8. 4. 2016

Kráľovský prokurátor 10. kapitola 1/3






Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...




 pre katku.


Opatrne rozhrnul záclony na pánovej spálni.
„Dobré ráno, Andrés...“
Začínal ďalší z tých dní, keď si Matteo plnil svoje zvyčajné povinnosti a staral sa o pohodlie svojho pána, ako najlepšie vedel. Bol vo svojom živle, toto povolanie mu skutočne vyhovovalo po všetkých stránkach.
Prokurátor mal pomerne dobrú náladu a chystal sa dokonca raňajkovať v jedálni, čo už dlhšiu dobu nepraktikoval. Nepochybne k tomu prispel návrat jeho dcéry, ktorá dnes strávila svoju prvú noc doma.
Večer sprevádzalo isté napätie, spojené s jej príchodom a s tým, čo by sa relatívne mohlo stať počas tej noci, no nedošlo k ničomu mimoriadnemu. Noc bola pokojná a Matteo ju prežíval v náručí svojho milenca, obklopený príjemným tichom a bezpečím.
Pani vyzerala dobre, Matteo mal z nej taký pocit, že je to už opäť ona, keď sa usmievala, keď držala svojho malého syna v náručí, bola pokojná, vyzerala vyrovnane, no jej pohľad sa zmenil, bol zrelší, bol akoby plný sily, ktorú si on sám tiež prial uchovať, čo najdlhšie.
Bol rád, že nie je krehký do takej miery, ako jeho pani, ktorá bola zlomená životom a tým, čo v nej samej bolo inakosťou a zdrojom nepokoja.  
„Dobré ráno, môj drahý...“ pocítil dotyk prokurátorovej ruky na tej svojej. Jeden z tých príjemných ubezpečení, že nový deň sa začne v znamení toho, čo on sám považoval za svoje šťastie.
Môcť pánovi pomáhať a byť blízko neho, môcť byť jeho priateľom, služobníkom aj dôverníkom.
A počuť to oslovenie, ktoré v ňom samom evokovalo len príjemné pocity.
„Dnes to vyzerá tak, že bude krásny deň...“ okomentoval počasie, ktoré takisto vyzeralo viac než nádejne.
„Vtom máš hádam aj pravdu...“ súhlasil prokurátor, keď sa pomaly pripravoval na to, čo si oblečie a Matteo mu dosť aktívne pomáhal s výberom, na túto vzhľadom na okolnosti takmer slávnostnú príležitosť.
„O to krajší je dnes deň, keď viem, že môj drahý zať, nebude viac príčinou môjho smútku...“ prokurátor narážal na tú záležitosť, ku ktorej došlo včera popoludní, keď medzi nimi došlo ku konečnej dohode, na základe ktorej by mal byť hlavne prokurátor spokojný a jeho zať, mierne znepokojený tým, že musel ustúpiť od svojich požiadaviek, pod tlakom okolností a iných prokurátorových tlakov, ktoré ten mladý muž už nezvládal až s takou gráciou, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Nateraz dosiahli aj to, aby odišiel z mesta a či už svoj čin oľutoval skutočne alebo len naoko nateraz nebolo podstatné, prokurátor, ho podrobil tej svojej škole, po ktorej zrejme aj on bude potrebovať nejaký čas na zotavenie a bude sa zrejme starať viac o svoje vlastné hriechy.
„Som veľmi rád, že je to tak, ako vravíte, môj pane...“ Matteo mu napravil golier, starostlivo pozapínal všetky gombíky aj tie ťažko dostupné a dával si dobrý pozor na to, aby jeho pán bol dnes elegantný a aby bol s ním nadmieru spokojný.
„A predpokladám, že teraz si už bude dávať väčší pozor....“
„O tom nepochybuj, už prešiel mojou školou, už sa bude formovať len podľa mňa...“
Prokurátor zatiaľ nič nenamietal proti priateľstvu svojej dcéry a mladého lekára, ktorý jej tak ochotne pomáhal, no aj v tomto zmysle, bol skôr opatrnejší a nič nenechával na náhodu.
Matteo dokončil obliekanie vo zvyčajnom čase a ešte raz si pána prezrel. Vskutku mu to dnes veľmi pristalo a bol akýsi omnoho spokojnejší, než v tých posledných dňoch.
Jeho tvár stratila ten strnulý výraz, pôsobil mladšie a prívetivejšie, dokonca aj jeho vlastná dcéra sa aspoň čiastočne zbavila tej bariéry, ktorá sa medzi nimi vytvárala a prokurátor bol viac ochotný ju počúvať a snažil sa, aj keď to preňho nebolo jednoduché porozumieť jej chorobe a naučiť sa ju akceptovať takú, akou bola. Matteo sa mu snažil aj v tomto pomáhať, a nateraz to vyzeralo tak, že aj v tejto oblasti urobili značné pokroky.
Pán svoju dcéru svojím spôsobom miloval, aj keď to nedával najavo tak, akoby si to zrejme ona priala, Matteo vedel, že mu na nej veľmi záleží a že neprišiel deň, aby si na ňu nespomenul, aj keď bola na tom liečení, že to rozhodnutie jeho samého stálo nesmierne veľa síl a práve teraz bol vďaka jej návratu spokojnejší než kedykoľvek predtým.
„Tak čo povieš, som pripravený?“ opýtal sa ho prokurátor.
„Áno, Andrés, skutočne viac než pripravený...“
Musel uznať, že je to tak, no skôr než svojho pána uznal za spôsobilého pokračovať do jedálne, pošepol mu: „Budem rád, ak si na mňa ešte dnes nájdete čas...“
„Nepochybuj o tom, že ťa vyhľadám, skôr než by si to vôbec ty sám čakal...“ provokatívne poznamenal prokurátor. 


***

Po príchode do jedálne zachytil pohľad pani Inéz, mala ho rada, svojím spôsobom sa naňho spoliehala a preňho to bol dôležité, že si ho zapamätala a do istej miery mu bola blízka, akoby snáď bola súčasťou jeho rodiny, aj keď vedel, že nikdy sa nesmie dozvedieť dôvody, ktoré ho vedú k tomu, že má potrebu ju chrániť, že mu skutočne záleží na tom, aby bola v poriadku, že to spojenie medzi nimi nikdy nebude môcť pochopiť.
No bola to súčasť života, s ktorou sa musel vyrovnať, to tajomstvo bolo ich ochranou a zároveň jediným spôsobom, ako byť spolu.
Obsluhoval pri stole, svojho pána aj mladú paniu, ich rozhovor bol otvorený, priateľský.
A keď občas zachytil prokurátorov pohľad,  v ktorom bol obsiahnutý prísľub príjemne strávených dní, svojím spôsobom v ňom opäť ožívalo to príjemné vzrušenie, to šťastie, o ktoré sa s ním túžil podeliť.

predchádzajúca kapitola nasledujúca časť