fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...
Mystérium,
to bol pomerne pokrokový názov, vzhľadom na prostredie, v ktorom sa
nachádzala. Očakával by skôr len jednoduchý nápis týkajúci sa internetu
a nič viac.
Pocítil
však takmer zdrvujúcu vôňu mentolu, ani príjemnú ani nepríjemnú, skôr
neutrálnu, spojenú s tým teplom šíriacim sa z počítačov, mali tu aj
notebooky, čo považoval za príjemné, niežeby nemal rád starú dobrú klasiku. A uvidel
pár amuletov, trochu netypických preňho, no nepochybne patriacim k tunajšej
výzdobe. A takisto tu bolo aj pár obrazov, ktoré mu pripomínali pokusy jednej jeho kamarátky s automatickým
písmom.
Začínal
tušiť, do akej kategórie asi spadá tunajší majiteľ.
No
už od začiatku akosi vedel, že sa tu bude cítiť ako doma. V tom príjemne usporiadanom
a nekonvenčnom prostredí, sa mu nezdalo, že by mohol byť niečím ohrozený.
A zatiaľ
to tu nebolo veľmi obsadené, bolo tu len pár ľudí, akési dievča zo slúchadlami,
starší muž a chlapec zrejme zo základnej školy, ktorý mal na pozadí len
nejakú hru.
„Dobrý
deň...“ pozdravil staršieho muža, v strednom veku, ktorý sa mu vybral
oproti.
Pôsobil
pomerne sympaticky, aspoň zatiaľ mal z neho dobrý pocit. A to aj
napriek tomu, že mal na krku jeden z tých pentagramov, či ako inak by sa
to dalo nazvať.
„Ahoj,
som Dan, som rád, že si prišiel, Misha... Môžem ti tykať, však?“ „Áno, iste,
ale...“ trochu ho zarazilo, že hneď vedel, o koho ide, predpokladal, že ho
už videl na fotke s bratom. No aj tak neočakával, že si ho zapamätá,
obzvlášť preto, že na fotkách sa nesnažil byť veľmi v popredí a len
málokto mu v skutočnosti venoval dostatočnú pozornosť, keď sa viac zhrbil
a stiahol do tieňa, ako to mal vo zvyku.
„Aj
ty mi pokojne, tykaj, a máš aj
permanentku, rozkošné, tak poď, ukážem ti miesto, ktoré bude vyhradené
špeciálne pre teba...“
Vyhlásil
viac než ochotne a zaviedol ho viac dozadu... Bol tam pomerne pohodlný
gauč, stolík a na ňom jeho notebook. Jeho notebook. Doslova.
Keď
videl tie dobre známe škrabance, na miestach, na ktorých definitívne mali byť.
Keď
videl svoje kresby, ktorými bol oblepený. Boli to skôr také grafity, ničím
výrazné ani nie príliš umelecké, no patrili k nemu, ako kotva, ako
určujúci bod.
No
práve teraz jeho myseľ nerozumela tomu, čo robí jeho notebook na tom mieste.
Obzvlášť
preto, že si pamätal, kde bol naposledy, a jemu samému to práve teraz
vôbec nedávalo zmysel.
A k jeho
zmätku prispelo aj to, že Dan vyhlásil: „Odkiaľ sa tu tento notebook vzal,
pôvodne som tu mal pre teba pripravený iný... to musel asi Greg... niekam dať
ten druhý, možno sa s ním opäť niečo stalo... pôjdem sa ho na to radšej opýtať...“
A hneď
to aj urobil.
Misha
tam len zarazene stál. Nevedel či si z neho len strieľa, alebo to myslí
skutočne vážne, no výraz prekvapenia na jeho tvári pôsobil dostatočne reálne.
„Možno je to prekvapenie od brata, lebo tento
notebook je môj... teda...“
Otvoril
ho, zapol a napísal svoje heslo, jeho mysle sa dotkla tá dobre známa
prihlasovacia časť a opäť počul ten charakteristický zvuk svojej vlastnej
klávesnice z jedným trochu sa zahrávajúcim ň, na ktoré bolo treba klepnúť
trochu inak, aby zareagovalo, po jednom zo stretnutí s lekvárovou šiškou.
Jeho
súbory, jeho tajomstvá, aspoň tie, ktoré... lebo takpovediac tento notebook bol
čistý a využíval ho len na zábavu na nič viac a už vôbec nie na, iné
činnosti, na ktoré mal vyhradené iné miesta, než svoj vlastný takmer neškodný
počítač.
No
nezjavilo sa jeho typické nič nehovoriace pozadie. Obrazovka zrazu stmavla.
Na
pozadí sa spustil vírus.
BLÍŽIME
SA...
To
zachytil v tom kóde, ktorý písal so šéfom, bol to jeden z jeho podpisov,
a práve teraz ho mal pred sebou.
Časť
jeho osobného odkazu, ktorý šéf vždy pridával do svojich vecí, mal možnosť opäť
vidieť.
MY
SME...
Zachytil
aj tú druhú časť, keď sa snažil urobiť niečo s tým, náhlym a nepochybne
vopred pripraveným útokom.
A zrazu
to zastalo, akoby tesne pred jednou možnosťou či druhou a on pochopil, že
je to výzva.
Videl
ten kód jeho nedokončenú čas, mihla sa kdesi na pozadí, poblikávala tam, akoby zaseknutá
medzi oboma možnosti, on sa tak občas cítil, nebol ani tu ani tam, ale niekde
medzi temnotou a svetlom.
