16. 4. 2016

Kráľovský prokurátor 10. kapitola 3/3






Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...
 



Pre katku.
***
Díval sa na zvonček s pánovým menom, keď sedel v jedálni pre služobníctvo, spolu s novinami.
Bol nehybný, tichý. Jeho zvuk, akoby v ňom samom vždy vyvolal pocit, v žiadnom prípade sa už nespájajúci so stresom, len s príjemnou a vskutku intenzívnou túžbou.
Počas tej sviatočnej večere, kedy sa lúčili s jednou s Lusiou, ktorá by sa mala čoskoro vydávať. Jej milý, bol dnes trochu tichý, trochu viac zarazený,
No vnímal to len veľmi okrajovo, len ako príjemnú hudbu kdesi na pozadí. Jeho samého zamestnávali myšlienky na Andrésa.
Na ďalšiu z tých nocí, kedy žil viac než by vôbec čakal a práve v tomto navonok chladnom dome, nachádzal ten oheň, ktorého skrotenia sa obával, tak dlho, tak intenzívne bojoval za to, aby táto jeho časť nikdy nezmizla, no zároveň ostala nepovšimnutá nepriateľským očiam.
Jeho svet bol opäť v poriadku. Desivé znamenia minulosti sa vzdialili, bol len Matteo, ten pánov Matteo, ktorý bol ním milovaný.
Vždy, keď na ňom opäť spočinul prokurátorov dotyk, keď on sám bol ním pokúšaný a vedený, ich vzťah sa o to viac prehlboval.  On sám podliehal tomu dojmu, že neexistuje nič krajšie, než chuť tých spoločných chvíľ. Než láska, ktorá v ňom samom prebúdzalo to dobré, to príjemné a uvedomil si, že celý jeho svet je práve teraz ňou obklopený.
Bol jedným z tých šťastnejších mladých mužov, ktorí boli spokojní so svojím osudom, ochotný priniesť akúkoľvek obeť, len preto, aby sa od neho toto šťastie už nikdy viac nemuselo odvrátiť.
A nedokázal myslieť na nič iné, len na tú ich večernú prechádzku v záhradách, na to ako sa spolu pokojne pozhovárali, tak ako to mali vo zvyku.
Čas pokročil, jeden z tých ťažších rokov sa zrazu pomaly stával opäť príjemnejším a ľahším.
„Prajem vám veľa šťastia...“ vstal a takisto ako aj ostatní poprial všetko najlepšie mladej neveste.
Uvedomujúc si, že on nebude môcť svoju lásku nikdy vyjadriť takým spôsobom ako ona.
No mal iné cesty, iné spôsoby na to, aby pánovi prejavil svoju oddanosť.  A keď sa ten zvonček v príhodnej dobe opäť rozozvučal jeho srdce sa naplnilo nesmiernou ľahkosťou.
Pán ho k sebe opäť zavolal, chcel byť s ním. Jeho srdce bolo tým ovládnuté a pripravené.

***

Potom ako odniesol mladého pána Louisa späť k pestúnke, sa vrátil späť k Andrésovi.
Tými tajnými cestami.
Sledoval ho ako píše, poznámky k ďalšiemu prípadu, ťahy jeho panovačného písma, sa rozlievali po papieri, bola tu aj jeho pečať, neklamný znak toho, že sa opäť pustil do práce.
No on sa toho nebál, hovorili spolu o tom, že k tomu skôr či neskôr bude musieť dôjsť.
Pristupoval k tejto možnosti so všetkou vážnosťou a vskutku vedel, že bude mať oňho obavy, no bolo to súčasťou ich života, súčasťou jeho osobnosti a práce, ktorú si on sám zvolil.
No práve teraz bol vďačný za to, že ho môže vyrušiť, že sa ho jeho ruky môžu dotknúť.
A objať ho.
„Budete opatrný, Andrés...“
„Áno, môj, drahý, budem veľmi opatrný...“ prisľúbil mu prokurátor a on cítil jeho objatie.
Jeho oporu, ktorá mu nedovolila zakolísať vo svojom presvedčení, že všetko je tak ako má byť.