obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Henry.Wilde.
Neznámy...
Stál
tam.
Na
rozmedzí muklovského sveta a čarodejníckeho.
Bol sám.
Obklopený
správami o otcovej smrti, stále ešte v zajatí toho ich posledného
rozhovoru, svojich vlastných sľubov a neistôt, ktorým čelil.
No už
čoskoro príde čas, kedy sa on sám pred všetkými bude musieť odhaliť, kedy bude
len v jeho záujme, aby ho svet spoznal, v takej podobe, v akej
ho dosiaľ spoznať nemal možnosť. Práve teraz len dýchal ten večerný vzduch, len
stál neďaleko toho miesta, kde bol on, ten ktorý porazil jeho otca, bez toho,
aby bol výnimočným čarodejníkom, bez toho, aby bol jedným z tých ktorí sú
predurčený vládnuť temnote.
Jeden
z jej darov mal vo svojich rukách, jeden z tých posledných darov,
ktorý mu umožnil zložiť si masku.
Vrátil
sa domov.
Prechádzal
tými ulicami, tými dobre známymi svetmi, ktoré v ňom samom práve teraz vzbudzovali
len podráždenosť, odetý do kože, ktorú bude musieť zvliecť, do myšlienok, ktoré
nebolo možné zastaviť.
Veliace
temné znamenie, to zaklínadlo, ktoré všetkých zvolá, spočívalo práve teraz na
ňom, no mohol im veriť.
Mohol
veriť tým, tváram, ktoré neboli schopné uspokojiť požiadavky jeho otca, tým
ktorým on sám stále len odpúšťal.
A bola
tu aj ďalšia postava, ktorá mu ponúkala mier, ktorá bola ochotná ponechať mu tú
jeho moc spočívajúcu a anonymite, ak sa rozhodne pre iný život, ak skúsi
aké to je žiť inak než podľa otcových predstáv.
Nevedel
čo chce, ešte v ňom nedorástlo to presvedčenie.
Práve
teraz vedel len to, že tento rok pôjde opäť do školy tak ako predtým,
v tej svojej koži, pod ktorou ho všetci poznajú, ako jeden z nich.
Bolo
podmanivé, no zároveň kruté mať práve teraz v rukách túto hru, ktorej
osudom bol on a mohol sa z toho osudu vysmiať, kedykoľvek sa mu len
zachcelo. Práve teraz však len spomínal na otca, na to čo on sám zanechal
v mnohých a na jeho neúnavné zbieranie cudzích životov.
***
„Práve to je ten problém, pán profesor... Temného pána možno
nahradí niekto, koho vôbec nepoznáme, čo ak... bude silnejší, čo ak sa mu
podarí?“ opäť bol rozrušený, už len tou myšlienkou, pričom jeho myseľ ešte pred
malou chvíľou bola plná akéhosi zvláštneho pokoja, hraničiaceho
z prázdnotou. Opäť ho oslovoval aj jeho titulom, už len preto, lebo aj on
bol oslovený ako Potter, akosi automaticky mu to z toho vyplynulo.
„To je riziko, ktoré budeme musieť postúpiť, no predpokladám,
že keď sa už riaditeľ odhodlal k tomuto kroku, musí mať na to svojej
dôvody...“ vyhlásil Snape stále ešte pomerne opatrne.
„A čo ak to tak nie je, čo ak sa unáhlil...“
„Potom nám neostáva nič iné len ďalej pracovať na tom, aby
táto vojna dopadla v prospech strany svetla. Do takej miery, do akej na to
budeme mať vplyv. “
Bol to zvláštny pocit. Hovoriť o tých veciach, na ktoré
sa tak celkom presne nespomínal, no stali sa len nedávno.
Teraz, keď sa prebudil do tohto nového sveta, v ktorom
už až tak veľmi nezáležalo na to, či sa bude ďalej podieľať na boji
s temnou stranou. Syn Temného pána, nech už to bol ktokoľvek, nebolo
súčasťou proroctva a on s ním nemal rovnaké spojenie ako s jeho
otcom. To ich stavalo do situácie, kedy sa zrazu ocitli vo svete, v ktorom
už nič nebolo isté. A všetko záviselo hlavne od rozhodnutia osoby, ktorá
mohla potvrdiť ich víťazstvo alebo naplniť otcov odkaz.
A kto bol práve teraz on sám? Ten ktorý naplnil svoje
poslanie len na polovicu? Ten, ktorý len oddialil vojnu?
Zrazu si pripadal prázdny, bezvýznamný, no nie úplne, nie
natoľko, aby sa poddal tým zvláštnym pocitom, ktoré ho obklopili po odstránení
tej časti, ktorá spočívala v ňom.
No bolo tu aj niečo nové, niečo iné, čo si predtým
neuvedomoval, až s takým dôrazom, ako práve teraz.
Bol tu Snape a ich vzťah. A on bol práve teraz už
len Harry.
„Ostanete so mnou?“ vyslovil tú svoju skromnú žiadosť. Len
Harry si mohol dovoliť to vysloviť. Opäť sa ho to ho na to pýtal skôr tým
formálnym spôsobom.
Snape si ho zamračene premeral, v jeho pohľade to bolo
opäť viac než mal v úmysle povedať.
„Nemali by ste sa skôr zaujímať o to, či za vami príde
Black?“
Harry priam cítil jeho nepokoj. Nové spojenie, iné než to,
ktoré mal s Temným pánom, nedovolilo, aby sa poddal nepríjemným
myšlienkam. Cítil ako zosilnelo, pod vplyvom tej straty, ako Snapa vnímal viac
než kedykoľvek predtým, ako potreboval, aby bol s ním a nebol ochotný
prijať žiadnu inú alternatívu.
„To ma samozrejme zaujíma tiež, Siriusa mám rád, ale nie je
to môj partner, vy ste... jeho by som chcel vidieť, až keď si budem istý, že je
to preňho bezpečné, že tým zbytočne neohrozí seba samého aj ostatných...
Ostanete...“ opýtal sa ešte raz a snažil sa, aby to znelo vskutku ako
jedna z tých prosieb na ktorých vyslovene trvá.
„Áno, Potter, nenechám vás tu v takomto stave... musím
dozrieť na to, aby priveľmi nepodľahli tej všeobecnej radosti a dobre sa
o vás postarali...“
Úľava.
Zaplavila ho tak náhle, tá jej druhá vlna, silnejšia než tá,
ktorú pocítil, keď zistil, že sa jeho úloha aspoň do istej miery skončila.
A prikývol, spokojný s tým, že jeho milenec, nemá v úmysle
ho práve teraz zanechať svojmu osudu.
„A riaditeľ, on predpokladám, že počíta s tým, že tá
osoba, syn Temného pána... že vie, ako si s ním poradiť v prípade, že
by...“
„Povedzme, že pán
riaditeľ, pre vás je to ešte, stále pán riaditeľ, Potter, má svoje spôsoby na
to, aby dosiahol čo chce, no nateraz neviem viac než vy sám, povedzme, že len
tuším, kam zrejme smerujú jeho úvahy, to však nie je určené pre vás, Potter,
nebudem vás znepokojovať mojimi nie práve najpríjemnejšími prognózami...“ vyhlásil
chladne a opravil ho, aj keď oneskorene, ale predsa.
„Pokojne môžete, pán profesor, ja len...“
„Koľká ohľaduplnosť, kto by to čakal, že práve vy... budete
argumentovať niečím takým...“ vyhlásil Snape, spôsobom, ktorý sa nijako
nevymykal jeho zvyčajnému okomentovaniu situácie podobného druhu.
Harry bol spokojný s tým, že aspoň to sa zrejme v dohľadnej
dobe nezmení. Sám práve teraz nerozumel tomu svojmu zvláštnemu rozpoloženiu.
„No aspoň čo sa týka, Blacka, si nemusíte robiť starosti,
riaditeľ ho poveril istou úlohou, ktorá je vhodná práve preňho... nebude mať
teraz možnosť vás navštíviť, aspoň nie v najbližšej dobe... vaši priatelia
však už za vami boli, a predpokladám, že sa ešte vrátia...“
Neznámy
„Takže
poslali vás?“
Díval sa
do očí toho muža, poznačeného niečím, čo on sám nemal možnosť poznať. Vnímal tú
jeho príťažlivosť, opäť sa aspoň čiastočne vymaňujúcu z toho nepokoja,
vpísaného do jeho tváre.
„Požiadali
ma, aby som sa s vami stretol, mojou úlohou je ponúknuť vám...“
Zastavil
ho.
Rukou
siahol na jeho plece.
„Nie,
ešte nie, budete musieť prísť, neskôr, toto je len naše prvé stretnutie, dnes
ešte nebudeme hovoriť o veciach, ktoré trápia vašu stranu...“
Ten, kto
ho poslal, zrejme vedel, čo robí, lebo práve tento muž v ňom prebúdzal
zvedavosť.“
„A vám
skutočne záleží na tom, ako to s nimi dopadne, aj napriek tomu, čo vám
urobili... pán Black?“
Poznal
jeho príbeh, čiastočne od otca, čiastočne z toho, ako on sám dosiaľ len
sledoval svet, v ktorom si žil, zdanlivo pokojne. V istej preňho
nenáročnej forme. Vedel, že nebol
otcovým prívržencom, no aj tak bol neslávne známy práve tým, čo v jeho
prípade nebola pravda. Vedel aké to je, byť súčasťou jednej pravdy
a zároveň patriť k tej druhej.
„Sirius,
pán Black bol môj otec...“
„Áno,
Sirius, ako vravíte a patrilo by sa, aby som sa vám predstavil aj ja, ale
na to ešte nedozrel ten správny čas...“
***
Zotavoval sa so svojich zranení.
Stále ešte pod vplyvom toho zvláštneho ticha. Nič sa nezmenilo, len uňho sa
striedali návštevy a školský rok pomaly začínal. Už si pripravoval veci,
na opustenie nemocnice, na to, aby mohol spolu s ostatnými nastúpiť do
ďalšieho ročníka.
Syn Temného pána o sebe dal
vedieť a Sirius bol stále preč, stále plnil tú misiu, ktorú dostal od
riaditeľa. A ani Snape nevedel, kde presne sa nachádzal. Jeho milenec mal
nepochybne svoje vlastné starosti spôsobené občasným pohybom Temného znamenia,
ktoré sa opäť rozpálilo, nebolo mŕtve, no iné, aj tá bolesť, ktorú práve teraz
spôsobovala, akoby nebola tou istou bolesťou, na akú bol zvyknutý.
A spojenú s príznakmi, ktoré podľa neho samého boli vskutku
neobvyklé.
Prispelo to skôr k jeho
podráždenosti a nepríjemným náladám, kvôli ktorým sa radšej obaja
zdržiavali akýchkoľvek rozhovorov.
Neznámy
„Ty
nie si... nemôžeš to byť ty...“
Tá
žena, kričala hlasom preňho dôverne známym.
No
teraz už nešlo len o malichernosť o žiadne drobné spory. Teraz už
vedela, kým je.
„Áno,
som to ja...“ kľakol si k nej, chytil ju za ruky a snažil sa ju
presvedčiť o tom, že sú stále ešte rodinou.
Nepočúvala
ho a zbytočne bojovala. Zbytočne týrala seba aj jeho tým svojím krikom. Toľko
k tomu pochopeniu, ktorého sa dočkáme od vlastnej rodiny.
„Obliviate!“
oslobodil ju.
Odišiel,
zanechal ju tam, v tých jej predstavách, pokojnú v pravde, ktorú si
zvolila. A vrátil sa nemu, k tomu mužovi, s ktorým práve teraz trávil
dostatok času, na to aby vedel posúdiť, že práve jeho by chcel mať na svojej
strane.
Prechádzal
sa po miestnosti, napätý, výrazný ako vždy a on sa podriaďoval tomu
nepokoju, ktorý preňho predstavoval.
„Ste
pripravený hovoriť so mnou o mieri?“
„Možno
áno, možno nie, no dosiaľ sme toho veľmi veľa nenahovorili...“ pripomenul mu
to, čo sa medzi nimi odohrávalo, v tme.
Neželal
si svetlo, ešte nie, no bol ochotný podriadiť sa istým túžbam, istej možnosti
pohrávať sa s inou osobou, tak dlho ako to jemu bude príjemné a vytvárať
si nové putá, nové spojenia, ktoré mu pomôžu prežiť.
***
Prišiel domov. Konečne.
Pocítil úľavu a nadšenie spojené
s tým, že jeho milenec vskutku nemal v úmysle sa zriecť jeho
spoločnosti, aspoň nie dobrovoľne.
Spoznával tie dobre známe veci,
ktoré boli súčasťou života profesora elixírov a teraz už aj jeho. Tešil sa
na svoju izbu, na jeho blízkosť, na tú intimitu, ktorú si práve teraz a tu
mohli dovoliť. No ostávala už len jedna
spoločná noc a potom mal začať nový školský rok. O čom svedčili aj
jeho nové učebnice a iné pomôcky, na ktoré on sám vôbec nemyslel a vlastne
mu to došlo až teraz, keď ich tam videl starostlivo poukladané. Snape to všetko
objednal preňho.
„Ďakujem...“
„Ešte mi neďakuj, skontroluj si
podľa listu či máš všetko a priprav sa, aby sme sa zajtra nemuseli
ponáhľať...“
„Áno, Severus...“ opäť si
dovolil vysloviť jeho meno a vyslúžil si za to dotyk na pleci, slabý a takmer
bezvýrazný, no bolo to viac než by vôbec čakal, vzhľadom na to, že obaja boli
ešte stále čiastočne uzavretí voči svetu.
Snape sa však mykol. Harry cítil
ten pohyb, zamračil sa... Mohlo to znamenať len to... ale stále ešte dúfal, že
možno...
„Snáď nie...“
„Áno, Harry, bol som povolaný...“
Chcel sa ísť pripraviť, no Potter
ho zastavil.
„Počkaj... Môžem byť s tebou
v tvojej mysli... nechcem, aby si šiel na to stretnutie bez toho, aby...“ no
nebolo to to jediné, čo ho trápilo, musel priznať, že chce vedieť čo syn
Temného pána plánuje urobiť, že mu to nedovolí pokojne spávať.
„Nie, neviem do akej miery je
schopný tieto záležitosti rozoznať, bude najlepšie, ak ostaneš tu a všetko
sa dozvieš spolu s ostatnými...“
Vedel, že je to rozumné, že by
to tak malo byť vzhľadom na to, že Sirius sa vo vyjednávaní nedostal k odpovediam,
ktoré by im mohli pomôcť, no aj tak bolo tou najťažšou vecou, ktorú musel
urobiť práve teraz, sa len dívať na to, ako Severus Snape odchádza.
poznámka: trvalo to tentoraz dlhšie, lebo akosi nebol čas ani inšpirácia a dostavili sa aj unavené počítačové oči
nasledujúca kapitola
