Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan
pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…
***
„Takže, vážený pane, čo mi k tomu poviete?“ Dan
navonok zaujal veľmi nekompromisný postup a trochu sa aj bavil, na Alanových
rozpakoch, vskutku to bol práve on, kto ho pristihlo pri dosť vážnom rozhovore
s Kate a nenechal si ujsť príležitosť, ho trochu vyviezť z miery. Mohol
si to dovoliť, práve teraz boli spolu takpovediac osamote, v tom ich dôvernom kruhu, ktorému oni dvaja dávali
osobné čaro.
Jeden z tých
filmových večierkov, bol vďaka tomu hneď trochu rušnejší a on musel priznať, že
k tomu veľmi rád prispel.
„Daniel, ja
skutočne…“ zachytil jedno z tých príjemných varovaní tentoraz spojené
s vyslovením jeho mena, jedným z tých spôsobov bezpochyby
príťažlivých. Alanov hlas vskutku znel práve teraz tak, akoby… ani to nevedel
presne vyjadriť, no jemu samému to stačilo k tomu, aby aj uprostred
večierka na počesť jeho nového filmu kvôli nemu strácal hlavu.
„Neboj sa, ja
som len skrátka, nemohol odolať…“ naklonil sa k nemu a pošepol mu: „Držal si sa statočne, len tak ďalej…“ to
boli slová, ktorými práve teraz nešetril, keďže musel uznať, že skúšky, ktorým občas
čelia, nie sú ako prechádzka sakurovou alejou.
S času na
čas narazili aj na isté obmedzenia, no dosiaľ sa vždy dokázali napokon rozumne
dohodnúť.
Alanov brat sa
už tiež viac-menej upokojil, bol k nemu sice trochu odmeranejší, no nič čo
by nedokázal zvládnuť.
Nepochybne
preto bolo dôležité práve vo chvíľach, akou bola táto trochu zmierniť napätie.
Tvár jeho
priateľa sa uvolnila a on stále odolával úsmevu, len preto, aby ho ešte chvíľu
potrápil.
Niežeby si
skutočne myslel, že sa Kate venuje viac než jemu, no akosi sa neubránil tej
možnosti, ktorá sa mu sama ponúkala.
„Pokúšate osud,
pán Radcliffe?“
„Kvôli tebe
vždy… a veľmi rád…“ provokovať ho bolo
príjemné, zatlačiť na tú hranicu, podmanivé.
Ak niekedy
pochyboval o tom, že dokáže milovať život, tak práve teraz bol presvedčený o
tom, že sa mu podarilo to dosiahnuť.
Alanov úsmev,
jeho dotyk na svojom chrbte to bolo všetko, čo potreboval, aby sa cítil vskutku
výnimočne, aby žil pre chvíľu akou bola tá, keď stál pri ňom, keď bol tým,
ktorý ho podporoval, keď sa navzájom stávali spojeniami v hre, priveľmi
rýchlej pre nich samotných.
***
Príliš šťastný na to, aby ho čokoľvek skutočne
trápilo, asi tak by Alan práve teraz označil ten svoj stav.
Asi tak by
popísal to nadšenie, ktoré sa ho práve teraz zmocnilo, pod vplyvom prítomnosti
istej nenahraditeľnej osoby v jeho živote, akoby všetko malo iné farby,
akoby v sebe nachádzal ten iný typ sily, ktorý mu nič nemohlo vziať.
Nepochybne
preto pristal aj na myšlienku, aby spolu začali písať aj tú novú fantasy, ich
prvý originálny projekt, postavy sa objavili takmer samé a väčšina z nich
už žila svoje životy, takmer bez ich pričinenia a boli tam dve duše, ktoré sa
našli, no za tragických okolností opäť rozdelili, Dan už teraz vedel, že prejdú
krutú cestu, kým sa opäť spoja, bojovník a ten, ktorého by mal nenávidieť, ich
svety spojené, no práve teraz rozdelené krutou hrou osudu. No v srdciach
ostávali spojení a verili, že raz im bude priazeň osudu opäť naklonená.
Ich spoločný
čas sa blížil každým dňom, každou ďalšou kapitolou. A Alan tiež súhlasil s tým,
že sa vskutku blíži ten okamih, kedy budú nepriateľom opäť čeliť spoločne.
Nová kapitola
bola už len otázkou pár kliknutí.
„Dračí
čarodejník, myslíš si, že by mal prísť do Erysei hneď alebo až ešte predtým čeliť
tej nepríjemnej odbočke?“ opýtal sa Dan.
„Odbočka zrejme
nezaškodí, pokiaľ tam nečaká trol…“
„Zatiaľ nie,
ale človek nikdy nevie, čo všetko môže postretnúť veľacteného mága na cestách…“
***
„Takže to
rozbehneme?“ opýtal sa ho Dan. Práve sedel za počítačom on a mal to takpovediac
v rukách, okrem iného.
„Áno, Danny,
rozbehneme…“ súhlasil Alan, myslel si, že tej kapitole už vskutku nič nechýba a
keby predsa, kedykoľvek to mohli opraviť.
***
Chlad toho nového
rána, spojený s neodmysliteľnou prítomnosťou toho objatia. Tej možnosti kedykoľvek
vymazať bolesť a nahradiť ju radosťou, objavovaním, túžbou. Neveril tomu, že
môže byť niečo krajšie, ako vidina tej možnosti.
„Prišli ďalšie
komentáre, spokojný?“
„Isteže áno, až na
toho spamera, proti tomu by sa malo niečo urobiť…“ tých sa tam v poslednom
čase objavovalo viac než dosť a trochu to kazilo celkový dojem s komentárov.
„O to sa postarám,
pane…“
Dan hravo pobozkal
Alana na líce.
Po dlhšom čase
mali opäť obaja voľno, a len sa tak bavili, len tak riešili svoj blog, ako to
už začali oni dvaja nazývať.
A nezanedbávali
ani Severusa, ktorého fandom vskutku narástol do úctyhodných rozmerov.
Alan bol s týmto
pokrokom na ich stránke spokojný a už si ani nevedel predstaviť, aké by to
bolo, keby majster elixírov, nebol súčasťou jeho života, nebol pripomienkou
toho všetkého, čo bolo získané aj stratené.
pokračovanie nabudúce...
predchádzajúca časť nasledujúca časť
