Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a
nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého
muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento
napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným
sluhom...
Pre katku.
***
Díval sa na zvonček s pánovým
menom, keď sedel v jedálni pre služobníctvo, spolu s novinami.
Bol nehybný, tichý. Jeho zvuk,
akoby v ňom samom vždy vyvolal pocit, v žiadnom prípade sa už
nespájajúci so stresom, len s príjemnou a vskutku intenzívnou túžbou.
Počas tej sviatočnej večere,
kedy sa lúčili s jednou s Lusiou, ktorá by sa mala čoskoro vydávať. Jej
milý, bol dnes trochu tichý, trochu viac zarazený,
No vnímal to len veľmi okrajovo,
len ako príjemnú hudbu kdesi na pozadí. Jeho samého zamestnávali myšlienky na
Andrésa.
Na ďalšiu z tých nocí, kedy
žil viac než by vôbec čakal a práve v tomto navonok chladnom dome,
nachádzal ten oheň, ktorého skrotenia sa obával, tak dlho, tak intenzívne
bojoval za to, aby táto jeho časť nikdy nezmizla, no zároveň ostala
nepovšimnutá nepriateľským očiam.
Jeho svet bol opäť v poriadku. Desivé
znamenia minulosti sa vzdialili, bol len Matteo, ten pánov Matteo, ktorý bol
ním milovaný.
Vždy, keď na ňom opäť spočinul
prokurátorov dotyk, keď on sám bol ním pokúšaný a vedený, ich vzťah sa o to
viac prehlboval. On sám podliehal tomu
dojmu, že neexistuje nič krajšie, než chuť tých spoločných chvíľ. Než láska,
ktorá v ňom samom prebúdzalo to dobré, to príjemné a uvedomil si, že
celý jeho svet je práve teraz ňou obklopený.
Bol jedným z tých
šťastnejších mladých mužov, ktorí boli spokojní so svojím osudom, ochotný
priniesť akúkoľvek obeť, len preto, aby sa od neho toto šťastie už nikdy viac nemuselo
odvrátiť.
A nedokázal myslieť na nič
iné, len na tú ich večernú prechádzku v záhradách, na to ako sa spolu
pokojne pozhovárali, tak ako to mali vo zvyku.
Čas pokročil, jeden z tých ťažších
rokov sa zrazu pomaly stával opäť príjemnejším a ľahším.
„Prajem vám veľa šťastia...“
vstal a takisto ako aj ostatní poprial všetko najlepšie mladej neveste.
Uvedomujúc si, že on nebude môcť
svoju lásku nikdy vyjadriť takým spôsobom ako ona.
No mal iné cesty, iné spôsoby na
to, aby pánovi prejavil svoju oddanosť. A keď sa ten zvonček v príhodnej dobe
opäť rozozvučal jeho srdce sa naplnilo nesmiernou ľahkosťou.
Pán ho k sebe opäť zavolal,
chcel byť s ním. Jeho srdce bolo tým ovládnuté a pripravené.
***
Potom ako odniesol mladého pána
Louisa späť k pestúnke, sa vrátil späť k Andrésovi.
Tými tajnými cestami.
Sledoval ho ako píše, poznámky k ďalšiemu
prípadu, ťahy jeho panovačného písma, sa rozlievali po papieri, bola tu aj jeho
pečať, neklamný znak toho, že sa opäť pustil do práce.
No on sa toho nebál, hovorili
spolu o tom, že k tomu skôr či neskôr bude musieť dôjsť.
Pristupoval k tejto možnosti
so všetkou vážnosťou a vskutku vedel, že bude mať oňho obavy, no bolo to
súčasťou ich života, súčasťou jeho osobnosti a práce, ktorú si on sám
zvolil.
No práve teraz bol vďačný za to,
že ho môže vyrušiť, že sa ho jeho ruky môžu dotknúť.
A objať ho.
„Budete opatrný, Andrés...“
„Áno, môj, drahý, budem veľmi
opatrný...“ prisľúbil mu prokurátor a on cítil jeho objatie.
Jeho oporu, ktorá mu nedovolila
zakolísať vo svojom presvedčení, že všetko je tak ako má byť.