Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
pre katku.
Opatrne rozhrnul záclony na
pánovej spálni.
„Dobré ráno, Andrés...“
Začínal ďalší z tých dní,
keď si Matteo plnil svoje zvyčajné povinnosti a staral sa o pohodlie svojho
pána, ako najlepšie vedel. Bol vo svojom živle, toto povolanie mu skutočne vyhovovalo
po všetkých stránkach.
Prokurátor mal pomerne dobrú
náladu a chystal sa dokonca raňajkovať v jedálni, čo už dlhšiu dobu
nepraktikoval. Nepochybne k tomu prispel návrat jeho dcéry, ktorá dnes
strávila svoju prvú noc doma.
Večer sprevádzalo isté napätie,
spojené s jej príchodom a s tým, čo by sa relatívne mohlo stať
počas tej noci, no nedošlo k ničomu mimoriadnemu. Noc bola pokojná a Matteo
ju prežíval v náručí svojho milenca, obklopený príjemným tichom a bezpečím.
Pani vyzerala dobre, Matteo mal
z nej taký pocit, že je to už opäť ona, keď sa usmievala, keď držala
svojho malého syna v náručí, bola pokojná, vyzerala vyrovnane, no jej
pohľad sa zmenil, bol zrelší, bol akoby plný sily, ktorú si on sám tiež prial
uchovať, čo najdlhšie.
Bol rád, že nie je krehký do
takej miery, ako jeho pani, ktorá bola zlomená životom a tým, čo v nej
samej bolo inakosťou a zdrojom nepokoja.
„Dobré ráno, môj drahý...“ pocítil
dotyk prokurátorovej ruky na tej svojej. Jeden z tých príjemných
ubezpečení, že nový deň sa začne v znamení toho, čo on sám považoval za
svoje šťastie.
Môcť pánovi pomáhať a byť blízko
neho, môcť byť jeho priateľom, služobníkom aj dôverníkom.
A počuť to oslovenie, ktoré
v ňom samom evokovalo len príjemné pocity.
„Dnes to vyzerá tak, že bude
krásny deň...“ okomentoval počasie, ktoré takisto vyzeralo viac než nádejne.
„Vtom máš hádam aj pravdu...“
súhlasil prokurátor, keď sa pomaly pripravoval na to, čo si oblečie a Matteo
mu dosť aktívne pomáhal s výberom, na túto vzhľadom na okolnosti takmer slávnostnú
príležitosť.
„O to krajší je dnes deň, keď
viem, že môj drahý zať, nebude viac príčinou môjho smútku...“ prokurátor
narážal na tú záležitosť, ku ktorej došlo včera popoludní, keď medzi nimi došlo
ku konečnej dohode, na základe ktorej by mal byť hlavne prokurátor spokojný a jeho
zať, mierne znepokojený tým, že musel ustúpiť od svojich požiadaviek, pod
tlakom okolností a iných prokurátorových tlakov, ktoré ten mladý muž už
nezvládal až s takou gráciou, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Nateraz
dosiahli aj to, aby odišiel z mesta a či už svoj čin oľutoval
skutočne alebo len naoko nateraz nebolo podstatné, prokurátor, ho podrobil tej
svojej škole, po ktorej zrejme aj on bude potrebovať nejaký čas na zotavenie a bude
sa zrejme starať viac o svoje vlastné hriechy.
„Som veľmi rád, že je to tak,
ako vravíte, môj pane...“ Matteo mu napravil golier, starostlivo pozapínal
všetky gombíky aj tie ťažko dostupné a dával si dobrý pozor na to, aby
jeho pán bol dnes elegantný a aby bol s ním nadmieru spokojný.
„A predpokladám, že teraz si už
bude dávať väčší pozor....“
„O tom nepochybuj, už prešiel
mojou školou, už sa bude formovať len podľa mňa...“
Prokurátor zatiaľ nič nenamietal
proti priateľstvu svojej dcéry a mladého lekára, ktorý jej tak ochotne pomáhal,
no aj v tomto zmysle, bol skôr opatrnejší a nič nenechával na náhodu.
Matteo dokončil obliekanie vo
zvyčajnom čase a ešte raz si pána prezrel. Vskutku mu to dnes veľmi
pristalo a bol akýsi omnoho spokojnejší, než v tých posledných dňoch.
Jeho tvár stratila ten strnulý
výraz, pôsobil mladšie a prívetivejšie, dokonca aj jeho vlastná dcéra sa
aspoň čiastočne zbavila tej bariéry, ktorá sa medzi nimi vytvárala a prokurátor
bol viac ochotný ju počúvať a snažil sa, aj keď to preňho nebolo jednoduché
porozumieť jej chorobe a naučiť sa ju akceptovať takú, akou bola. Matteo
sa mu snažil aj v tomto pomáhať, a nateraz to vyzeralo tak, že aj v tejto
oblasti urobili značné pokroky.
Pán svoju dcéru svojím spôsobom
miloval, aj keď to nedával najavo tak, akoby si to zrejme ona priala, Matteo
vedel, že mu na nej veľmi záleží a že neprišiel deň, aby si na ňu
nespomenul, aj keď bola na tom liečení, že to rozhodnutie jeho samého stálo
nesmierne veľa síl a práve teraz bol vďaka jej návratu spokojnejší než
kedykoľvek predtým.
„Tak čo povieš, som pripravený?“
opýtal sa ho prokurátor.
„Áno, Andrés, skutočne viac než
pripravený...“
Musel uznať, že je to tak, no
skôr než svojho pána uznal za spôsobilého pokračovať do jedálne, pošepol mu: „Budem
rád, ak si na mňa ešte dnes nájdete čas...“
„Nepochybuj o tom, že ťa
vyhľadám, skôr než by si to vôbec ty sám čakal...“ provokatívne poznamenal
prokurátor.
***
Po príchode do jedálne zachytil
pohľad pani Inéz, mala ho rada, svojím spôsobom sa naňho spoliehala a preňho
to bol dôležité, že si ho zapamätala a do istej miery mu bola blízka,
akoby snáď bola súčasťou jeho rodiny, aj keď vedel, že nikdy sa nesmie
dozvedieť dôvody, ktoré ho vedú k tomu, že má potrebu ju chrániť, že mu
skutočne záleží na tom, aby bola v poriadku, že to spojenie medzi nimi
nikdy nebude môcť pochopiť.
No bola to súčasť života, s ktorou
sa musel vyrovnať, to tajomstvo bolo ich ochranou a zároveň jediným
spôsobom, ako byť spolu.
Obsluhoval pri stole, svojho
pána aj mladú paniu, ich rozhovor bol otvorený, priateľský.
A keď občas zachytil
prokurátorov pohľad, v ktorom bol
obsiahnutý prísľub príjemne strávených dní, svojím spôsobom v ňom opäť
ožívalo to príjemné vzrušenie, to šťastie, o ktoré sa s ním túžil
podeliť.
predchádzajúca kapitola nasledujúca časť