Andrés/Matteo
vzťah pán/sluha
18 stor. taliansko, taliansky historický slash
Andrés je kráľovským prokurátorom, váženým a bohatým a obávaným mužom, tvrdým a
nekompromisným v súdnej sieni... no v osobnom živote je považovaný za osamelého
muža, žijúceho vo veľkom dome len so služobníctvom. Nikto netuší, že tento
napohľad chladný a rezervovaný muž udržiava tajný pomer so svojím osobným
sluhom...
Svadba pani Inéz.
Niečo takmer až
nepredstaviteľné, svojím spôsobom jeden z prokurátorových nebezpečnejších
ťahov. On sám našiel medzeru v zákone, ktorá umožnila to, aby jeho dcéra
získala svojho doktora a zároveň nestratila svojho syna. Vyžiadalo si to
čas, prípravy a veľa bezsenných nocí, no on to pre ňu urobil, on to
dokázal.
A práve preto boli všetci
teraz tu, na hostine na počesť mladého páru. Matteo sledoval Andrésa, díval sa
naňho častejšie, než by bolo možno aj vhodné, no prokurátorovi jeho pozornosť
zdá sa vôbec neprekážala, on sám takisto zachytil jeho pohľad, keď bol na
blízku, keď sa k nemu odvážil do istej miery priblížiť. A neskôr, keď
všetko utíchlo sa opäť stretli, na rozmedzí ich spoločných svetov, sa našlo
vždy miesto, kde mohli byť spolu.
Cítil jeho dotyk. Na svojom
pleci, jeho ruku poznačenú rodinným prsteňom, mohol držať vo svojej, takmer až
zázrakom.
„Som nesmierne šťastný, že ste
si na mňa našli, čas že práve vy...“
„To mňa veľmi teší, že ty si so
mnou, že práve teraz... viac než kedykoľvek predtým nezáleží na ničom inom...“
povedal to, vyslovil jednu z tých viet, ktoré sa nehovoria ľahko, no
zrejme uvoľnenosť spôsobená oslavami sa podpísala aj na ňom, ak už nič iné,
Matteo bol šťastný, ak kvôli tomu, kvôli tým slovám, ktorých sa nedokáže
nasýtiť.
„Je tu krásne, mám rád toto
obdobie, keď všetko zakvitne, a keď je aleja zaplavená slnkom... No mali
by sme už ísť, už je zrejme čas...“
„Áno, pane...“ cítil ako jeho ruku pustil, no len veľmi pomaly a dočkal sa aj pohladenia, ktoré v ňom samom podnietilo tú večne živú časť jeho samého, ktorá túžila žiť.
„Áno, pane...“ cítil ako jeho ruku pustil, no len veľmi pomaly a dočkal sa aj pohladenia, ktoré v ňom samom podnietilo tú večne živú časť jeho samého, ktorá túžila žiť.
„Andrés...“ opravil ho,
nepochybne práve teraz si viac než kedykoľvek predtým prial zabúdať na bariéry.
„Andrés...“ zopakoval, akoby
nebolo krajšieho slova, aspoň nie preňho, aspoň on v sebe nechával stále
prevládať tú nádej, že preňho ostane Andrésom.
Museli sa pustiť, no on mal
pocit, akoby jeho dotyk stále cítil vo svojej dlani.
Prišli ako pán a sluha, no
odchádzali ako milenci.
poznámka: máme tu koniec našej vianočnej bonusovej poviedky, dúfam, že ste si jej čítanie užili a že ste pri nej strávili príjemné chvíle. Snáď sa mi podarí ju niekedy dať dokopy a urobiť e-book či tlačenú verziu.
Dúfam, že sa uvidíme aj pri ďalších projektoch.
predchádzajúca časť
