký zničený a s nervami v koncoch.

Žeby Tom urobil niečo také? Takýmto spôsobom reagoval na jeho odkaz. Na to, že sa mu svojím spôsobom postavil. To potom vskutku muselo byť hrozné, vedela aký dokáže byť, keď nie je práve

No nikdy by si nepomyslela, že niečo také spôsobí aj svojmu obľúbenému učiteľovi, že jeho varovanie bude brať až tak ako nejaký útok voči jeho osobe. Predpokladala, že to bude brať s rezervou, len ako také  priateľské varovanie.

No pochopila, že to už medzi nimi nikdy nebude také ako predtým, dosť citlivo vnímala len strach, len akúsi chladnú rezervovanosť z jeho strany.

Nechcela ho zaťažovať svojimi starosťami, keď ho videla v takomto stave. Dopriala mu tú úľavu, ktorú zrejme potreboval. Dovolila, aby celú vec považoval za uzavretú, nesnažila sa z neho dostať žiadne ďalšie informácie.

O Vianociach sa pre istotu ani len nezmieňovala, pochopila, že on jej zrejme nemôže pomôcť, aspoň nie do takej miery, akoby to ona sama potrebovala. A ani teraz nemala v úmysle zaoberať sa touto záležitosť.

Chcela len Toma vidieť, nič viac. Teraz, keď bol školský rok v plnom prúde, nebola to vôbec jednoduchá záležitosť a ani ona nemala toľko času ako predtým, zdalo sa jej, akoby všetko ubiehalo až príliš rýchlo, akoby sa tie dôležité míľniky v jej živote približovali skôr, než by mohla byť na ne dôkladne pripravená.

A to sa jej napokon aj splnilo, keď sa dvere na jeho kabinete otvorili, vyšiel z nich jeden študent zo Slizolinu akýsi Acker. Pomerne  obyčajný, nie príliš obľúbený piatak.

Prešiel okolo nej mlčky a ani ona si ho veľmi nevšímala, lebo zachytila Tomov pohľad.

„Poďte ďalej, slečna Warrenová...“ pokynul jej zdvorilo.

A ona pomaly vošla dovnútra, do tej pre ňu dobrej známej malej miestnosti.

Dvere, ktorá sa za ňou zavreli, boli poznačené kúzlom, cítila to, ako sa zapečatili, proti neželaným návštevám.

Tom mal na stole šálku kávy, cítila jej vôňu, takmer až podmanivú. Akosi sa nevyspala dobre.

Už pár dní sa prebúdzala dosť skoro, a potom viac nedokázala zaspať. Od kávy práve teraz záviselo jej fungovanie.

„Prepáčte, že vás vyrušujem...“ začala ešte stále pomerne formálne.

„Nevyrušuješ, vieš, že môžeš za mnou kedykoľvek prísť...“ povedal to, akoby to skutočne bola jedna z tých nemenných právd.

A bol milý. Stále taký milý, až nevedela, čo by mala urobiť či povedať, aby sa zbavila pochybností spojených s tým, k čomu si myslí, že takáto stratégia povedie.

Ona sama mu nemala čo ponúknuť. Aspoň nie nič také, čo by nemohol získať iným spôsobom.

„Ja... vlastne by som sa chcela ešte raz opýtať a tú praktickú časť eseje...“ podišiel bližšie k nej a ona takmer stratila odvahu.

„Áno, samozrejme...“

Siahla do svojej tašky a vybrala poznámky.

Začala najprv tým, čo vzhľadom na okolnosti,  považovala za menej podstatné.

Opatrne si ich vzal z jej rúk, pričom sa jej dotkol, čo v nej čiastočne oživilo spomienky na tie chvíle, kedy medzi nimi v žiadnom prípade neprevládala zdvorilá opatrnosť.

Sledoval ako pozorne študoval, jej závery.

„Áno, dá sa to tak povedať, že sa uberáš správnym smerom, len takto pokračuj ďalej a neboj sa... pokojne buď kreatívna, ja to predsa dokážem oceniť...“ 

predchádzajúca kapitola nasledujúca časť