5. 4. 2016

Temná strana sily 17. kapitola 1/3







Názov: Temná strana sily
postavy: Theia_Autp postava/Anakin Skywalker_lord Vader, padawanka/majster ship, hate love relationship, angst, zmienky o Padmé/Anakin, het
obsah: „Keď mi povedali, že on bude mojím majstrom, pocítila som strach, ten zakázaný strach, o ktorom sa hovorilo, že vedie k temnej strane sily.“ 
poznámka: nuž ... opäť Thein pohľad



„Theia...“
„Prepáčte, ja nemôžem...“
Bežala.
Nevedela, kam.
Chcela sa dostať čo najďalej od neho, čo najďalej od toho pokušenia, ktorú pre ňu predstavoval.
Zradila všetko, ale hlavne samú seba. Teraz bola v jeho rukách a on mal nad ňou moc.
Cítila slzy, boli tak blízko nej samej, až sa toho zľakla, obávala sa samej seba a všetkého, čo by ešte mohla urobiť.
Priala si, aby bolo všetko také ako predtým, aby tie slová neboli nikdy vyslovené, aby stále bol on jej majstrom, on s ktorým jej nehrozilo trápenie podobného druhu. Videla samú seba vedľa neho, samú seba podliehať tej nezlomnej istote, samú seba veriť, že nikdy viac nepocíti podobný strach, aký ju naplnil práve teraz, ten strach, ktorý ju práve teraz sprevádzal tesnejšie než sila.
Všetko to iné a nebezpečné spoznala s ním, všetkému tomu, čo si sama zakázala sa oddala, bez možnosti úniku.
Nevie čo sa stane.
Nevie, či bude on stáť pri nej alebo sa jej zbaví ako nejakej záťaže. Nevie, čo si vlastne teraz o nej myslí.
Netuší, či ešte viac chce ostať jej majstrom a či bude mať ešte nejakú šancu, či dokáže predstierať, že sa vôbec nič nestalo a ísť ďalej cestou rytiera Jedi.
„Theia...“
Našiel ju, na jednej z tých nekonečných chodieb.
Opäť cítila dotyk jeho rúk, jednej skutočnej druhej robotickej.
„Porozprávajme sa...“ navrhol spôsobom, aký uňho dosiaľ nepoznala, bola v tom istá jemná naliehavosť, no nie ovplyvňovanie, iný druh naliehavosti.
Prikývla.
Zavreli sa za nimi jedny z tých rozhodujúcich dverí.

***

Keď ju pustil, prechádzala sa po miestnosti. Neschopná zotrvať na jednom mieste, neschopná sa naňho pozrieť.
„Porušili sme kódex, my dvaja spolu...“
„Áno, Theia, ale...“
„Čo teraz urobíte, majster? Budeme pokračovať, alebo...“ opäť sa stiahla ďalej od neho.
„Ľúbim ťa, Theia, urobili sme to preto, že k sebe niečo cítime, viem to, už dlho mi je jasné, že aj ty, že mi obaja... a na tom nie je nič zlé... obaja sme sa tak rozhodli dobrovoľne... nie si len moja padawanka, si osoba, na ktorej mi záleží viac než na mojom živote... nemohol by som ťa opustiť, nikdy si nesmieš myslieť, že by som niečo také dokázal urobiť...“
Tie slová. Prekliate, nemala ich od neho počuť. Nemal niečo také urobiť. Bola pripravená na čokoľvek len nie na tie slová.
„Ani vy nie ste len môj majster...“ nedokázala to, nemohla to poprieť, on aj sila, jeho sila a tá jej, všetko smerovalo k tomu, k tej pravde, k tej úprimnosti, ktorej sa nemohla ubrániť.
„Všetko bude v poriadku, postarám sa o to, aby to tak bolo...“
„Ja... pokúsim sa vám veriť... pokúsim sa o to...“
Prijala jeho objatie, ešte stále vyvedená z miery, ešte stále obklopená zmiešanými pocitmi. 
***
Po čase...
Bola opatrne vtiahnutá za jeden z menších výklenkov.
Práve včas na to, aby sa vyhla desiatim droidom, začali strieľať. Cítila majstrovu ruku, ktorá jej bránila v pohybe. Nepočula ich skutočne nechýbalo veľa a tá malá nepozornosť ju mohla stáť viac, než by sa mohlo zdať.
Kým z druhej strany, pálil ich oddiel klonov, oni nateraz v nie práve najvhodnejšej pozícii.
Cítila váhu svojho svetelného meča, dnes bol omnoho ťažší než zvyčajne, dnes veľa záležalo od toho, koľko bude mať síl a ona cítila, že nie je vo svojej koži. Po štyroch mesiacoch bojov, ktoré striedalo v nej všetko rozbíjali a opäť zlepili, už ani sama nevedela, čo by práve teraz potrebovala.
„Na čo si myslela, maličká, nemôžeš sa tu len tak stratiť, ešte sme neskončili...“ počula majstrov hlas.
„Prepáčte, majster... už sa to viac nestane...“
Cítila ako aj on zdvihol meč, ako ho mal pripravený na to, aby sa dostali cez droidov.
„Isteže nie, lebo ja to nedovolím...“ bol to prísľub či hrozba, pod vplyvom tej neutíchajúcej paľby to akosi zanikalo, no ona cítila ako sa jeho sila sústredila okolo nej.
A čoskoro to aj urobia, čoskoro všetko prejde, vrátane tej slabej bolesti, šíriacej sa po jej líci.
Nebolo to vážne, len škrabnutie, len ďalší dokaz toho, že ešte žije. Aj napriek tomu, čo povedala, aj napriek tomu, ako ďaleko zašla.
Prikývla.
A pripravila sa, na to, kedy jej dá signál, na ďalší boj, na úder sily, ktorým si bude môcť pomôcť.
Snažila sa sústrediť na prítomnosť a nemyslieť tie dni, no tie dni boli silnejšie než ona sama.
Opäť pochybovala o tom, že patrí do rádu, opäť sa zmietala v tých pocitoch. A on jej nemohol dať tú istotu, ktorú potrebovala, už viac nie, lebo práve on bol jej láskou, o ktorú bojovala každým dňom, sama so sebou, sama s tou Theiou oddanou rádu a tou, ktorá bola oddaná len jemu. Nemyslieť na to, že obaja aj naďalej porušujú kódex rádu.