fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Ich
akceptácia, či už vynútená alebo skutočná, ju nedokázala prebudiť. Nemohla sa
úplne vrátiť späť do reality. Nedokázala to, aj keď časť z nej tam už
smerovala, takmer bez jej pričinenia, no nie teraz. Nie počas toho dňa, kedy sa
v nej ešte stále lámalo to staré a nevypovedané, kedy to nové ešte
pre ňu nemohlo existovať.
Nemohla
existovať ako jeho priateľka.
Chcela
ňou byť, vždy nesmierne, no nevedela či takto, či je toto spôsob, ktorý by si
zvolila, keby mala tú moc.
Tá
správa sa pomaly usadzovala medzi ostatnými, no ona nič z toho nevnímala,
stále bola akoby vo sne, akoby len držaná pri živote jeho pohľadom, jeho
slovami, na ktoré sa postupne opäť učila reagovať.
Sedela
vedľa neho na čestnom mieste, no nič nejedla, nič nehovorila, pripadala si
stratená v tej miestnosti, kde boli iba oni.
Tom
bol k nej láskavý a pozorný, no ona sa vždy strhla, keď jej niečo
hovoril, nemohla potlačiť ten pocit, tú svoju vieru v to, čo on sám vždy
zničil tak rýchlo, že nebolo možné sa od toho odpútať bez bolesti.
„Nikto
sa ti neodváži nič povedať, všetko bude tak, ako má byť... uvidíš, že
čoskoro...“ hovoril jej to, ona prikyvovala, neschopná uvedomiť si o čom
presne hovorí.
A čakala,
na ďalší úder, na ďalšiu temnotu, ktorá by mohla všetko navždy uzavrieť, no
nebolo jej to dopriate, nemohla sa vzdialiť natoľko, aby potlačila pocity.
***
Ten
nebezpečný pokoj v nej prevládal aj keď bola v jeho byte, čo by bolo
za iných okolností neprípustné, no teraz rozhodoval on a on ju tam aj
vzal.
„Tak
vitaj u mňa, buď tu ako doma...“
Neodpovedala.
Dívala
sa na jeho veci, na izbu, ktorá práve teraz pre ňu nebola ničím iným než ďalšou
miestnosťou.
Akékoľvek
detaily unikali pod vplyvom prítomnosti toho hada. Videla ho, sledovala jeho
pohyb a spomínala, kdesi na okraji jej mysle sa mihlo niečo ako láskavé
zistenie, že sa už stretli a na nej to zanechalo následky.
„Je
to ten had z labyrintu?“ tie slová prišli a ona ani nevedela ako, ani
odkiaľ presne, lebo sa jej zdalo, že to nie je jej hlas, nie úplne.
Niečo
ju tam uhryzlo a ona mala pocit, akoby sa to stalo opäť akoby sa pri
pohľade naňho všetko prebúdzalo.
Akoby
sa tie chýbajúce časti pomaly vrátili späť. Akoby to boli dary od neho, tie
jediné, ktoré jej mohol dať.
„Áno,
je, máš pravdu, už ste sa stretli a uznávam, že to nebolo práve
najpríjemnejšie stretnutie, no teraz už Nagini vie, čo sa patrí...“
Počula
ho ako s ňou hovoril haďou rečou, znela inak než čakala, nie až tak
zlovestne, skôr ako niečo, čo jeho samého spájalo so svetom, s inou
bytosťou, na ktorej mu záležalo, cítila to, keď tam stála a pozorovala ho,
ako sa k hadovi správal, predsa len tu bola istá bytosť, ku ktorej si
dokázal vytvoriť vzťah, istá bytosť, od ktorej nechcel nič iné len spoločnosť.
„Vie,
čo sa patrí...“ zopakovala stále ešte dosť meravo.
Sledovala
ako sa stiahla, ako sa jej telo hýbalo, rýchlejšie, než by čakala, neuhla
pohľadom, keď sa jej dotkol pohľad hada, ani keď jej on pokynul, aby si sadla
k nemu.
Urobila
to.
Pomaly
pritom nachádzala samú seba, svoje telo, svoju myseľ, tú harmóniu jedného aj
druhého, ktorá bola nedávno narušená.
Hľadala
samú seba, no stále ešte bojovala, s tým, aby sa nedívala na Lorda
Voldemorta ani na Toma, aby namiesto toho radšej chránila samú seba,
oneskorene, ale predsa.
Ožívali
v nej tie bariéry, ktoré jej mohol pomôcť vytvoriť len on, bariéry proti
tej starej bolesti a proti jeho vplyvu.
No
vedela, že jedno jeho slovo by ich dokázalo aj hneď rozbiť, že proti nemu stojí
sama, že jej duša odmieta, zriecť sa jedného či druhého a už vôbec nie
oboch, že to čo k nemu cíti desí ju samotnú a praje si, aby nič
z toho necítila, aby nežila tak, ako tá osoba, ktorou vďaka nemu opäť
bola.
„Čo
sa stane, keď sa všetci vrátia, keď... začne škola a...“ nemyslela si, že ju
ešte bude zaujímať budúcnosť, no zrejme to súviselo s tým, že jedna
Myrtla, ktorú práve pochovala bola už preč a tá, ktorá sa vrátila chcela
bojovať, tej skutočne záležalo na svete a tom, čo sa bude diať v ňom.
No
zaujímali ju aj tí ostatní, takí ako je ona, či bude aj ich ochotní prijať
alebo len zastavil jej svet pre svoje potešenie a čoskoro ho opäť
rozbehne, tak ako bude chcieť bez ohľadu
na ňu.
„Vyučovanie
bude pokračovať, no s istými zmenami, ktoré považujem za nevyhnutné...“
„Zmenami?“
zopakovala potichu.
Objal
ju, cítila jeho hlas, príliš blízko.
„Niektoré
menej dôležité, iné viac než podstatné, zmeny, ktoré sa dotknú nášho sveta,
Myrtla...“
A ona
nepochybovala o tom, že to bude tak.
