fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...“
Nastúpil.
Na poslednej zastávke, s kapucňou stále posadenou
hlboko do čela. Misha preklínal ten svoj nápad z trucu si prefarbiť vlasy,
boli jasnočervené, priveľmi výrazné a on neznášal, keď priťahoval
pozornosť. Jeho sestra Danielle však opäť pomiešala krabice a on sa vtom
v podstate ani len nevyznal. Časť z nich mu však aj teraz takmer
proti svojej vôli vykúkala spoza čiernej kapucne, aj keď sa ich snažil zatlačiť
viac dovnútra.
No bol to jeden z tých márnych bojov, ktorý veľmi
rýchlo vzdal.
Bolo mu povedané, že teraz ostane takto, keď si už
zmyslel, že niečo také urobí, že by mal znášať následky.
Ukázal vodičovi lístok vytlačený z internetu,
zaplatený vopred, vodič mu ho značil a nechal ho prejsť. Jednoduché ľahké
a celkom bez toho, aby vôbec musel čo i len prehovoriť.
Stiahol sa až úplne dozadu, vyhodil svoj zaplátaný
batoh hore. Bol ľahký, priveľmi.
Chýbala mu tá dobre známa váha, všetkých tých
predmetov, ktoré mu boli odňaté. Na základe rozhorčenia a spravodlivého
hnevu. No zároveň v kútiku duše dúfal, že to bude stačiť, že ten hnev raz
bude môcť prekonať bez toho, aby musel čeliť inému hnevu, bez toho, aby musel
čeliť tomu tlaku, ktorý v jeho mysli dokázal rozpútať peklo.
Práve teraz však bol len Misha Collins. Len chlapec,
ktorý cestuje za svojím starším bratom Sashom, u ktorého bude tento rok
bývať, celý tento rok, bude takpovediac v ťahu. Nesmie nič vyviesť, do ničoho
sa zapliesť, len pomáhať bratovi na farme, dochádzať do miestnej školy a rešpektovať
pravidlá jeho domu...
No už teraz pochyboval o tom, že to bude k niečomu
dobré, oni ani zďaleka nevedeli, čo svojím rozhodnutím rozpútali.
Teraz už vedel, kam ho môže priviesť jedno kliknutie,
to čo bolo predtým len snami a ambíciami bolo chvíľu jeho životnou
realitou, no zároveň si uvedomoval váhu tej straty. Tej bezmocnosti, ktorú pociťoval, keď si sadol na jedno
z tých zaprášených sedadiel, vyložil si nohy a hľadel do okna, na
mihajúcu sa krajinu, keďže autobus nečakal na to, kým prestane premýšľať
a dal sa do pohybu.
Z rádia zaznievala tlmená hudba, ktorá znela ako
ľudová, nerozumel textu ani slovám. Nechcel rozumieť. Mal svoje vlastné
starosti.
Dúfal, že tentoraz sa mu to nestane, že nebude musieť
vystúpiť skôr a čeliť tým súcitným či zhrozeným pohľadom, že sa tu všetko
naňho práve teraz nezosype, lebo ten domček z karát, ktorý si postavil už
nemal viac pod kontrolou, nie vtedy, keď bol odhalený, nie vtedy, keď sa jeho
rodina plietla do vecí, ktoré...
Priznával, že stratil kontrolu, že rozmlátil ten
výklad na tom obchode, a potom sa to stalo, potom mu zrazu bolo všetko
zobrané, len kvôli jednej jedinej chybe, len kvôli tomu, že sa začal stretávať
s nesprávnymi ľuďmi akoby sa to nedalo riešiť radšej krikom a slzami.
No poslať ho za nevlastným bratom na miesto, ktoré
vôbec nepozná a nemá k nemu žiadny vzťah, bolo preňho zosobnením
pekla.
Mal však aj iné možnosti, jednu horšiu než druhú
a to čo mu ponúkla napokon bolo to jediné, čo dokázal prijať.
Prvá zastávka, po dlhom čase, tá nepríjemná istota, že
by tu kde končí svet radšej mal vystúpiť, no vedel, že to musí dotiahnuť až do
konca, že ak by teraz ustúpil, bolo by to omnoho horšie, veril tomu, že opäť
príde ten pocit úľavy. Tá istota, ktorej by sa rád čo najskôr odovzdal.
Nastúpil starší manželský pár s kopou zeleniny,
rozložili sa kdesi uprostred. A ešte pár študentov, zrejme cestujúcich
domov, na prázdniny, po ich tvárach prebehol len zbežne.
Autobus sa dal opäť do pohybu.
Díval sa na mihajúce domy, ktoré boli postupne
nahrádzané poliami a lúkami, zatínal nechty do svojich dlaní, snažil sa
nemyslieť, necítiť.
Upadal do akejsi apatie, z ktorej sa nedokázal
prebudiť, no zároveň bola jeho záchranou.
Nekonečné more podobnej krajiny sa pred ním priam
upokojujúco mihalo v slede, ktorý mu vyhovoval.
Na ďalšej zastávke, nastúpil akýsi zhrbený muž s čiernou
šiltovkou, ktorá mu zakrývala oči.
A nejaká žena s dieťaťom, spustilo nárek,
hneď ako sa usadila. Ten zdroj hluky, nepríjemný a rušivý, spôsobil, že
preorientoval svoju pozornosť na ďalšieho nového pasažiera.
Ten starší muž, ktorého by inak prehliadol.
Kráčal pomaly, dosť neopatrne sa ošuchoval o sedadlá.
Pocítil značný nepokoj pri predstave, že by si práve on mohol k nemu prisadnúť.
Nebol pripravený na spoločnosť, už dávno nie, aj keď
sa snažil s tým bojovať, no zväčša vyhrával ten druhý a nie on. Stačilo
mu, keď pocítil dotyk jeho ruky na
svojom operadle.
Pripravoval sa na to, že bude musieť prehovoriť, že to
bude musieť dokázať, no on ho nepožiadal o to, aby mu uvoľnil sedadlo.
Zaplavený úľavou ho len ďalej sledoval.
Uvoľnil sa, až keď muž klesol na sedadlo na ľavej
strane, presne oproti nemu. Dieťa opäť začalo vrieskať, pritisol si ruky
bližšie k ušiam, spustil vo svojej mysli jednu z tých piesní, na
ktorú nemal nárok a upriamil svoju
pozornosť späť na mdlú krajinu mihajúcu sa za oknom, ďalej počítal stromy.
