Kráľovský prokurátor 9. kapitola 3/3

Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným sluhom...

 pre katku.

***

Matka mu poslala odkaz, aby sa zastavil doma. Začínal tušiť, že je to vážne, inak by zrejme nepodstúpila takýto pre ňu takmer až radikálny krok. Obával sa toho, že sa doma niečo stalo v súvislosti s otcovou chorobou, alebo sa im ešte stále vyhrážali, nevedel či sa prokurátorova džentlmenská dohoda vzťahuje aj na jeho rodinu, musel priznať, že ich účasť v tejto veci hneď vypustil z hlavy.

Len nedávno sa s prokurátorom vrátili domov a ten odkaz už bol dva dni starý, no netrápilo ho to. Naposledy, keď bol doma získal len denník a ten im svojím spôsobom dosť pomohol, no zároveň aj skomplikoval život.  Preto opäť vstupoval do rodného domu sprevádzaný zmiešanými pocitmi, no zároveň aj v novom kabáte, ktorý si kúpil počas ich pobytu v meste.

Cítil sa akosi inak než naposledy, o niečo ľahší, o niečo skúsenejší.

Našiel ju sedieť v kuchyni, zvláštne mlčanlivú a keď vstala, aby sa s ním zvítala a dokonca ho objala, začínal sa obávať toho, že otec, že by mohol... A nebolo to o nič lepšie, keď ho nenápadne vyviedla von, cítil sa zvláštne, akoby bol vskutku opäť neželaným návštevníkom vo svojom rodnom dome, no potom si uvedomil, že to robí skôr, preto, aby ich nepočul otec.

„Čo sa stalo, matka, len teraz som prišiel, ja nevedel som, že...Stalo sa niečo otcovi?“

„Nie, otcovi nie, tvoja sestra Julietta, ona, ušla s akýmsi mužom, otec to ešte nevie ani jej kamarátky mi nechcú nič povedať, otec, on on... už sa cíti lepšie, ale ešte stále leží, no ak sa to dozvie on, prosím pomôž mi, pokús sa... On ju privedie do nešťastia, on ju zničí...“

„S akým mužom?“ prerušil jej nárek.

„Bol to akýsi cudzinec, ktorí tu len býval u niekoho...“ márne sa snažila nájsť to správne meno.

Napokon sa jej podarilo spomenúť si naňho, on osobne to vôbec nezaregistroval, mal iné starosti, než zaujímať sa o tunajšie návštevy.

„A čo si povedala otcovi?“

„Len to, že som ju poslala k vzdialenej sesternici... nesmie sa dozvedieť, že... prosím, ja nechcem stratiť aj dcéru...“

„Mňa si nestratila mama, stále som tu... a aj Julietta bude v poriadku, zistím všetko, čo sa bude dať...“ spoliehal sa v tomto zmysle skôr na senátorove kontakty, nechcel vyvolať škandál, aspoň zatiaľ nie, pokiaľ nevedeli ako to skutočne bolo a čo všetko bolo v stávke.

***

„Dievča zodpovedajúce jej popisu sa našlo v jednom hostinci neďaleko odtiaľto...“ oznámil mu senátor, keď od neho odišiel jeden z tajných.

„Ja, ak by ste dovolili, rád by som sa šiel o tom sám presvedčiť...“

„Áno, iste, pôjdem s tebou pre prípad, že by bolo nutné sa postarať o hladký priebeh celej záležitosti...“

Jeho pán si dal záležať na tom, aby sa celá táto záležitosť vybavila čo možno najdiskrétnejšie.

A Matteo spolu s ním vyrazil do toho hostinca, osobne si preveriť koľko je na tom pravdy a či skutočne ide o jeho sestru.

Zastali pred našťastie jedným z tých solídnejších miest, no aj tak nebolo vhodné pre mladé dievča v jej veku.

Privítal ich krčmár.

„Čo si budete priať, páni?“

„Hľadáme isté dievča... volá sa Julietta...“ prokurátor sa s tým človekom zhováral, lebo Matteo to ani pri najlepšej vôli nedokázal, bol nahnevaný na sestru, na to ako ľahko sa nechala zlákať. No zároveň sa aj bál, že to nebude ona, že keď ju nájdu, bude už neskoro.

Mysľou mu prebehlo toľko nepríjemných predstáv.

„Áno, iste, no je tu istá komplikácia, je tu neuhradený účet za dve izby, dievča trvalo, že chce, aby si prenajali dve, odišiel a nechal útratu na nej, tak som ju požiadal, aby si to tu odrobila, iste chápete, že som nemal inú možnosť... než...“

„Áno, samozrejme, o tom sa ešte pozhovárame, ale najprv chceme vidieť to dievča a presvedčiť sa o to, či je to skutočne ona.“

„Samozrejme, nech sa páči, páni...“

Boli odvedení do kuchyne, v ktorej skutočne bola jeho mladšia sestra.

„Julietta...“

„Matteo, veľmi ma to mrzí, nič sa nestalo, skutočne vôbec nič, on...“

Objal ju, nebol schopný urobiť nič iné len ju držať a ďakovať za to, že sa im ju podarilo nájsť.

Prokurátor odviedol hostinského nabok a nechal ich, aby sa pozhovárali.

„Mrzí ma to, on mi tvrdil, že ma ľúbi a ... ale napokon šlo mu len o to, aby... no nič sa nestalo, prisahám, že ja som... on napokon odišiel a nechal ma tu... samú ani len nevyrovnal účet ja... chcela som sa vrátiť domov, no bála som sa, čo povie otec a čo s tým účtom...“

„O účet si nemusíš robiť starosti, môj pán sa o to postará, hlavne, že tebe sa nič nestalo, že si v poriadku, ale ak ti ublížil, ak si dovolil...“

„Nie, nie, neurobil nič, také ja, nepustila som ho do svojej izby, prosím, odpusť mi to, ja... som si myslela, že ma ľúbi, že mu záleží na tom, aby sme... mama mi bránila sa s ním stretávať, ja myslela som si, že si ma plánuje vziať... a on chcel len... chcel len...“

***

Odviedol sestru domov a odovzdal ju do rúk matky. Andrés mal ešte nejaké  povinnosti, preto sa museli rozdeliť. No zrejme to tak bolo najlepšie, nechcel, aby si niekto z jeho rodiny myslel, že sa oňho priveľmi zaujíma. Neprial si, aby spoznal tú časť ich vzájomnej nevraživosti, ktorej čelil on sám.

Sestra však bola v bezpečí.

 Nepochyboval o tom, že matka sa o ňu veľmi dobre postará. Hoci bolo viac než jasné aj to, že neujde trestu. No to bola záležitosť, ktorú nechával v rukách svojej matky, už len to, že ju chcela prijať späť domov bolo napokon lepšie, než keby bola nútená sa sama túlať po svete.

„Ďakujem ti, syn môj... neviem, čo by som urobila, keby si neprišiel, keby si ne...“

„To je v poriadku, matka, nemusíš mi ďakovať, hlavná zásluha aj tak patrí  prokurátorovi, ktorí mi aj v tomto prípade veľmi pomohol, ja už radšej pôjdem, prokurátor už na mňa čaká.“

„Pán prokurátor je veľmi dobrý človek, som veľmi rada, že slúžiš práve uňho, že on sa ťa ujal...“

Jeho matka sa nepýtala na to, či sú spolu, nikdy sa na to neodvážila ani len pomyslieť, no práve teraz v jej pohľade čítal niečo, čo sa možno len z diaľky podobalo súhlasu.

poznámka: nabudúce nás čaká záverečná kapitola 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola