fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...“
pre Michalette.
Neznesiteľná
teplo.
Priveľmi
ostré slnko a zastávka, ktorá vyzerala, akoby sa nachádzala na samom konci
sveta. Popísaná akýmisi odkazmi, ktoré v ňom samom vzbudzovali značnú
nedôveru.
Sedel
na horúcej lavičke a sledoval ako sa autobus vzďaľuje z jeho dosahu.
Vystúpil
len on, všetci ostatní opustili autobus omnoho skôr, len on šiel až na konečnú.
Na
kolenách mal svoj batoh. Pevne ho zvieral, ako jedinú obranu pred ďalším
nepohodlím spojením s tým, že odmietol lieky, nechcel, aby niečo
ovplyvňovalo jeho mozog, niečo cudzie, čo nebude mať celkom od kontrolou a pochyboval,
že by to bolo preňho dobré, nebol predsa až taký blázon, len mal strach. Čo
znamenalo, že mu stále ešte na určitých veciach záleží. No krabičku mal pri
sebe, zatiaľ ešte neotvorenú, zatiaľ ešte nepoužitú. A snažil sa radšej
nemyslieť na to, čo urobil s tými ostatnými...
Znamenalo
by to vrátiť sa k tomu zlému rozhodnutiu spred troch mesiacov, čo práve
teraz nepatrilo k jeho prioritám.
Toto
bol preňho nový priestor a necítil sa tu bezpečne, jeho obvyklé techniky
čelili poriadnej skúške. Dýchalo sa mu trochu ťažšie a istý čas pociťoval
výraznú nepohodu spojenú s príliš rýchlo pulzujúcim srdcom. No to nebol
ten najhorší príznak, ktorý by sa mohol ešte relatívne dostaviť.
Pokoj
a ticho. Po rôznych znepokojujúcich zvukoch v autobuse, to bolo aspoň
čiastočné oslobodenie, ale na okolí nebolo nič, žiaden záchytný bod, len kopce,
polia a všetky tie ostatné záležitosti, na ktoré si on, vôbec nepotrpel. Pochyboval,
že si na toto niekedy dokáže zvyknúť.
On,
ktorý bol takpovediac zimný typ a mal rád rušné mestské noci, počas
ktorých sa mu pracovalo najlepšie, bol
zrazu uprostred ničoho. Za iných okolností by ušiel, stratil by sa medzi
ostatnými, no práve teraz nemal žiadnu hotovosť, presnejšie povedané mal, ale
nemohol sa k nej dostať bez toho, aby to nezaregistrovali oni. Považoval
to za tú krajnú možnosť, ktorú mienil využiť len v prípade najvyššej
núdze. Tu ho možno nenájdu, no nemôže sa na to úplne spoliehať, nikdy nie je
nič isté, keď sa zapletiete z ľuďmi istého druhu...
Teplo
však definitívne prerušilo akékoľvek myšlienkové pochody. Okrem toho bol aj
smädný, no voda, ktorú si vzal zo sebou bola príliš teplá. Priam neznesiteľne.
Musel
si rozopnúť aj mikinu, pod ňou mal len tenké biele tričko bez akéhokoľvek
zbytočného nápisu. Jeho ruky siahli do tých dobre známych vnútorných
priehradok.
Mal
svoj batoh rád, páčilo sa mu, ako sa tam všetko dalo šikovne usporiadať, no
opäť rukou zavadil o to miesto, kde by mal byť jeho notebook, no on tam
samozrejme nebol, čo bolo len pripomienkou toho, že si bude musieť zaobstarať
nový, niežeby teraz na tom záležalo, no neskôr, keď sa všetko utrasie bude sa
môcť vrátiť. Možno.
Siahol
do batohu po staršie slnečné okuliare a pomaly si ich nasadil. No kapucne
sa pre každý prípad odmietal vzdať. Zrazu bolo omnoho príjemnejšie dívať sa na
svet.
Mal
rád aj tie svoje dioptrické a občas ich nosieval hlavne pri práci na
počítači, keď ho omrzeli šošovky, na ktoré si stále ešte len zvykal, no už to práve
teraz boli rozbité, potom čo sa stalo naposledy, a ešte ich nestihol dať
opraviť.
Pozrel
aj na hodinky, dostal ich kedysi od otca, dlhšiu dobu ich nepoužíval, no kvôli
absencii mobilu v jeho živote, si ich opäť vzal. Bolo pol jedenástej.
Sasha
už meškal vyše dvadsať minút. Posúval ručičku ďalej a ďalej, ak nepríde do
ďalšieho autobusu, tak zrejme neodolá pokušeniu a odíde, no tým by sa jeho
plány dosť komplikovali, možno svojím spôsobom toto miesto potreboval, aby sa
rozhodol čo urobí ďalej, aby prijal určitú mieru kontroly nad svojím životom.
Čakanie však zvyšovalo šancu na to, že sa bude pohrávať aj s inými možnosťami.
Napokon
uvidel to dobre známe zelené SUV, ktoré poznal hlavne z fotiek, ktoré mu
brat posielal.
Pomerne
solídne sa posúvalo po tej prašnej ceste. A keď zastalo, povedzme, že na
tom najvhodnejšom mieste a dvere sa otvorili, počul hlas svojho brata: „Ahoj,
Misha...“
„No
ahoj...“ aj on mu pozdravil, keď si sadol oproti nemu. Cítil hranolky a hlinu,
keď za sebou zatváral dvere.
Jeho
starší brat, vyzeral dobre, aspoň on nadobudol pocit toho druhu, že mu tunajšie
prostredie skôr prospieva. A tie jeho ruky, fakt na sebe zrejme pracoval a bol
opálený, spokojný, čiastočne bol jeho staršou, no zároveň lepšou verziou. Takto
by zrejme pôsobil na ľudí, keby bol úplne v poriadku.
Zapol
si pás a snažil sa pôsobiť neutrálne a absolútne vyrovnane. Aspoň
tentoraz sa aj on pokúsi zanechať v ňom dobrý dojem.
„Prepáč,
že idem neskoro, bol som niečo vybaviť s dodávateľom, to vieš, biofarma, a tak...
všetko beží ako hodinky, ale treba na tom aj zapracovať...“
Nedbanlivo
pokrčil plecami, aj keď vedel, že by sa mal začať o tieto veci zaujímať,
keďže bude na farme tiež pomáhať.
„Neboj
sa, zvykneš si na to, bude dobre, naši sa zas zošokovali, ale ja viem, že nejde
o nič hrozné, len sa o teba boja, ako vždy... hlavne si to tak
neber...“
Nevedel všetko, rodičia
sa rozhodli mu to nepovedať a on to aspoň nateraz rešpektoval.
