7. 4. 2016

Virtuální realita 21. časť 1/2







Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala  obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…


 Pre Anemos, S.G., AduCordellu a A. Midnight

„Na náš prvý rok…“
Pripili si spolu, na terase v jednej z tých súkromných viliek pri mori. Dan cítil ako mu tvárou prebehol úsmev. Prešiel už rok odvtedy, ako spolu začali chodiť a začalo to byť medzi nimi vážne, aspoň on to tak teraz vnímal, že prišiel čas na to, poriadne osláviť to, že s ním Alan dokázal tak dlho vydržať, bolo podľa neho viac než obdivuhodné a mienil mu to dať najavo.  A takisto aj tú milú skutočnosť, že nedávno dokončili všetky rozrobené poviedky a nechali ich čitateľom na stiahnutie, upravené takmer až v knižnej podobe.
Momentálne nemal nič nové rozrobené, no s Alanom mali už aj pár ďalších nápadov, už aj on sa stal v komunite pomerne známou tvárou a začali sa podpisovať ako Real Harry a Princ dvojí krve. Stalo sa z nich pomerne dynamické duo.
Al mal aj pár svojich samostatných poviedok, a takisto aj Dan, no keď pracovali spolu malo to ten správny náboj. Všetci sa už tešili na ich ďalšie projekty. A ani on sa nemohol ubrániť myšlienke, že tajným životom blogera bude rád žiť ešte veľmi dlho, nevedel si predstaviť, že by mal stratiť to priam magické spojenie s týmto živým a hravým svetom fantázie.
Svet Harryho Pottera si stále žil svojím vlastním spôsobom a predpokladal, že ani Jo nebude voči tomu magickému vplyvu úplne imúnna, keďže ani on sám úplne nezavrhol Harryho.
S o to väčšou chuťou sa však stával aj niekým iným, nachádzal v sebe nové rozmery, ktoré boli preňho výzvou, chcel rásť, baviť sa a skrátka žiť. Čo zahŕňalo všetky svety do ktorých patril.
 „Nech aj ten ďalší stojí za to…“ dodal ešte Alan, práve teraz viac než spokojný s tým, že tu mohol byť so svojím priateľom.
Jeho film už pomaly dostával finálnu podobu a jeho premiéra už bola takmer na spadnutie.
Osobne sa na toto svoje dieta, tešil, čo však neznamenalo, že nemal ďalšie kritické poznámky k sebe samému, lebo to bolo trochu iné, než by sa pôvodne mohlo od takéhoto snímku očakávať a nevedel, ako to verejnosť prijme.
Dan si k nemu prisadol na operadlo, cítil jeho ruku na svojom pleci, tú dobre známu blízkosť, svojho partnera, ktorý za ten rok dosť vyspel, ak mal pravdu povedať, bol naňho veľmi hrdý, mal pred sebou životaschopného mladého muža, pripraveného postaviť sa za to, čo mu verí…  Uvažoval nad tým, aké by to bolo, keby aj on bol svojho času pripravený na výzvy podobného druhu. A nebál sa, kým mal pred sebou jeho úsmev, kým bol on súčasťou toho dôvodu, pre ktorý sa mohol usmievať, nevedel si predstaviť nič, čo by robil radšej, než dávať šťastie osobe, ktorú miluje, než byť súčasťou všetkých svetov, ktoré spolu mohli spoznať.
„Ja viem, že je to strašné klišé, ale vždy som to chcel skúsiť…“ Dan siahol po jednu z jahôd, a ochutnal.
„To nevadí, pokojne si môžeme dopriať všetko, práve teraz je ten čas…“ Alan nemal žiadne námietky.
On si zvyčajne doprial kombináciu s horkou čokoládovou, no nebránil sa ani experimentom tohoto druhu.
Objal Daniela okolo pása a pritiahol si ho bližšie. Vskutku to bol jeden z tých pokojných okamihov, kedy v sebe cítil tú energiu spojenú s jeho pohľadom a dotykom, jeden z tých okamihov, kedy nepotreboval k životu nič viac. A život skrátka len plynul v tom svojom okúzľujúcom rytme.
A bolo tu aj slnko, niekedy podmanivé, niekedy kruté no práve teraz, priam láskavé.
***
Potešenie.
Rozlievalo sa jeho telom, nenachádzal v sebe nič iné, než ten pocit absolútnej uvoľnenosti.
Pohodlne opretý a priam exkluzívne otočený tak, aby cítil partnerovu pozornosť, aby sa nedokázal odpútať od jedného z tých momentov, kedy už ani nevedel povedať, či to čo cíti je šťastie alebo…
Bozk.
Sladkosť toho okamihu, keď si ukradol jeden z tých bozkov z vášne a niekedy aj z nehy.
Sem-tam si dovolil aj jeden z tých nie celkom súkromných, keď boli spolu na verejnosti.
Trocha tej pozornosti mu neprekážala, aspoň nie do takej miery, aby nebol ochotný svojho partnera chytiť za ruku a ukradnúť si pre seba bozk, no rešpektoval isté nepísané hranice.
Okrem tých menej prajných a konšpiračných, boli zvyčajne ich spoločné fotky v poriadku, z čoho sa tešil, lebo vedel, že dosiahnuť to, môže byť považované za skutočnú mágiu.
***

Návrat do sveta tam vonku sa aj tentoraz spájal s menším nepohodlným. No nebolo to nič, čo by nevyriešilo Alanovo tentoraz už vskutku súkromné objatie, ktoré bolo uplatnené ako liek na jeho zhoršenú náladu, až po vstupe do ich spoločného domu.
„Lepšie?“ opýtal sa ho Al.
Nemal to srdce nechať ho len tak a dovoliť, aby podľahol zvodom temných myšlienok.
„Áno, pane…“  a pridal k tomu ďalšie a ďalšie bozky aj on bol ochotný prispieť svojím dielom.
 Zapol si svoju obľúbenú hudbu, na príjemnej hladine, odhodlane ako smrťožrút na výprave, preskúmal terén.
Všetko bolo v najlepšom poriadku, žiadne narušenie a žiadne smrteľné kliatby, Pán zla takisto na blízku nebol.
To bol ideálny čas na to, vyložiť si nohy na gauč a ešte chvíľu len tak odpočívať, ešte chvíľu sa nevenovať ničomu inému len príjemné, ešte chvíľu si užívať ten luxus spojený s tým, že môže byť len Dan.

pokračovanie nabudúce