obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Henry.Wilde.
Na ministerstvo sa prišli približne o dve hodiny neskôr, pár
minút pred oficiálnym časom, uvedeným na pozvánke, ktorú Weasleyovci dostali,
ako potvrdenie, že je pre nich pripravená vhodná miestnosť a že boli
uznané všetky ich práva na usporiadanie udalosti tohto druhu.
Nepochybne kvôli tomu, ako zle
Hermiona vyzerala a že bola na pokraji zrútenia, pani Weasleyová napokon
povolila účasť všetkým svojím deťom, ktoré boli doma. A samozrejme Harry
sa k nim pridal, stále obklopený tou svojou ochranou. Všetci vedeli
o jeho prítomnosti no nebolo im umožnené dávať to najavo, preto sa cítil
trochu zvláštne.
Na ministerstve sa k nim
pripojil aj Shacklebolt, ktorý im prisľúbil svoju účasť, už dávno, ako sa mal
možnosť Harry dozvedieť. Prišiel v sprievode mladej aurorky
s ružovými vlasmi, ktorú oslovoval ako Tonksová. Pôsobila celkom sympaticky, aspoň Harry pri
jej tichom pozorovaní nadobudol ten dojem.
Sprevádzal ich aj Percy Weasley,
ktorý už nejaký čas nemal s rodinou dobré vzťahy a dosť jasne dával
najavo svoju nespokojnosť s konaním sa tejto udalosti. Pridelili im ho ako
kontrolného úradníka, čo zrejme nebolo to najlepšie rozhodnutie, lebo tým nikto
nebol nadšení a jeho súrodenci ho ledva pozdravili. A on predstieral,
že ho to vôbec netrápi.
„Otec, si si istý, že... je
skutočne nutné, aby sme... aby naša rodina...“
„Som si úplne istý, Percy...“ prerušil
ho pán Weasley prísne.
„Ale Lucius Malfoy a jeho
rodina, vieš, že dostať sa s nimi do konfliktu, otec ja vieš, že nechcem,
aby sa niečo stalo, že neviem či to vôbec stojí za to, aby...“
Po jeho slovách, Harry opäť
pocítil hnev, musel sa veľmi kontrolovať, aby mu nedal najavo, aké dôležité to
je a že by preňho bolo lepšie, keby sa voči tomu radšej nestaval takýmto
spôsobom.
No vedel, že by tým narušil
svoje krytie a zrejme by ho aj napriek jeho protestom poslali späť, tak sa
snažil radšej zdržať akýchkoľvek prejavov. V mnohých ohľadoch bolo napokon
náročné byť duchom.
„Som si vedomý všetkých rizík
a chcem ich podstúpiť, takto to ďalej nemôže ísť, nemôžeme im neustále
ustupovať... Sú isté hranice, ktoré by mali rešpektovať aj oni...“
Percy s ním o tom už
ďalej nediskutoval. Čiastočne to zrejme bolo spôsobené aj tým, že Fred
a George sa doňho pustili, omnoho najpríjemnejším spôsobom, než jeho otec.
Harry však nevenoval pozornosť
tejto malej potýčke medzi nimi. Sústredil sa na tú miestnosť, v ktorej sa
čiastočne cítil tak, ako v Snapovej miestnosti voľnosti. Niečo na nej
bolo, no nevedel presne učiť čím to je.
Bola pomerne veľká,
s jedným kruhom zloženým z akýchsi starodávnych znakov umiestnený
tak, aby zo sedadiel bolo dobre vidieť do jeho stredu.
Ich požičaná sieň sa každopádne
nachádzala na oddelení záhad, čo bolo podľa toho, čo sa mal možnosť
o tomto mieste dozvedieť, predmetom mnohých dohadov a len málokto mal
oprávnenie na vstup do tých ďalších častí, ktoré boli za ňou, v takzvanej
pokusnej oblasti, ako to stihol označiť Percy, keď sa dostal spod zdrvujúceho
vplyvu svojich dvoch bratov.
„A už to toho bolo dosť, ak
neprestanete, budem vás musieť požiadať, aby ste odišli...“
„Požiadať, ty nás, ale
nevrav...“ provokoval ho George a Fred za ním v ničom nezaostával, až
kým sa do rozhovoru nezapojila ich matka.
„No tak, chlapci, ale to už
vážne stačí...“
„Jasné, mami, prepáč, ale nedá
mi to, keď on... jednoducho sa na nás vykašle, a teraz sa tvári, akoby sme
mu mali byť za to vďačný...“ neodpustil si ešte Fred.
Percy sa tváril akoby to vôbec
nepočul a nedal najavo žiadne pocity, čo bolo len dobré, keďže inak by sa
zrejme nevyhli nepríjemnej konfrontácii, na nie práve najvhodnejšom mieste.
Rodina napokon zaujala miesta
vpredu, Harry ich pomaly nasledoval, tak aby do nikoho nevrazil
a nespôsobil rozruch. Skončil pri Ronovi a Hermione, ktorá bola
absolútne mimo, aspoň tak sa to zdalo jemu.
Pán Weasley a Percy prešli
do stredu kruhu.
Harry si všimol, ako sa zjavili
ďalšie znaky, kdesi na boku, akoby ich snáď napísala nejaká neviditeľná ruka.
Predpokladal, že o nejaký
druh preňho neznámej mágie.
Dovnútra napokon vošiel aj
Lucius Malfoy. Aj on bol obradne oblečený a Harry musel uznať, že vyzerá
sebavedome a viac než spokojne. A svojím spôsobom bol príťažlivý, aj
preňho čo však neznamenalo, že túto jeho príťažlivosť práve teraz dokázal
oceniť.
Mal s ním už párkrát tú
česť a vždy mal z neho dosť zmiešané pocity, no práve teraz ho priam
nenávidel už len preto, aká zničená bola kvôli nemu jeho najlepšia kamarátka.
No omnoho viac než Lucius
samotný, ho zaujala jeho spoločnosť. Nepriviedol si so sebou manželku, prišiel
so Severusom Snapom. Čo v Harrym ešte viac podmienilo hnev, ktorý
pociťoval voči tomuto mužovi.
Snape povedal, že sa nemôže
zúčastniť ako vykonávateľ za ich stranu, ale zrejme bol požiadaný, aby
sprevádzal jeho. A akosi sa o tom pozabudol zmieniť, prípadne ho
zrejme vôbec netrápilo to, ako sa bude Harry cítiť, keď sa tam objaví s jedným
z tých osôb, ktoré sú schopné špinavostí tohto druhu.
Jedna jeho racionálna časť sa
snažila ho chápať a veriť tomu, že má svoje dôvody na to, aby na
verejnosti stál na Malfoyovej strane. No bolo veľmi ťažké dovoliť jej
prevládnuť nad všetkým, už len preto, lebo keď ich videl, ako si spolu
zanietene šepkajú v ňom samom sa prebúdzali pocity, ktoré si radšej ani
len neprial analizovať.
Jeho profesor zaujal jedno
z voľných miest viac vzadu. Malfoy pristúpil k nim a dosť stroho
sa zvítal s pánom Weasleym, Percymu nevenoval ani len pohľad. Čo sa u mladého
muža aspoň čiastočne prejavilo tým, že mu bolo len veľmi stroho naznačené, aby
zaujal miesto v kruhu.
Harry počul ako Ron povedal.
„Tak to vidíte, teraz je tu, ale
inokedy sa celkom ochotne pridáva aj k nám...“
„Teraz, keď sme tu už všetci...
môžeme pristúpiť k súdu cti...“ pokračoval Percy.
„Áno, iste, pokojne môžeme k tomu
pristúpiť...“ Lucius Malfoy to vyhlásil úplne pokojne, akoby nemal ani len
najmenších pochýb, že z tejto záležitosti vyviazne bez ujmy. Aj Harry sa
vskutku obával toho, že to napokon bude tak.
A prešiel pohľadom po
všetkých prítomných, Harry si prial, aby ho mohol vidieť, aby mu mohol dať
najavo, že tentoraz to tak nebude, že kým je tu on, nebude si môcť robiť, čo sa
mu len zachce.
No neostávalo mu nič iné než,
sledovať, ako pán Weasley oslovil mágiu v kruhu: „Ja Arthur Weasley,
žiadam tento kruh o súd cti, nad Luciusom Malfoyom, ktorý sa dopustil
hanebného činu a žiadam tento kruh, aby bol kruhom pravdy...“
Po vyslovení sa do kruhu vrátila
časť mágie, ktorá bola predtým viditeľná len na okrajoch.
Akési svetlé vzory sa spojili do
jedného celku a uzavreli kruh, tak aby nebolo možné z neho uniknúť.
„Ja Lucius Malfoy, vznášam
námietku, voči požiadavke Arthura Weasleyho a žiadam tento kruh, aby ma
oslobodil od akýchkoľvek obvinení, nech je tento kruh kruhom trestu pre toho,
kto si dovolí vznášať nepodložené obvinenia...“
Kruh sa sfarbil dočervena,
ohnivé jazyky sa istý čas dotýkali dlážky. Po bokoch kruhu po nich ostávali
akési tmavé postavy, ktoré náhle vyrástli z toho magického ohňa.
Jedna z nich nadobudla
Hermioninu podobu. Vyzerala vskutku úplne ako ona, keď vkročila do kruhu a postavila
sa medzi nimi.
Po jej vstupe do kruhu sa
ostatné postavy rozplynuli.
Obaja sa jej uklonili, pán
Weasley pomerne hlboko Malfoy len stroho kývol hlavou.
„Súd cti je otvorený...“ povedala
hlasom, ktorý akoby prichádzal z veľkej hĺbky.
„Čo sa medzi vami stalo v Malfoy
manor? Stalo sa niečo, čo je hodné jej trestu?“ pokračoval pán Weasley.
„Neublížil som jej, nie tak, ako
si myslíte, nikdy by som sa nedotkol takej ako ona...“ vyhlásil Lucius Malfoy.
„Ale niečo si urobil, inak by
nebola v tomto stave, odpovieš sám alebo ti má pomôcť...“
Lucius mierne zbledol, keď sa tá
postava začínala približovať k nemu. Niečo na nej, akoby bolo silou, ktorá
rozochvela vzduch, akoby za sebou nechávala všetko a prinášala bezmedznú
hrôzu, Harry začínal mať ten dojem, že je to démon, prípadne niečo podobné,
lebo ešte nikdy nevidel nič čo by sa podobalo na človeka, no zároveň bolo do
takej miery neľudské a plné mágie, ktorá sa sebavedomo prelievala viac
dopredu.
„Pohral som sa s jej mysľou,
bola priveľmi zvedavá a plietla sa do vecí, ktoré jej neprislúchajú,
sledovala ma, prekročila svoje právomoci, tak som jej dal najavo, že také veci...
zásah legilimentora bude stačiť, no nič z toho, z čoho ma obviňujete,
nie je pravda... Priviedol som svojho priateľa, aby sa na ňu pozrel a napravil
tú drobnú škodu, o ktorej sa viac už ani nemusíme zmieňovať... Taká je
pravda...“
Postava po jeho slovách zastala.
A rozplynula sa bez toho, aby so sebou priniesla akýkoľvek trest.
Harry cítil, ako sa jeho hnev
prelial z jeho mágie, kamsi do kruhu, Lucius padol na zem.
No všetci si mysleli, že to
spôsobil len tlak tej bytosti, lebo nasledovali aj ďalšie výboje, niektoré
silnejšie, iné slabšie.
„Týmto to neskončilo, aj tak je
to priestupok, ktorý...“
„Áno, je to priestupok, ale nie
zločin, za ktorý by ma mohol súdiť súd cti...“
Lucius vystúpil z kruhu.
Harry siahol po prútiku.
„Nie, takto neodídete... všetci
vieme, že ste jej ublížili...“ bol však blízko, priveľmi blízko výbojov, ktoré
ešte ani zďaleka neustali.
Práve teraz nebolo možné sa k nim
dostať.
„Takže, Potter, vskutku milé prekvapenie...“
„Neviem, ako ste to urobili, ale
oklamali ste kruh, oklamali ste... a ja vám to dokážem...“
„Potter...“ počul Snapov hlas,
kdesi na pozadí svojho vlastného hnevu, bol zrazu on.
Výboje prechádzali vyššie až k miestam
kde sedeli ostatní a práve sa snažili vstať, očividne niečo nebolo v poriadku.
A aj pán Weasley sa k nemu
snažil dostať, no bol odhodený na bok, jedným z tých výbojov, unikajúcich
z pretrhnutého kruhu.
„To bola chyba, veľká chýba...“
Lucius ho k sebe pritiahol.
A on pocítil ako sa niečo dotklo jeho pleca a on bol vtiahnutý do
víru farieb.
***
A keď všetko ustalo, čelil
tým červeným očiam.
Kdesi v akejsi tmavej
miestnosti, v ktorej sa vôbec nevyznal a nedokázal sa tak rýchlo
spamätať a už vôbec nie reagovať.
„Tak sa opäť stretávame, Harry,
všakže...“
Cítil ako bol prudko odhodený,
cítil bolestné zovretie, kdesi v hrudi, keď sa naňho upierali tie červené
oči.
„Crucio...“
Tá kliatba, na ktorú nemohol
zabudnúť sa zabodávala do jeho tela, uvedomil si, že kričí, že všetko v ňom
žije tou narastajúcou bolesťou.
A rovnako aj to, že na ňom
spočíva Luciosov posmešný pohľad.
„Pán môj... ak by som mohol...“
„Nie, nechaj nás...“
Harry zachytil sklamanie v jeho
pohľade, no len čiastočne, lebo bol priveľmi konfrontovaný s mukami,
ktoré pociťoval.
„Crucio...“
Jeho telo sa náhle uvoľnilo, keď
bola kliatba prerušená, opäť sa snažil dostať k prútiku.
No bol opäť odhodený, tentoraz
padol celou váhou na ruku, ozvalo sa puknutie, ďalšia bolesť, ďalší impulz.
„Dnes to ukončíme, Potter, dnes
sa celá táto záležitosť uzavrie a všetci pochopia, čo znamená postaviť sa
proti mne, keď im vrátim ich vyvoleného...“
***
Otvoril oči.
Obklopený tichom.
Kdesi na pozadí boli akési
postavy, ktoré videl veľmi dobre, no nepočul o čom sa zhovárali.
„Kde som?“
„V nemocnici...“ zaznela dosť
strohá odpoveď.
Nad sebou cítil dotyk tých dobre
známych čiernych očí.
„Potter,“ Snapov hlas pomaly
prenikol do jeho vedomia.
„Pane...“
Pocítil pevné zovretie mužových
rúk.
„Čo ste si mysleli? O čom ste
premýšľali, keď ste sa rozhodli...“
To ako naňho kričal, ako pevne
ho držal, bola to neskutočná úľava, nevedel si predstaviť nič lepšie, než
vidieť ho takto nahnevaného a cítiť jeho pevné zovretie.
„Čo sa stalo? Čo sa...“
„Čo asi Potter, využil som naše
spojenie na to, aby som vás našiel, práve včas... No trvalo to dlhšie, kvôli
zabezpečeniu miesta, ktoré si Temný pán vybral na vaše finálne stretnutie...“
„A on... čo sa stalo s ním...“
„Skutočne si na nič
nespomínate...“
„Nie...“
„To poškodenie zrejme čiastočne
ovplyvnilo vašu pamäť, no je dosť možné, že sa to v krátkom čase upraví.“
Snape zmiernil zovretie a sadol
si k nemu na posteľ.
„Na čo všetko si vlastne
spomínate?“
„Na súd cti a na to, ako sa
potom všetko vymklo spod kontroly... Aj na Voldemorta... bol tam, keď som ...
ale kdesi tam sa to skrátka prerušilo a už neviem...“
„Nehovorte to meno...“ napomenul
ho Snape.
Harry počul, ako niečo povedal
osobám, ktoré boli s nimi v izbe a ozvalo sa zatváranie dverí.
Potom zabezpečil izbu akousi
kliatbou a vrátil sa k nemu.
„Pán profesor, čo sa vlastne
stalo s tým kruhom?“
„Bol zmanipulovaný, tak aby
nefungoval správne, no žiadalo si to vskutku jeden z tých veľkých zásahov.
No už sme našli osobu, ktorá je za to zodpovedná, vybraný osobne Temným pánom...
Povedzme, že Temný pán sa už istý čas pripravoval na úplné prebratie moci a riaditeľ
počítal s tou možnosťou, že najlepšie, bude ak si ten deň vyberieme my a nie
on...Riaditeľovi a mne sa v posledných dňoch podarilo nájsť... isté
predmety, ktoré takpovediac boli časťami jeho samého... preto riaditeľ
potreboval felix felicis... posledný kúsok bol zdá sa vo vás, keď sa pokúsil
vás zabiť, zároveň tým zabil tú časť, ktorá sa nachádzala priamo vo vás,
Potter...“ to posledné vyhlásil takmer až nebezpečným šeptom. Bolo mu
vysvetlené, že jeho prítomnosť nebola do istej miery tajomstvom, nepochybne
preto jeho ochrana nefungovala tak, akoby mala vtom rozhodujúcom okamihu.
„Takže ja som ho vlastne
nezabil, on sám sa vlastne.... A vy vedeli ste, že Dumbledore, že
pripravuje pascu toho druhu... Aj to, že kruh bol zmanipulovaný...“
„Áno, je to tak, pre vás je
takéto riešenie vskutku typické...“ vyhlásil Snape už omnoho pokojnejšie.
„Dumbledore to vedel, on jediný
bol o všetkom informovaný...“
Harry odsunul myšlienku, že by
sa mal naňho kvôli tomu veľmi hnevať na neskôr.
„Je preč...“ vyhlásil takmer s úľavou.
„Áno, Potter. Je preč a jeho
prívrženci sa stiahli. Nateraz. No nikto nevie, čo sa stane, ak sa do celej
veci zapojí jeho syn. Ešte nevieme o koho ide, ani to či sa postaví na
miesto svojho otca.“
poznámka: keďže tu máme celokapitolové pridávanie, tak sme sa zas výrazne pohli v deji...