fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...
Pre Michalette
Pocítil
to dobre známe pulzujúce vzrušenie, spojené s blízkosťou osoby, ktorá
v ňom práve túto reakciu dokázala prebudiť.
Akoby
náhle zabudol na celý svet aj na svoju fóbiu aj na to, že by sa mal pohnúť. Jediné
na čo dokázal myslieť bol on, aké by to bolo, keby sa tu objavil, keby skutočne
k niečomu takému došlo...
No
zrejme ho len klamali jeho vlastné zmysly, lebo jeho podozrenie sa nepotvrdilo.
Nebol
to šéf, ale zrejme len akýsi zamestnanec školy s podobnou čiapkou.
Prechádzal okolo bez toho, aby si vôbec uvedomil, čo svojím príchodom prebudil
v ňom.
Len
sa ho zmocnil taký neurčitý pocit, že teraz zrejme bude vidieť šéfa všade.
Nepochybne
preto, že ani v súvislosti s ním nemá čisté svedomie. Myslieť na
Marka to však znamenalo, siahnuť až za hranice vlastných síl.
„Misha,
stalo sa niečo?“ do jeho mysle sa vkradol čiastočne až naliehavý hlas Emilie.
„Nie,
nič... všetko je v poriadku...“ vyhlásil možno až príliš rýchlo a stále
ešte dosť neochotne vošiel do kancelárie spolu s ňou. Necítil sa tam veľmi dobre, zrazu ma pocit,
akoby bol svet súčasťou akýchsi nekontrolovateľných zvukov a vôní. Cítil,
že je to blízko, jeden z tých stavo, počas ktorých si bude pripadať ako
totálny blázon, počas ktorých bude sklamaný sám zo seba.
Chcel,
aby to skončilo, čím skôr...
Cítil
sendviče a niečo ako silný parfum. Priveľmi ťažký, priveľmi znepokojujúci.
Za
stolom sedela žena v pomerne obyčajnom sivom kostýmčeku. S čiernym
hrnčekom s kávou, s ktorého si práve odpíjala, keď zaregistrovala ich
prítomnosť.
Pozdravil
jej, vynaložil na to veľkú námahu, lebo už začínal cítiť svoje srdce. To silné
pulzovanie. To obrátenie dobre známeho sveta.
„Poprosím
všetky formuláre a aj vaše doklady, mladý muž...“ vyzvala ho pomerne
chladne.
Rýchlo
jej to vložil do rúk.
„A
vy slečna?“
„Ja
som len priniesla rodný list na doplnenie zápisu...“ Emilia jej ho tiež okamžite
podala, žena si ho bez záujmu prezrela a uložila do akéhosi fascikla.
„To
je v poriadku, tu je váš rozvrh, číslo skrinky, napíšte sa ešte na nejaké
krúžky... tento rok musíte mať minimálne dva... vo vašom ročníku... a týka
sa to aj vás mladý muž...“ dodala, keď si prezrela jeho dokumentáciu.
„Takže
je to povinné?“ krúžky predstavovali skupinovú aktivitu a tie nemal veľmi
rád, okrem istých oblastí, na ktoré sa práve teraz márne snažil nemyslieť.
„Áno,
pán Collins, je to dôležitou súčasťou kreditov.... Najprv mi podpíšte
vyhlásenie a potom si môžete vybrať...“ posunula k nemu formulár, prezrel
si to len veľmi zbežne, ešte stále mal plnú hlavu toho, čo si myslel, že videl
toho sklamania, ktoré pocítil, keď si uvedomil, že tam nikto nie je, no zároveň
aj úľavy, že pokušenie tohto druhu je od neho stále na míle vzdialené.
Dala
mu pár oficiálnych pečiatok na potvrdenie, že bude navštevovať ich školu
a potom ich oboch nechala, aby si prezreli zoznam s predmetmi. Nebolo
tam toho na výber veľa, vlastne takmer nič, keďže prišiel neskoro väčšina
z toho už bola obsadená, dá sa povedať, že
aj tak obstál dobre, zakrúžkoval dve vcelku preňho vhodné predmety, matematický krúžok a ešte jeden
predmet akési hodiny kreatívnej tvorby,
to jediné bolo voľné a ešte ako-tak
znesiteľné.
Emilia
tiež zaškrtla kreatívnu tvorbu a prekvapivo
aj matematiku.
Všímal
si to len veľmi okrajovo, lebo cítil ako okolo neho narastá ten tlak, ako je
jeho svet opäť neľútostne deformovaný. Nenávidel sa za to, no nedokázal nad tým
vyhrať.
Snažil
sa dýchať, upokojiť svoje srdce, presvedčiť svoju myseľ, že sa ho opäť snaží
len zmiasť.
No
úplne sa upokojil, až keď boli vonku, až keď sa naňho prestal tlačiť ten
nekonečný priestor.
Stál
pri aute, zhlboka dýchal, všetko ostatné akoby sa zúžilo na to utrpenie,
ktorému čelil, na tú možnosť, že by bolo najlepšie, keby už nikdy neopustil bezpečné miesta.
Kapucňa
opäť zakryla jeho hlavu, so sklonenou hlavou čelil svojej slabosti, dnes opäť
zvíťazila, dnes sa nekonal tá takmer až extatická radosť s náhleho úspechu.
„Všetko
v poriadku?“ pýtala sa Emilia, v jej pohľade videl niečo, čo už dlho
nenachádzal ani v pohľade svojej vlastnej sestry. Danielle ho kvôli tomu
radšej provokovala.
„To
nič, nič to nie je... len potrebujem chvíľu... len chvíľu, dobre...“ jeho hlas
bol ostrý, takmer až drsný.
Nechcel,
aby to vedela, stačilo to, že o týchto problémoch vedel jeho brat, že
práve preto mu ani na farme nehrozilo, že by sa musel veľmi podieľať na práci,
na miestach, ktoré preňho boli neznáme, prípadne aj stresujúce, už to mu
stačilo na to, aby netúžil potom, aby ďalšia osoba vedela o jeho problémoch.
nasledujúca časť (3/3)
