4. 4. 2016

Letné prázdniny 21. kapitola






 obdobie:  prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na letné prázdniny...

varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah:  Dumbledore Harrymu koncom roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom. (Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako zvyčajne)





 Pre Henry.Wilde.



Na ministerstvo sa  prišli približne o dve hodiny neskôr, pár minút pred oficiálnym časom, uvedeným na pozvánke, ktorú Weasleyovci dostali, ako potvrdenie, že je pre nich pripravená vhodná miestnosť a že boli uznané všetky ich práva na usporiadanie udalosti tohto druhu.
Nepochybne kvôli tomu, ako zle Hermiona vyzerala a že bola na pokraji zrútenia, pani Weasleyová napokon povolila účasť všetkým svojím deťom, ktoré boli doma. A samozrejme Harry sa k nim pridal, stále obklopený tou svojou ochranou. Všetci vedeli o jeho prítomnosti no nebolo im umožnené dávať to najavo, preto sa cítil trochu zvláštne.
Na ministerstve sa k nim pripojil aj Shacklebolt, ktorý im prisľúbil svoju účasť, už dávno, ako sa mal možnosť Harry dozvedieť. Prišiel v sprievode mladej aurorky s ružovými vlasmi, ktorú oslovoval ako Tonksová.  Pôsobila celkom sympaticky, aspoň Harry pri jej tichom pozorovaní nadobudol ten dojem.
Sprevádzal ich aj Percy Weasley, ktorý už nejaký čas nemal s rodinou dobré vzťahy a dosť jasne dával najavo svoju nespokojnosť s konaním sa tejto udalosti. Pridelili im ho ako kontrolného úradníka, čo zrejme nebolo to najlepšie rozhodnutie, lebo tým nikto nebol nadšení a jeho súrodenci ho ledva pozdravili. A on predstieral, že ho to vôbec netrápi.
„Otec, si si istý, že... je skutočne nutné, aby sme... aby naša rodina...“  
„Som si úplne istý, Percy...“ prerušil ho pán Weasley prísne.
„Ale Lucius Malfoy a jeho rodina, vieš, že dostať sa s nimi do konfliktu, otec ja vieš, že nechcem, aby sa niečo stalo, že neviem či to vôbec stojí za to, aby...“
Po jeho slovách, Harry opäť pocítil hnev, musel sa veľmi kontrolovať, aby mu nedal najavo, aké dôležité to je a že by preňho bolo lepšie, keby sa voči tomu radšej nestaval takýmto spôsobom.
No vedel, že by tým narušil svoje krytie a zrejme by ho aj napriek jeho protestom poslali späť, tak sa snažil radšej zdržať akýchkoľvek prejavov. V mnohých ohľadoch bolo napokon náročné byť duchom.
„Som si vedomý všetkých rizík a chcem ich podstúpiť, takto to ďalej nemôže ísť, nemôžeme im neustále ustupovať... Sú isté hranice, ktoré by mali rešpektovať aj oni...“
Percy s ním o tom už ďalej nediskutoval. Čiastočne to zrejme bolo spôsobené aj tým, že Fred a George sa doňho pustili, omnoho najpríjemnejším spôsobom, než jeho otec.
Harry však nevenoval pozornosť tejto malej potýčke medzi nimi. Sústredil sa na tú miestnosť, v ktorej sa čiastočne cítil tak, ako v Snapovej miestnosti voľnosti. Niečo na nej bolo, no nevedel presne učiť čím to je.
Bola pomerne veľká, s jedným kruhom zloženým z akýchsi starodávnych znakov umiestnený tak, aby zo sedadiel bolo dobre vidieť do jeho stredu.
Ich požičaná sieň sa každopádne nachádzala na oddelení záhad, čo bolo podľa toho, čo sa mal možnosť o tomto mieste dozvedieť, predmetom mnohých dohadov a len málokto mal oprávnenie na vstup do tých ďalších častí, ktoré boli za ňou, v takzvanej pokusnej oblasti, ako to stihol označiť Percy, keď sa dostal spod zdrvujúceho vplyvu svojich dvoch bratov.
„A už to toho bolo dosť, ak neprestanete, budem vás musieť požiadať, aby ste odišli...“
„Požiadať, ty nás, ale nevrav...“ provokoval ho George a Fred za ním v ničom nezaostával, až kým sa do rozhovoru nezapojila ich matka.
„No tak, chlapci, ale to už vážne stačí...“
„Jasné, mami, prepáč, ale nedá mi to, keď on... jednoducho sa na nás vykašle, a teraz sa tvári, akoby sme mu mali byť za to vďačný...“ neodpustil si ešte Fred.
Percy sa tváril akoby to vôbec nepočul a nedal najavo žiadne pocity, čo bolo len dobré, keďže inak by sa zrejme nevyhli nepríjemnej konfrontácii, na nie práve najvhodnejšom mieste.
Rodina napokon zaujala miesta vpredu, Harry ich pomaly nasledoval, tak aby do nikoho nevrazil a nespôsobil rozruch. Skončil pri Ronovi a Hermione, ktorá bola absolútne mimo, aspoň tak sa to zdalo jemu.
Pán Weasley a Percy prešli do stredu kruhu.
Harry si všimol, ako sa zjavili ďalšie znaky, kdesi na boku, akoby ich snáď napísala nejaká neviditeľná ruka.
Predpokladal, že o nejaký druh preňho neznámej mágie.
Dovnútra napokon vošiel aj Lucius Malfoy. Aj on bol obradne oblečený a Harry musel uznať, že vyzerá sebavedome a viac než spokojne. A svojím spôsobom bol príťažlivý, aj preňho čo však neznamenalo, že túto jeho príťažlivosť práve teraz dokázal oceniť.
Mal s ním už párkrát tú česť a vždy mal z neho dosť zmiešané pocity, no práve teraz ho priam nenávidel už len preto, aká zničená bola kvôli nemu jeho najlepšia kamarátka.
No omnoho viac než Lucius samotný, ho zaujala jeho spoločnosť. Nepriviedol si so sebou manželku, prišiel so Severusom Snapom. Čo v Harrym ešte viac podmienilo hnev, ktorý pociťoval voči tomuto mužovi.
Snape povedal, že sa nemôže zúčastniť ako vykonávateľ za ich stranu, ale zrejme bol požiadaný, aby sprevádzal jeho. A akosi sa o tom pozabudol zmieniť, prípadne ho zrejme vôbec netrápilo to, ako sa bude Harry cítiť, keď sa tam objaví s jedným z tých osôb, ktoré sú schopné špinavostí tohto druhu.
Jedna jeho racionálna časť sa snažila ho chápať a veriť tomu, že má svoje dôvody na to, aby na verejnosti stál na Malfoyovej strane. No bolo veľmi ťažké dovoliť jej prevládnuť nad všetkým, už len preto, lebo keď ich videl, ako si spolu zanietene šepkajú v ňom samom sa prebúdzali pocity, ktoré si radšej ani len neprial analizovať.
Jeho profesor zaujal jedno z voľných miest viac vzadu. Malfoy pristúpil k nim a dosť stroho sa zvítal s pánom Weasleym, Percymu nevenoval ani len pohľad. Čo sa u mladého muža aspoň čiastočne prejavilo tým, že mu bolo len veľmi stroho naznačené, aby zaujal miesto v kruhu.
Harry počul ako Ron povedal.
„Tak to vidíte, teraz je tu, ale inokedy sa celkom ochotne pridáva aj k nám...“
„Teraz, keď sme tu už všetci... môžeme pristúpiť k súdu cti...“  pokračoval Percy.
„Áno, iste, pokojne môžeme k tomu pristúpiť...“ Lucius Malfoy to vyhlásil úplne pokojne, akoby nemal ani len najmenších pochýb, že z tejto záležitosti vyviazne bez ujmy. Aj Harry sa vskutku obával toho, že to napokon bude tak.
A prešiel pohľadom po všetkých prítomných, Harry si prial, aby ho mohol vidieť, aby mu mohol dať najavo, že tentoraz to tak nebude, že kým je tu on, nebude si môcť robiť, čo sa mu len zachce.
No neostávalo mu nič iné než, sledovať, ako pán Weasley oslovil mágiu v kruhu: „Ja Arthur Weasley, žiadam tento kruh o súd cti, nad Luciusom Malfoyom, ktorý sa dopustil hanebného činu a žiadam tento kruh, aby bol kruhom pravdy...“
Po vyslovení sa do kruhu vrátila časť mágie, ktorá bola predtým viditeľná len na okrajoch.
Akési svetlé vzory sa spojili do jedného celku a uzavreli kruh, tak aby nebolo možné z neho uniknúť.
„Ja Lucius Malfoy, vznášam námietku, voči požiadavke Arthura Weasleyho a žiadam tento kruh, aby ma oslobodil od akýchkoľvek obvinení, nech je tento kruh kruhom trestu pre toho, kto si dovolí vznášať nepodložené obvinenia...“
Kruh sa sfarbil dočervena, ohnivé jazyky sa istý čas dotýkali dlážky. Po bokoch kruhu po nich ostávali akési tmavé postavy, ktoré náhle vyrástli z toho magického ohňa.  
Jedna z nich nadobudla Hermioninu podobu. Vyzerala vskutku úplne ako ona, keď vkročila do kruhu a postavila sa medzi nimi.
Po jej vstupe do kruhu sa ostatné postavy rozplynuli.
Obaja sa jej uklonili, pán Weasley pomerne hlboko Malfoy len stroho kývol hlavou.
„Súd cti je otvorený...“ povedala hlasom, ktorý akoby prichádzal z veľkej hĺbky.
„Čo sa medzi vami stalo v Malfoy manor? Stalo sa niečo, čo je hodné jej trestu?“ pokračoval pán Weasley.
„Neublížil som jej, nie tak, ako si myslíte, nikdy by som sa nedotkol takej ako ona...“ vyhlásil Lucius Malfoy.
„Ale niečo si urobil, inak by nebola v tomto stave, odpovieš sám alebo ti má pomôcť...“
Lucius mierne zbledol, keď sa tá postava začínala približovať k nemu. Niečo na nej, akoby bolo silou, ktorá rozochvela vzduch, akoby za sebou nechávala všetko a prinášala bezmedznú hrôzu, Harry začínal mať ten dojem, že je to démon, prípadne niečo podobné, lebo ešte nikdy nevidel nič čo by sa podobalo na človeka, no zároveň bolo do takej miery neľudské a plné mágie, ktorá sa sebavedomo prelievala viac dopredu.
„Pohral som sa s jej mysľou, bola priveľmi zvedavá a plietla sa do vecí, ktoré jej neprislúchajú, sledovala ma, prekročila svoje právomoci, tak som jej dal najavo, že také veci... zásah legilimentora bude stačiť, no nič z toho, z čoho ma obviňujete, nie je pravda... Priviedol som svojho priateľa, aby sa na ňu pozrel a napravil tú drobnú škodu, o ktorej sa viac už ani nemusíme zmieňovať... Taká je pravda...“  
Postava po jeho slovách zastala. A rozplynula sa bez toho, aby so sebou priniesla akýkoľvek trest.
Harry cítil, ako sa jeho hnev prelial z jeho mágie, kamsi do kruhu, Lucius padol na zem.
No všetci si mysleli, že to spôsobil len tlak tej bytosti, lebo nasledovali aj ďalšie výboje, niektoré silnejšie, iné slabšie.
„Týmto to neskončilo, aj tak je to priestupok, ktorý...“
„Áno, je to priestupok, ale nie zločin, za ktorý by ma mohol súdiť súd cti...“
Lucius vystúpil z kruhu.
Harry siahol po prútiku.
„Nie, takto neodídete... všetci vieme, že ste jej ublížili...“ bol však blízko, priveľmi blízko výbojov, ktoré ešte ani zďaleka neustali.
Práve teraz nebolo možné sa k nim dostať.
 „Takže, Potter, vskutku milé prekvapenie...“
„Neviem, ako ste to urobili, ale oklamali ste kruh, oklamali ste... a ja vám to dokážem...“
„Potter...“ počul Snapov hlas, kdesi na pozadí svojho vlastného hnevu, bol zrazu on.
Výboje prechádzali vyššie až k miestam kde sedeli ostatní a práve sa snažili vstať, očividne niečo nebolo v poriadku.
A aj pán Weasley sa k nemu snažil dostať, no bol odhodený na bok, jedným z tých výbojov, unikajúcich z pretrhnutého kruhu.
„To bola chyba, veľká chýba...“
Lucius ho k sebe pritiahol. A on pocítil ako sa niečo dotklo jeho pleca a on bol vtiahnutý do víru farieb.  
***

A keď všetko ustalo, čelil tým červeným očiam.
Kdesi v akejsi tmavej miestnosti, v ktorej sa vôbec nevyznal a nedokázal sa tak rýchlo spamätať a už vôbec nie reagovať.
„Tak sa opäť stretávame, Harry, všakže...“
Cítil ako bol prudko odhodený, cítil bolestné zovretie, kdesi v hrudi, keď sa naňho upierali tie červené oči.
„Crucio...“
Tá kliatba, na ktorú nemohol zabudnúť sa zabodávala do jeho tela, uvedomil si, že kričí, že všetko v ňom žije tou narastajúcou bolesťou.
A rovnako aj to, že na ňom spočíva Luciosov posmešný pohľad.
„Pán môj... ak by som mohol...“
„Nie, nechaj nás...“
Harry zachytil sklamanie v jeho pohľade, no len čiastočne, lebo bol priveľmi konfrontovaný s mukami, ktoré  pociťoval.
„Crucio...“
Jeho telo sa náhle uvoľnilo, keď bola kliatba prerušená, opäť sa snažil dostať k prútiku.
No bol opäť odhodený, tentoraz padol celou váhou na ruku, ozvalo sa puknutie, ďalšia bolesť, ďalší impulz.
„Dnes to ukončíme, Potter, dnes sa celá táto záležitosť uzavrie a všetci pochopia, čo znamená postaviť sa proti mne, keď im vrátim ich vyvoleného...“
***
Otvoril oči.
Obklopený tichom.
Kdesi na pozadí boli akési postavy, ktoré videl veľmi dobre, no nepočul o čom sa zhovárali.
„Kde som?“
„V nemocnici...“ zaznela dosť strohá odpoveď.
Nad sebou cítil dotyk tých dobre známych čiernych očí.
„Potter,“ Snapov hlas pomaly prenikol do jeho vedomia.
„Pane...“
Pocítil pevné zovretie mužových rúk.
„Čo ste si mysleli? O čom ste premýšľali, keď ste sa rozhodli...“
To ako naňho kričal, ako pevne ho držal, bola to neskutočná úľava, nevedel si predstaviť nič lepšie, než vidieť ho takto nahnevaného a cítiť jeho pevné zovretie.
„Čo sa stalo? Čo sa...“
„Čo asi Potter, využil som naše spojenie na to, aby som vás našiel, práve včas... No trvalo to dlhšie, kvôli zabezpečeniu miesta, ktoré si Temný pán vybral na vaše finálne stretnutie...“
„A on... čo sa stalo s ním...“
„Skutočne si na nič nespomínate...“
„Nie...“
„To poškodenie zrejme čiastočne ovplyvnilo vašu pamäť, no je dosť možné, že sa to v krátkom čase upraví.“
Snape zmiernil zovretie a sadol si k nemu na posteľ.
„Na čo všetko si vlastne spomínate?“
„Na súd cti a na to, ako sa potom všetko vymklo spod kontroly... Aj na Voldemorta... bol tam, keď som ... ale kdesi tam sa to skrátka prerušilo a už neviem...“
„Nehovorte to meno...“ napomenul ho Snape.
Harry počul, ako niečo povedal osobám, ktoré boli s nimi v izbe a ozvalo sa zatváranie dverí.
Potom zabezpečil izbu akousi kliatbou a vrátil sa k nemu.
„Pán profesor, čo sa vlastne stalo s tým kruhom?“
„Bol zmanipulovaný, tak aby nefungoval správne, no žiadalo si to vskutku jeden z tých veľkých zásahov. No už sme našli osobu, ktorá je za to zodpovedná, vybraný osobne Temným pánom... Povedzme, že Temný pán sa už istý čas pripravoval na úplné prebratie moci a riaditeľ počítal s tou možnosťou, že najlepšie, bude ak si ten deň vyberieme my a nie on...Riaditeľovi a mne sa v posledných dňoch podarilo nájsť... isté predmety, ktoré takpovediac boli časťami jeho samého... preto riaditeľ potreboval felix felicis... posledný kúsok bol zdá sa vo vás, keď sa pokúsil vás zabiť, zároveň tým zabil tú časť, ktorá sa nachádzala priamo vo vás, Potter...“ to posledné vyhlásil takmer až nebezpečným šeptom. Bolo mu vysvetlené, že jeho prítomnosť nebola do istej miery tajomstvom, nepochybne preto jeho ochrana nefungovala tak, akoby mala vtom rozhodujúcom okamihu.
„Takže ja som ho vlastne nezabil, on sám sa vlastne.... A vy vedeli ste, že Dumbledore, že pripravuje pascu toho druhu... Aj to, že kruh bol zmanipulovaný...“
„Áno, je to tak, pre vás je takéto riešenie vskutku typické...“ vyhlásil Snape už omnoho pokojnejšie.
„Dumbledore to vedel, on jediný bol o všetkom informovaný...“
Harry odsunul myšlienku, že by sa mal naňho kvôli tomu veľmi hnevať na neskôr.
„Je preč...“ vyhlásil takmer s úľavou.
„Áno, Potter. Je preč a jeho prívrženci sa stiahli. Nateraz. No nikto nevie, čo sa stane, ak sa do celej veci zapojí jeho syn. Ešte nevieme o koho ide, ani to či sa postaví na miesto svojho otca.“ 

poznámka: keďže tu máme celokapitolové pridávanie, tak sme sa zas výrazne pohli v deji...