Kráľovský prokurátor 10. kapitola 2/3

 Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

Nebojoval s tým úsmevom, ktorý poznačil jeho črty ľahkým pobavením, spojeným s pohľadmi svojho pána, ktoré pokračovali aj naďalej, a boli preňho samého výzvou. Miloval tohto Andrésa aj túto jeho zmierlivú podobu, tak ako tú tajomnejšiu a tvrdšiu. Miloval ten pocit byť tak blízko neho a odhodlane plniť všetky jeho priania, preňho samého to bola odmena. Môcť mu verne slúžiť.

„Otec, súhlasíš teda, aby ma prišiel navštíviť, aby Ignacio... vlastne, pán doktor...“ odvážila sa napokon pani Inéz položiť tú pre ňu asi najdôležitejšiu otázku.

„Áno, moja drahá, môže za tebou prísť, no aj ja sa s ním pozhováram...“

Proti tomu mladá pani nič nenamietala.

„A môj manžel, on... tá záležitosť s ním, je to už zariadené alebo...“

„Všetko som zariadil k tvojej aj k mojej spokojnosti, tvoj manžel nebude prekážkou v tvojom šťastí....“

„Ďakujem ti otec, že sa o mňa tak staráš aj o môjho syna. Ďakujem, že si to so mnou nevzdal, aj napriek tomu, čo všetko nás postretlo.“

„Nikdy to s tebou nevzdám, Inéz, nech by sa stalo čokoľvek, vždy budeš a ostaneš mojou dcérou...“

Tie slová, akoby boli potvrdením toho, že napriek všetkému, čo bolo prokurátorovi pripisované, napokon v sebe našiel silu bojovať proti predsudkom a aspoň čiastočne prijať chorobu svojej dcéry, ako niečo, čo dokáže akceptovať, aj napriek všeobecným obavám a znepokojenie z choroby samej.

***

Pán sa po obede presunul do salónu,  so svojimi obľúbenými novinami a prikázal, aby mu priniesol kávu a jeho obľúbené maslové sušienky.

Našiel ho zaujatého čítaním. Na prednej stránke bol akýsi nový prípad, ktorý otriasol mestom a nahradil na hlavných stránkach ten ich prípad. Matteo dúfal, že to nebude on, kto prevezme do svojich rúk túto záležitosť, aj keď to vyzeralo, aspoň podľa tvrdenia ľudí tak, že by nemali v najbližšej dobe chytiť toho nového vraha, ktorí momentálne zamestnával políciu svojimi vskutku nepríjemnými výčinmi.

„Len poď pokojne, ďalej Matteo...“ vyzval ho jeho pán.

Zavrel za sebou dvere, vstúpil zdvorilo ako verný sluha, no približoval sa k nemu, aj ako jeho partner.

Ako osoba, ktorá s ním plne zdieľala intimitu tohto druhu. Položil tácku s kávou a sušienkami na stolík.

„Budeš si ešte niečo priať, Andrés?“ oslovil ho, tak ako mu to bolo svojho času dovolené, vychutnávajúc si tú možnosť, použiť voľne jeho meno.

„Áno, iste, ostaň chvíľu so mnou... ostaň tu...“ bol požiadaný viac než nežne a ochotne si kľakol k pánovmu kreslu.

Ctil, že práve teraz ho potrebuje, že počas tohto okamihu, túži po potešení, spojenom s jeho blízkosťou.

Po tomto druhu zakázaného potešenia, ktoré zdieľali spoločne, práve v takýchto chvíľach, mierneho rizika, dom bol práve teraz tichý, no ani zavreté dvere nemohli byť za každých okolností úplnou istotou. Práve teraz však boli skôr zdrojom príjemného vzrušenia, než skutočnou naslovovzatou hrozbou.

„Ani si neviete, predstaviť, ako veľmi vás chcem... ako nesmierne vás ľúbim...“ použil tie slová, lebo nevedel, kedy opäť pozbiera odvahu, na to aby to dokázal povedať.

A urobil to, nasýtený sladkosťou pánovej slasti, počúval prejavy jeho rozkoše, ktoré v ňom samom upevňovali ten pocit, že je to práve on, kto pánovi spôsobí tento druh slasti, že práve vďaka nemu bude môcť prežiť jedno z tých príjemných popoludní.

Cítil ho, jeho osobitné pulzovanie na svojich perách, ten pocit, keď bol jeho pán ovládaným.

Keď jeho samého zmáhalo vzrušenie spojené s kúzlom tých zavretých dverí a tlmených prejavov vzájomnej lásky.

Cítil jeho ruku na svojich vlasoch, dotyk jeho pečatného prsteňa, váhu svojho vlastného rozhodnutia.

Prudkosť jeho túžby potešiť pána, konfrontovaná s jeho vlastnými hrejivými dlaňami, ktoré aj v ňom samom našli zdroj rozkoše, keď prišiel aj jeho čas, keď bol zrazu on tým bezbranným na pokraji svojich síl, na pokraji tej vášne, ktorá v ňom samom vzbĺkla tak prirodzene, akoby nikdy nepoznal nič iné, čo by sa mohlo vyrovnať tej sile, tej zakázanej sile, prebiehajúcej medzi nimi, v ich srdciach, mysliach a telách, akoby bola táto sila čistou a nepoznačenou, svetom, ktorý ju odmietal, v prijať  v tej podobe, v akej ňou vládli oni.

***

Chuť pánovej kávy a jeho keksíkov, spoznal ju aj teraz, keď bol z nich ponúknutý, pripravil toho viac a priniesol aj ďalší pohár, keby predsa... bol pán ochotný pozvať ho do svojho rituálu.

Teraz sa už nikto nad tým nepozastavil, nie v tejto dobe, kedy všetci vedeli, že Matteo má v dome mimoriadne postavenie a že si s pánom zvykne posedieť, že práve on sa staral o jeho vzdelávanie a aspoň čiastočne si svet mohol uvedomovať to, aký dôležitý preňho je, aspoň do takej miery, aby si práve on mohol dovoliť dôvernosť tohto druhu, ktorá patrila k zvláštnostiam pánovej osobnosti a služobníctvo si už zvyklo na tú jeho bezprostrednosť vo vzťahu k nemu, aj keď si to žiadalo čas a veľa trpezlivosti na to, aby boli isté veci pochopené tak, aby nevyvolali zbytočné otázky.

Do istej miery, aj ostatní prijali tú možnosť, že nie je len sluhom, ale aj pánovým spoločníkom. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola