fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...“
Pre Michalette a katku.
Jej
tváre sa dotkol úsmev. Naňho to nemalo požadovaný účinok, no bola pritom
krásna, takým tým spôsobom, ktorý by znepokojil väčšinu ľudí.
„Aj ja by som si priala mať niekedy tvoju
odvahu...“
Nevedel,
akoby to mal chápať, tak sa o to radšej ani len nesnažil. No jeho ruka sa
akoby mimovoľne dotkla kapucne, akoby snáď zvažoval tú možnosť, že by si ju
mohol opäť nasadiť.
„Nie,
to by si nechcela...“ oponoval jej, na čo ona len stroho odvrátila hlavu.
Dívala
sa naňho zvláštne, tak ako všetci a on sa od nej odvrátil.
A už
ani nevedel či hovorí o vlasoch, alebo o iných veciach. No ona to
očividne nepovažovala za hodné jej záujmu, lebo len od neho odvrátila hlavu a prešla
tými dvermi.
Nasledoval
ju, čiastočne zdrvený tým, že vôbec hovoril s dievčaťom, akým bola ona.
***
Vanilka.
Jej
vôňa, preňho mimoriadne príjemná.
Akýsi
domáci koláč, ako dezert k vskutku dobrom obede. Hľadel naňho ako na
niečo, čo by mu aj mohlo chutiť. Ako inak bio. Na čo si nepotrpel, no nebol
voči tomu ani prehnane nepriateľský. A keď doňho ponoril lyžičku, hneď mu
to zachutilo. Mal možnosť si ho zjesť vo
svojej izbe, ktorá mu bola pridelená, nepochybne preto, že Sasha si našťastie
nepotrpel na to, aby všetko robili spolu. Nič nenamietal proti tomu, aby mal
pre zmenu aj trochu toho svojho pokoja. A dovolil mu vzdialiť sa bez
nepríjemných poznámok, ktoré si často vypočul doma.
Teraz
už bol vo svojej novej izbe a zvykal si na ňu. Aj na tú vôňu, inú a jemu
vzdialenú prichádzajúcu z otvoreného okna. Na zvuky a pohyby súvisiace
s týmto novým prostredím, aj na to šteňa, ktoré občas nazrelo do dverí,
bratov nový pes, ešte celkom nevycvičený. No keďže nehrozilo, že uňho by našiel
pochopenie, veľmi rýchlo zamieril niekam inam, čo Misha vôbec nepovažoval za
veľkú stratu.
Sedel
na svojej posteli, s batohom položeným neďaleko nej, na stoličke, ktorá
patrila k jeho písaciemu stolu. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tu mal
cítiť stiesnene. Bolo to tam také ničím nepoznačené, akoby tam všetko naňho
ešte len čakalo. No on nevedel či bude chcieť niečo vytvoriť, či vôbec bude mať
na to čas.
Snažil
sa nehľadieť na prázdne miesto na stole, kde opäť chýbalo niečo preňho veľmi
dôležité. Tie pokušenia, vždy tu boli, vždy ho sprevádzali a on sa im
zvyčajne ani nebránil. Počítač bol súčasťou jeho sveta, bol jeho nástrojom
sebavyjadrenia, nebránil sa tej možnosti byť súčasťou toho sveta, v ktorom
sa pohyboval tak prirodzene a ktorý v ňom nevyvolával jeho zvyčajné
problémy s realitou.
Niežeby
to ostatní chápali, bol ten chalan, ktorí sedí za počítačom, ten chalan,
ktorého očividne nič iné nezaujíma, do takej škatuľky ho zaradili. To všetko čo
za tým bolo nebolo podstatné, nie pre nich.
Teraz
už ani nevedel, kým je, netušil, kto je touto osobou, ktorá práve teraz dojedla
ten vanilkový koláč.
Práve
teraz však nevedel či sám sebe povolí tú možnosť, či sa dokáže vzoprieť alebo
prijme svoj trest. Ešte sa nerozhodol čo by preňho malo byť najlepšie.
A stále
tu bolo aj to prekvapenie.
Musel
uznať, že brácho sa postaral o to, aby mal všetko potrebné, okrem istých
vymožeností, ktoré tu neboli dostupné, no aj úlohy a podobné veci už zaňho
vyriešil.
Držal
v rukách permanentku na prístup do najbližšej internetovej kaviarne. To
bola časť toho skvelého prekvapenia, a tá druhá nepochybne to, že mu brat
zapožičal svoje staršie auto, na ktorom sa bude môcť dostať do školy bez toho,
aby čelil davom, neboli síce najnovšie, no on bol s ním spokojný. Kľúče
mal položené na kolenách, mali na sebe akýsi obdratý prívesok, pomerne
vyšúchaný, z nejakého nepochybne miestneho obchodu.
Sasha
sa nezaprel a doma počítač nemal, účty robil stále do kníh, proste všetko
len tak po starom, ako sa mal možnosť vyjadriť. Misha to očakával, už len to,
že vôbec mali elektrinu ho príjemne prekvapilo. Jeho brat si skrátka nepotrpel
na isté výdobytky moderného sveta. No vskutku nie všetko bolo také, ako sa na
prvý pohľad zdalo.
Získal
úlohu Emilionho šoféra, aj keď podobné veci mu boli proti srsti, lebo mal rád
svoj pokoj, no bolo mu oznámené, že aj ona bude chodiť do tej istej školy, do
toho istého ročníka ako ako on a keďže
s istých dôvodov nebola schopná urobiť si vodičák, niežeby to preňho bola
ktovieako príjemná skúsenosť. No potreboval to, v mnohých ohľadoch mu to
zjednodušilo život.
Povinnosť
odviesť ich oboch do školy teda ostala na ňom. Preto ešte nevedel či toto
prekvapenie bolo preňho prospešné alebo nie. To mal zistiť až zajtra, keďže
takpovediac nemal veľa času na to, aby sa tu aklimatizoval.
Tu
to fungovalo takpovediac po starom a bolo mu oznámené aj to, že sa musí
ísť zapísať do prijímacej kancelárie, ak nechce riskovať to, že by ho kvôli
nejakej byrokratickej chybe tento rok proste neprijali, čo by mu vskutku až tak
veľmi neprekážalo, no zjavne by to prekážalo všetkým ostatným.
Nepochybne
preto mal na posteli aj všetky tie formuláre, ktoré bolo treba vyplniť ručne a jeho
brat samozrejme ešte ani len nezačal, preto on práve teraz skúšal čo to znamená
písať viac než dosť kopu nepodstatných... Mal by sa do toho pustiť, no nemohol
sa k tomu prinútiť. Počas celej cesty si zakázal myslieť naňho a na to
všetko. Nepodarilo sa mu to na sto percent ani vtedy, aj keď mu výdatne
pomáhala jeho fóbia, ak už aspoň na niečo bola vcelku užitočná, než na
odpútanie myšlienok od života. No teraz bol tu, sám vo svojej izbe, sám s tým
všetkým, čo dosiaľ bolo potlačené, inými nevyhnutnými záležitosťami.
Nemal
to v úmysle, no neubránil sa myšlienkam na šéfa, na to, čo spolu naposledy
urobili.
Malo
to ohlas, vskutku veľký a on sa cítil, tak inak, akoby skutočne po dlhom
čase na niečom záležalo...
A Mark
on bol skrátka prvou osobou, ktorá skutočne chápala, čo to znamená byť súčasťou
toho všetkého. No pochyboval, že mu dokáže odpustiť, ak si on sám vôbec niekedy
dokáže odpustiť.
Práve
teraz si však opäť so všetkého najviac prial byť len hacker. A nedokázal to
v sebe zabiť.
