Snapov syn
*poviedka patrí
k Čarovnej krajine (remake)
zameriavajúcej sa na život, neuznaného syna Severusa Snapa a jeho láske
k istej osobe... svojím spôsobom sa bude minulosť opakovať...
žáner: het, ale momentálne na tom vlastne ani nezáleží, krátka náladovka...
pár: bez páru (zatiaľ), postavy
Quentin Quirrell (moja AUTP postava)
študent siedmeho ročníka na Rokforte, nepriznaný syn Severusa Snapa,
jeho matka pochádza z rodiny Quirrellovcov no odčlenila sa od nich
a otvorila si vlastnú dielňu so svojou spolužiačkou istou Brownovou, ktorá
má dcéru Daphne (AUTP postavy)...
Daphne Brownová
(budúca prváčka), Albus Severus Potter, James Potter (študent siedmeho ročníka)
Varovanie: AUTP
postavy, nová generácia, možnosť, že história sa bude opakovať...
Tá jazva
„Čo
myslíte, odkiaľ má profesor Quirrell tú jazvu?“
Opýtala
sa Irene, keď sa spolu ako vždy zišli ako to mali vo zvyku, počas takýchto
úlohami nabitých dní.
„Stavím
sa, že za to môže nejaký rituál čiernej mágie...“ vyhlásil Theodore
a vskutku dosť dramatickým spôsobom predvádzal jednotlivé možnosti.
„Viete,
predsa, že tie veci zanechávajú stopy, temná mágia vždy predsa...“
Daphne
si vymenila znepokojený pohľad so svojou kamarátkou Elizabeth, posledné čo
potrebovala bolo to, aby jej niekto pripomenul tú záležitosť.
Obe
o nej vedeli viac než by im bolo milé, no museli mlčať, nikto nesmel
vedieť, že medzi nimi existuje nejaké spojenie. Nikto a podľa možnosti tak
dlho ako to len bude možné, nesmie vedieť, že má niečo spoločné
s profesorom Quirrellom.
Bola
tu však tá jazva.
Už
aj tak bolo ťažké na ňu zabudnúť a teraz, keď si ju všimli aj ostatní,
akoby sa všetko vrátilo, akoby opäť nebolo možné tomu uniknúť.
„Nielen
temná mágia, ale aj niektoré elixíry... skočila mu do reči. Nemala to vo zvyku,
no už o tom nechcela viac nič počuť a vedela, že Elizabeth by sa
nahnevala, keby len tak odišla uprostred jej študijného krúžku.
„Elixíry,
to vážne? Až tak dokážu...“
„Áno,
iste, to a ešte omnoho viac...“ priznala pomerne neochotne. Nemala
v úmysle sa priveľmi ozývať, zvyčajne len mlčala a čerpala vedomosti
od tých ostatných, už si ani nespomínala na to, kedy sa takto spontánne
zapojila do rozhovoru, ktorý sa vyvinul počas spoločného štúdia. Pocit viny jej
nedovolil, aby ho ďalej osočovali, aby ďalej pochybovali o jeho
dôveryhodnosti.
„To
som teda netušil, tuším si budem musieť fakt dávať pozor, keď s nimi budem
pracovať, aby som neskončil ako... ale on je predsa odborník alebo nie, si si
istá, že je to s toho... alebo snáď o tom vieš viac, než by...“
„Nie,
nič neviem...“ vyhlásila prudko. „Len hádam tak, ako ty... a bola by som
rada, keby sme radšej prešli na transfiguráciu, preto som sem prišla...“ na
dôvažok zdvihla príslušnú učebnicu.
„Len
pokojne, dobre, nemusíš kričať, už sa k tomu dostaneme, neboj sa...“
Nervózne
prešla rukou po operadle svojho obľúbeného kresla.
Nechcela
na to myslieť. Už nikdy si pripomínať tú chvíľu, kedy sa všetko začalo rúcať.
Potom už nič nebolo také ako predtým, po tej jazve sa jej svet rozbehol odznova
a iným smerom než ten jeho, vždy mala pocit, akoby sa práve vtedy všetko
skončilo...
Bolo
to už dávno. Prešli takmer celé veky, odkedy bola tým dievčaťom, ktoré bolo
súčasťou jeho príbehu.
Pri
pohľade na tú jeho jazvu jej ani dnes nebolo všetko jedno, napriek tomu
všetkému čo sa odvtedy stalo, napriek tomu, že on bol už pre ňu cudzí, že to
spojenie, ktoré medzi sebou mali bolo dávno preč, zabudnuté, kdesi v ich
spoločnej minulosti.
„Tak
dobre vážení, tak strana tridsaťpäť alebo nič...“ zapojila sa do ofenzívy aj
Elizabeth.
„Jasné,
hneď...“ Theodore siahol po učebnici a žmurkol na ňu, nepochybne si ju
nechcel pohnevať.
A napokon k tej novej látke aj
prešli, no bolo už neskoro, nedokázala počúvať, nemohla sa sústrediť.
Naháňali sa.
Cez dom, cez hlavnú chodbu
a vbehli aj do obchodu.
Obe mali takú hravú náladu
a všetko bolo predsa v poriadku, kým neboli hlavné dvere zamknuté
nemuseli sa ničoho obávať.
Daphne sa akosi dostala do
laboratória, ani nevedela presne prečo, tam vtedy vošla, jednoducho to bola práve
teraz najrýchlejšia cesta von a ona nechcela, aby ju Elizabeth chytila.
Vedela, že niečo nie je
v poriadku, už vtedy, keď obe do laboratória vbehli, mala taký pocit,
jeden z tých pocitov, ktorý sa v nej prebúdzal až príliš často.
Bola tam para, priveľa pary, no ona
si to nevšímala, keby robili niečo nebezpečné, určite by zavreli dvere, ale tie
boli odomknuté rovnako ako prístup do obchodu...
Obzerala sa, aby sa ubezpečila, že je
Elizabeth za ňou, a vtedy do niečoho prudko vrazila. Počula prudké zapraskanie.
A zároveň cítila aj pevné
zovretie, akejsi osoby, ktorá ju ochránila pred tou látkou, ktorá vzápätí
prudko vybuchla z nádoby.
Cítila svoje srdce, bolo blízko, bolo
to zovretie chladu, ktoré ju obklopilo, keď si uvedomila, že osoba, ktorá ju
ochránila, klesla na zem s vážnym zranením, spôsobeným látkou, ktorá
unikala z jedného z tých veľkých experimentálnych kotlíkov.
Nemohla rozprávať, pri pohľade na to,
čo tento výbuch spôsobil. Nemohla myslieť, len tam stála obklopená jeho
bolesťou, tým ako sa on chvel, kým ho vynášali von z laboratória, kým
zastavovali všetku prácu.
Šla s nimi s učňami, ktorí
mu pomáhali a Elizabeth tiež, bledá a rozochvená sa držala za ňou. No
jej kamarátka bola okamžite jedným zo starších učňov poslaná domov. A ona
tam ostala sama, len s Quentinom a s nimi.
„Čo si to urobila? Čo si si
myslela...“ kričal na ňu, ten dobre známy hlas, zvyčajne práve k nej
láskavý a pozorný, no teraz plný bolesti a útočného tónu.
„Prepáč, ja... nechcela som...
nechcela...“ opakovala bezmocne a do očí sa jej tisli slzy.
A ona pochopila, že to bol on,
že Quentin... Keď si zložil pracovnú masku, keď videla v jeho tvári tú
bolesť, keď videla to, čo spôsobila... Rukavica ho aspoň čiastočne ochránila,
no bol to jeden z tých agresívnych roztokov ešte v pokusnej fáze,
došlo ku kontaktu s pokožkou. Dosť fatálnemu, vtedy nepoznala výrazy tohto
druhu, no teraz už vedela, čo všetko musel vtedy podstúpiť, a aké to malo
neskôr dôsledky.
„Zmizni, Daphne, vypadni odtiaľto!“
Poslúchla.
So zvesenými plecami opustila hlavnú
chodbu.
***
Nebolo to dobré. Museli ho previesť
k svätému Mungovi, ona stála pri okne a čakala na najnovšie správy.
Prečo práve teraz mama nebola doma,
prečo ani Quentinova matka nemohla prísť a jeho otec, kde bol jeho otec? Prečo vlastne je všetko
okolo neho takou veľkou záhadou.
Stála pri okne, dívala sa na Zašitú
uličku na postavy pohybujúce sa kdesi za úrovňou noci a pochybovala, že
vôbec niekedy ešte bude môcť zaspať, bez toho, aby si nespomenula na to
tresknutie, na zvuk tej rozlievajúcej sa tekutiny.
Na jeho bolesť a svoju
bezmocnosť, na to, ako na ňu hľadel, akoby ju nenávidel najviac na svete.
Vyliečil sa z toho, no ostala mu
jazva a jeho ruka už nikdy nebola taká ako predtým.
A nebola to len tá jazva, tou
jazvou to celé len začalo...
„Musíš
vziať do ruky prútik, ak si to chceš skúsiť...“
poznamenala Irene, čím ju vrátila do prítomnosti s takou prudkosťou
až sa Daphne sebou trhla.
„Hej,
len pokojne, o nič predsa nejde...“ chlácholil ju Theodore. „Len to skús,
nie je to nič ťažké...“ práve on im pomáhal hlavne s transfiguráciou.
Prikývla.
No nevedela, čo by mala vlastne urobiť, vôbec nedávala pozor, a ani
netušila čo presne by mala skúsiť.
„Mohol
by si mi ešte raz zopakovať zadanie...“
„Áno,
som vám k službám, drahá slečna Daphne ...“ súhlasil pomerne ochotne jej
spolužiak.
