25. 5. 2016

Mora Negris 10. kapitola Jedna z možností






pár: Lord Voldemort/Harry Potter
obsah: Harryho Pottera trápia sny o Temnom pánovi.
varovanie: 18+, nie to nová poviedka, ale skorigovaná verzia starej poviedky, je to môj prvý slash, prvý dlhší projekt, preto to berte s rezervou. OC lord Voldemort.
poviedka pôvodne vyšla v roku 2007. 
Skorigovaná verzia poviedky bude vychádzať raz do týždňa. Keďže aj tak chýba 1 kapitola rozhodla som sa ju publikovať nanovo...

poznámka: úplne nová kapitola, nuž pokračujem zatiaľ v opravách Mora Negris, keďže už veľmi dlho stála ...  toto je každopádne nová kapitola, takže neviem ešte kam smerujem...


Pre anjelik_majku.



Profesor elixírov sa tváril až priveľmi spokojne, z čoho Harry okamžite nadobudol ten dojem, že nech sa už stane čokoľvek, nebude to nič príjemné. A mal možnosť sa o tom presvedčiť, keď ho Snape odprevadil na školské pozemky, neďaleko ich ochrannej hranice. Ktorá však nebola neprekonateľná, ako mal možnosť zistiť, keďže mu to riaditeľ neváhal niekoľkokrát zdôrazniť počas ich občasných stretnutí.
Dumbledore mal však práve teraz iné starosti, už tam na nich čakal a na druhej strane Harry zazrel Temného pána. Ešte stále aspoň čiastočne zahaleného ochranným kúzlom, no okrem neho sa tam nachádzali aj ďalšie osoby, smrťožrúti a iné bytosti, celá jeho armáda zrazu stála pred Rokfortom.
A nevyzeralo to tak, že by ministerstvo prišlo na pomoc im. 
„Pane, ja...“
„Mlčte, Potter, nezaujímajú ma vaše náreky...“ chladne odsekol Snape. „Len poďte už sa vás nemôžu dočkať...“ neodpustil si jednu z tých svojich nepríjemných poznámok.
Vzdal to a už sa s ním nepokúšal komunikovať.
Bol čoraz bližšie k riaditeľovi a čoraz viac si uvedomoval, že to čo si prial, no čiastočne sa toho aj desil, sa zrejme dnes splní.
Pocítil jeho dotyk na svojom pleci.
„Mrzí ma to, Harry... urobil som všetko, čo bolo v mojich silách...“
Vymanil sa z jeho zovretia. Nedokázal zniesť jeho dotyk, nie potom do čoho ho zatiahol a čo sa práve teraz urobiť chystal. 
Na druhej strane sa toto gesto stalo predmetom všeobecnej veselosti. Temný pán však utíšil svojich. A Harry sa stretol s jeho pohľadom, ktorý aktivoval tú prísahu v ňom. Až takmer cítil do akej hĺbky siaha jej dosah a keby ho Dumbledore nedržal, zrejme by proti svojej vôli prekročil tú hranicu aj sám.
„Prijímate moje podmienky, Dumbledorena vašu odpoveď alebo nie...“ opýtal sa pevným a autoritatívnym hlasom.
„Prijímam...“ vyhlásil riaditeľ pomerne stroho.
„Výborne... tak mi ho pošlite...“  vyhlásil lord Voldemort spokojne a Harry Potter pocítil ako bol cez hranicu prenesený, skôr než vôbec stihol akýmkoľvek spôsobom protestovať. Chcel to, časť z neho potom túžila, no on sa snažil ju ignorovať.
„Priprav sa, Harry,“ mrazivo odvetil Voldemort. Pevne ho chytil, aby sa mu náhodou nevyšmykol.
Zelenooký chlapec mal opäť nepríjemný pocit, akoby ho náhle napchali do nejakej úzkej rúrky. Nevládal dýchať. Chcel, aby to skončilo. Premiestňovanie nikdy nepatrilo k jeho obľúbeným činnostiam. Zároveň sa však desil chvíle, keď bude plne k dispozícii Temnému pánovi.
***
Zjavili sa uprostred nejakej pochmúrne pôsobiacej sály. Hadie ornamenty pokrývali takmer celý strop. Smrťožrúti stáli v pevne zomknutom kruhu. Okamžite obklopili svojho pána. Na tvárach mali natiahnuté masky, kapucne dokonale zakrývali ich tváre.
„Upozorňujem vás, že Potter je len môj. Nikto z vás sa k nemu nesmie priblížiť. Okamžitá smrť čaká každého, kto by sa odvážil siahnuť na tohto chlapca. Keď sa vráti Lucius, odkážte mu, že večer ho očakávam vo svojej pracovni,“  červené oči putovali po tvárach uväznených v maskách. Smrťožrúti rýchlo klesli na kolená a patrične sa rozlúčili zo svojim pánom.
Harry ostal s Voldemortom osamote, stále v jeho pevnom zovretí.  Lačný výraz, ktorým si ho temný čarodejník prezeral, sa mu vôbec nepozdával.
 
 
„Všetko čo sme spolu robili, sa ti páčilo. To nemôžeš poprieť, Harry.“
 „Nie, to nie je pravda...“ bránil sa Harry. „To bola len tá prísaha, ty si urobil...“
„Dokážem ti, že nepotrebujem mágiu, aby som v tebe vzbudil záujem. Sám si predsa chcel za mnou ísť, keď si stál pri hranici, chcel si to urobiť hoci aj bez vyzvania, lebo vieš, Harry, že so mnou môžeš získať všetko... že nie je nič, čo by som ti odoprel...“ bez akýchkoľvek okolkov ho donútil ľahnúť si na huňatý koberec, ktorý pokrýval dosť veľkú plochu pri kozube.
Vedel, že by mal dopriať čas, aby si zvykol na novú situáciu.  Nemohol však potlačiť túžbu po jeho mladom tele. Nevadilo mu, že Harry poriadne vystrája a kričí. Ani to, že ho začal nazývať nie príliš lichotivými menami. Mienil dokončiť to, čo v Rokforte začal. Jazykom vnikol do Harryho úst, donútil ho odpovedať na čoraz naliehavejšie bozky. Mávnutím prútika ich zbavil nepotrebného oblečenia. A pošepol mu: „Uvidíš, že sa ti to nakoniec zapáči.“
„Nie,  nechajte ma!“ kričal Harry, keď mal možnosť mu odpovedať. A časť jeho mágie akoby sa náhle vzoprela proti Temému pánovi.
Musel uznať, že mladý Voldemort je neskutočne príťažlivý. Napriek tomu sa nemienil podriadiť jeho vplyvu.
Pocítil ako ho temný čarodejník pustil a časť z toho jeho nového ja s tým nebola spokojná. A jeho tvárou akoby aspoň čiastočne prešla tá dobre známa bolesť, súvisiaca s jeho dotykom.
„Možno by som ti mal pripomenúť slová tvojej prísahy, aby si pochopil ich význam, jedno po druhom, aby si si ich lepšie vštepil, všakže...“
„Nie...“ namietol Harry slabo, no nemohol zastaviť tú silu, ktorá zasiahla jeho myseľ a zbavila ho možnosti uvažovať o čomkoľvek inom. 
Telo. Srdce. To všetko oddané len a len jemu. To všetko pripravené, aby mohlo byť prijaté ním. Spojiť sa so svojou chýbajúcou časťou, vyplniť prázdnotu. Stať sa súčasťou neporušiteľného zväzku.

 predchádzajúca kapitola 
nasledujúca kapitola