Vtedy som verila 17. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 Pre Petriku

„Dôvera je riziko, ktoré som ochotný podstúpiť... No sklamanie je tiež súčasťou tohto sveta, ty sám by si to mal vedieť najlepšie...“ vyhlásil riaditeľ pokojným hlasom.

Časť z toho jeho pokoja, akoby prechádzala aj na ňu, akoby zahnala aspoň kúsok z toho smrteľného strachu, ktorý pociťovala ona. Tá, ktorá bola nútená dívať sa ako upadá do temnoty. Tá ktorá rozumela tomu, že ani riaditeľa neteší to, čo sa s ním. Deje.

V jeho očiach bol smútok, nad stratou toho, čo práve teraz znamenalo pád inej osoby do temnoty.

Nič viac si už nepovedali. Zrejme to nepovažovali za potrebné. Mágia prehovorila za nich.

Jej záblesky zaplnili priestor medzi nimi.

Prudký natoľko, až sa zachvel vzduch, všade okolo nej, inštinktívne sa prikrčila.

Ďalší.

Skutočný duel. Na život a na smrť. Viac smrti než života.

A ona uprostred neho.

Na tvári cítila odlesk sily tých zaklínadiel, ktoré boli tak blízko, tie riaditeľove zámerne smerovali ďalej od nej, ale Tom sa vôbec nemiernil. Chcela cúvnuť, no každý jeden krok bol pre ňu len zdrojom ďalšieho nebezpečenstvá a zaklínadlá sa všemožne odrážali rôznymi smermi.

Obaja si vytvorili akési štíty. Ten Tomov bol výrazne zelený a hrubší, riaditeľov elegantnejší a jemnejší, no stále dostatočne pevný na to, aby odolal aj silnejšiemu náporu.

Ona nemala nič.

Len jednu z tých rúk, ktorá včas zareagovala na príchod akéhosi kúzla a ona sama počula s akou silou vrazilo do štítu, no teraz už bola za ním, ovládaná svojím pulzujúcim srdcom.

To, že je za štítom, do ktorého odrazené kúzlo udrelo, si uvedomovala len veľmi pomaly, stále ešte zdesená blízkosťou zeleného svetla, nikdy predtým nebolo pri nej až tak blízko, nikdy predtým nebolo takmer až na dosah jej ruky.

Uvedomovala si, že sa opiera o Tomovo plece, že práve on takto zareagoval a dostal ju pod svoj štít, urobil to.

Jeho spôsob boja bol však krutý, neľútostný, mágia sa v ňom spájala s temným umením.

Rozširoval štít, no snažil sa dostať aj pod ten riaditeľov. Zatláčal ho stále ďalej až k okraju, za ktorým už bola len hĺbka...

Keď sa naňho pozrela, dívala sa do chladných očí lorda Voldemorta, no zároveň upadla opäť do takmer až nepredstaviteľného zmätku, keď si uvedomila, že ju ochránil pred tou hrubou mágiou z ich súboja, napokon to urobil.

Chvela sa. Pevne zvierala svoj prútik, no vedela, že v takom boji jej bol takmer na nič a aj tak si nevedela spomenúť, práve teraz všetky zaklínadlá pred ňou plávali, všetky hlavolamové kúzla, sa objavovali a vzápätí zmizli kdesi v tom nekonečnom strachu.

„Dovoľ jej odísť, Tom, nemusíš si nič dokazovať, nie predo mnou...“  vyzval ho riaditeľ pevným hlasom.

Myrtla si priala, aby to urobil, v nej samej prevládol strach nad všetkým, nechcela, aby riaditeľ umrel, no vedela, že mu aj tak nemôže pomôcť, že ho skôr len zdržiava a práve teraz je skôr Tomovou výhodou proti nemu.

„Nie, pane, to nemôžem urobiť, nemôžem ju nechať odísť... vy predsa viete, že tu to všetko musí skončiť, a týka sa to aj jej...“ ďalší záblesk, mágia, ktorá ich doslova zahalila.

Tom sa pohol a ona tiež.

Dumbledorove zaklínadlá boli práve teraz slabšie, len sa zľahka dotýkali štítu, vždy keď bol opäť vytiahnutý, vždy keď pohltil svetlo a vydal zo seba temnotu.

Riaditeľ bral ohľad na ňu, na to miesto, kde stála sa snažil neútočiť. Tom to však využíval proti nemu.

Praskot tých kúzel bol priam neznesiteľný, mágia, hraničiaca s búrkou, silnejšia než všetko, čo mala možnosť zažiť.

V tej časti, ktorá ešte dokázala myslieť prevládla fascinácia nad tým, rozbúreným prúdom živlov prebudených mágiou. V nej samej sa miešala hrôza s posvätnou úctou.

Všetko okolo nich sa chvelo, všetko bolo v akomsi silnom napätí, ktorému nebolo možné dlho vzdorovať.

A potom sa to stalo, prvé trhliny, prvé rozbitie a potom ďalšie prudšie a silnejšie, obe štíty sa rozpadávali, na jednej strane aj na druhej, ale Tom bol rýchlejší. Myrtla cítila ako ju čiastočne rozbitie štítu mierne zasiahlo, istý čas sa jej z toho točila hlava, a keď sa spamätala, Tom bol už viac vpredu...

 „Avada kedavra!“ jeho zaklínadlo zasiahlo riaditeľa.

Myrtla ho videla spadnúť.

Mágia okolo nej ešte slabo vibrovala, keď bežala k tomu okraju, keď jej prútik spomalil jeho pád, sledovala už len ako jeho telo pomaly klesá na zem, všetko sa jej vrátilo, všetky zaklínadlá, boli späť na svojich miestach v jej mysli. 

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola