Pár:
programátorka/šéf hackerskej skupiny, vzťah so starším mužom, dráma, romantika
Obsah:
Dievča, s loginom Arwen, programátorka, ktorú jej kamarát požiada, aby mu
pomohla s jedným kódom. Odvedie ju na tajné miesto, na miesto, kde sa
stretáva hackerská skupina do ktorej patrí... A ona sa do istej miery
stáva jej súčasťou, len na určitý čas, len ako záskok za iného programátora...
Motto:
„Som neviditeľná. Moje meno pre vás nie je dôležité. Som preč, skôr než si to
vôbec uvedomíte, no on nebol ochotný ma nechať odísť... On bol tým, komu na tom
skutočne záležalo. “
Poznámka:
inšpirované seriálom Mr. Robot..../ párová poviedka k Hackerovi tentoraz
s dievčenskou hrdinkou...
Louis_326
je offline.
Arwen
je offline.
Zhlboka sa nadýchla
a urobila to.
Uložila všetky doteraz
vykonané kroky, vstala zo svojho miesta, pričom pár kvapiek kávy dopadlo na
kraj klávesnice, keď sa nechtiac dotkla stola. Šálka sa ešte nejaký čas chvela,
tak ju odsunula na bok a rýchlo ich utrela. Zmazala ich zo svojej
klávesnice pomerne dôkladne.
Stále cítila svoje srdce,
jeho prudkosť, spojenú s nevyhnutnosťou okamžite vstať. Musela to urobiť,
lebo inak by sa jej to už možno nepodarilo, veľmi dobre poznala všetky svoje
zábrany, preto nerozmýšľala.
Dopila šálku, pomaly
precízne, akoby snáď skúšala svoje vlastné sily, a to ako dlho bude
schopná predstierať, že sa nič nedeje, že práve teraz nedala do stávky všetko
a nebude musieť čeliť tomu, čomu sa s takou ochotou vyhýba.
No svet jej dnes nedával
na výber, mohol mať pokojne aj tvár rozzúreného domáceho, ktorý by nepochybne
vpadol do jej bytu, tentoraz by to urobil, vedela, že sa pohybuje na okraji
a netúžila potom, stať sa súčasťou jeho boja so ženským pokolením.
Arwen musela byť predtým
uchránená, inak by nedokázala pracovať a už vôbec nie myslieť.
Zložila šálku späť na
tanierik, ozvalo sa cinknutie, ruka sa jej zachvela, no ona sa nevzdala,
tentoraz nie, nesmela dovoliť, aby nad ňou zvíťazil strach, mala by sa báť
iných vecí, tých, ktoré by sa jej mohli stať dokonca aj tu.
Vypla počítač, prešla do
zadnej izby k bielej zasúvacej skrini. Úzka chodba, ktorú pritom musela
prekonať, jej vždy pripomenula ten takmer už zabudnutý strach z detstva,
kedy musela kráčať podobnou tmavou chodbou, bez možnosti zažať si svetlo
a vždy sa bála toho, čo sa v tej temnote môže skrývať, toho čo by sa
jej tam mohlo dotknúť.
A boli tu aj dvere,
jedny z tých dverí, ktoré vždy obchádzala, lebo sama sebe zakázala
zisťovať, čo je za nimi.
Keď sa jej teda úspešne
podarilo dostať sa až ku skrini, pocítila úľavu, spojenú s tým silným
odhodlaním, ktoré sa práve teraz snažila v sebe nájsť.
Skriňa bola zrkadlová.
Bola súčasťou tunajšieho interiéru, akoby vrastená doňho a ona sa vždy,
keď sa ju chystala otvoriť snažila nevšímať si dievča zo zrkadla, ktoré na ňu
hľadelo, čiastočne až podozrievavo, čiastočne nepriateľsky. A niekedy aj
akoby ju chcelo obviniť, že to bola práve ona, ktorá vždy zlyhala
a utekala sem, aby sa na seba pozrela, aby dostala pod kontrolu tú úzkosť,
ktorá jej nedovolila voľne dýchať.
Pripadala si vždy príliš
mladá, príliš unavená, keď pohľadom zhodnotila svoje kruhy pod očami
a červené oči od šošoviek. Ešte sa len učila, akoby sa mali nasadzovať
a vždy bola pritom taká nervózna. Okuliare mala tiež po ruke, boli blízko
pre každý prípad, no ona chcela posúvať svoje hranice a šošovky boli
jednou z nich. Jednou z tých hraníc, za ktoré sa mohla pochváliť
a dopriať si odmenu v podobe iného výrazu, ktorý ju samú posilňoval
a motivoval k ďalšiemu z tých bojov.
A jej postava, drobná,
neforemná, strácala sa, kdesi v tej
dlhej modrej košeli, ktorú si obliekla, len preto, lebo sa v nej cítila
vždy dobre, len preto, že vždy tak príjemne voňala a pokojne v nej
mohla aj zaspať bez toho, aby ju čokoľvek znepokojovalo.
Otvorila skriňu
a chvíľu si zvykala na ten zvuk, čiastočne už pre ňu prirodzený, no stále
ešte rušivý. Ten šuchot, akoby trval až príliš dlho, akoby jej umožňoval
priveľmi o tom všetkom premýšľať, čo by práve teraz nebolo v jej
prospech.
Ako prvé uvidela tie
sivobiele šaty, dlhšie a pomerne obyčajné a potom tu bola tá bunda.
Kožená a príjemne voňajúca s vreckami, v ktorých vždy mala
prehľad.
Keď to na seba dostala,
stačilo to na to, aby sa jej srdce aspoň čiastočne vyrovnalo s predstavou,
že pôjde von.
Snažila sa aj zistiť, kde
sa nachádza jej mobil.
Starší smartfón, no
pomerne veľký a s dotykovým displejom, ale takisto aj
s tými puklinami na bokoch a škrabancami, od toho posledného pádu. No
práve teraz zosobňujúci časť jej sveta. Aspoň tú, ktorú si so sebou vždy brala
von, aby si mohla opakovať, že je v bezpečí, že kedykoľvek môže zavolať
pomoc, ak by sa niečo stalo. Ak by niečo, nebolo tak, ako má byť. A pocítila
takmer až uspokojenie, keď si ho do toho vrecka vkladala. A keď vedľa neho
zapadli aj kľúče.
Rozpustila si vlasy zo
starostlivo stiahnutého uzla a trochu si ich prečesala. Stále ešte boli
čiastočne vlhké a voňali po novom šampóne, na ktorého vôňu si ešte úplne
nezvykla, no nemienila zahodiť celé balenie, to si nemohla dovoliť a vskutku
nemala nikoho, komu by ho mohla prenechať.
Vzala si svoj kožený
batôžtek, v ktorom mala všetko pripravené, no pre istotu ho ešte raz
rýchlo skontrolovala. Bol v ňom aj slzný sprej, po dotyku s tým
balením, predsa len pocítila aspoň čiastočnú dávku istoty. Už ho vedela pomerne
dobre používať istý čas sa venovala tréningu, no bolo to len jedno z tých
núdzových opatrení, zatiaľ nemala našťastie príležitosť ho použiť aj na reálnu
hrozbu. A obula si tie svoje bagandže, ktoré zvyčajne nosievala, keď šla
niekam von, tak nazývala tie svoje čierne topánky, skôr pôsobiace viac
chlapčensky. No cítila sa v nich dobre a pohodlne, preto by ich práve
teraz nevymenila za nič iné.
A potom už len vyšla
von na chodbu, zamkla svoj byt, pričom počas toho pohybu kľúča v zámke
čiastočne pociťovala nepokoj spojený s tým, že opúšťa svoj bezpečný
priestor.
No tentoraz to nevzdala, najprv kráčala, no neskôr už takmer bežala po
tých schodoch a neobzerala sa späť.
Snažila sa nevšímať si
hanlivé nápisy na jednej zo stien, naškrabané až príliš agresívne ani pach
čistiaceho prostriedku, s citrónovou vôňou, ktorý tam zotrvával po dnešnom
pravidelnom príchode upratovačky.
Podarilo sa jej po chodbe
prejsť nepozorovane, bez toho aby niekoho stretla a presne tak jej to
vyhovovalo.
Neudržiavala priateľské
ani iné kontakty so svojimi susedmi, nechodila na bytové schôdze, vždy všetko
podpísala len priamo domácemu medzi dverami a dosiaľ sa jej darilo úspešne
vyhýbať akýmkoľvek iným pokusom o kontakt. Všetci si postupom času zvykli
na tú jej neviditeľnosť a nikto tomu neprikladal príliš veľký význam.
***
Vybrala si sakurovú alej.
Ten rad stromov s ružovými kvetmi, lemujúcimi cestu k univerzite, na
ktorú sa kedysi hlásila.
Bolo to dosť
frekventované miesto a každú chvíľu tadiaľ niekto prechádzal, či už do
školy alebo do obchodov či barov, ktoré boli na blízku. A ona tam stála
pri jednom z tých stromov, neďaleko akejsi reštaurácie.
Stála tam dosť dlho na
to, aby tam mohla zapustiť korene. Do jej tváre sa opieral vietor, cítila ho a nebola
s tým spokojná. Už si takmer myslela, že nepríde, že mu nestojí ani len za
to, aby jej dal vedieť, že nepríde. A už sa chystala pomaly obrátiť,
čiastočne spokojná s tým, že zatlačila na svoje limity a nič hrozné
sa
nestalo a čiastočne znepokojená
tým, čomu sa zrejme nedokáže vyhnúť. Už sa pomaly zmierovala s predstavou,
že bude musieť čeliť tomu neúprosnému hnevu, keď ho zrazu uvidela.
Náhlivo prešiel cez cestu
neďaleko tej kaviarne, od ktorej sa snažila vzdialiť, čo najďalej.
Pomerne vysoký, vyšší než
sa jej zdal cez net, oblečený v roztrhaných džínsoch a modrej mikine.
Mexičan bez najmenších
pochýb, aj keď mu chýbal prízvuk, zrejme nevyrastal celkom vo svojom prostredí
a možno áno, no neskôr sa to naučil potláčať, ešte si neboli natoľko
blízki na to, aby to dokázala posúdiť a ani mu na to nedala šancu.
A mal z nejakej
neznámej príčiny zelené vlasy, čo práve teraz nebolo podstatné, keďže aj ona mala vo svojich
vlasoch pár červených pramienkov, no nijak výrazných, aspoň z jej pohľadu,
boli tie jeho úpravy omnoho výraznejšie. A tá náušnica nie veľmi výrazná.
Celkovo pôsobil neškodne
a vyzeral veľmi nevinne, mal úprimné oči, aspoň ona v nich tú
úprimnosť nachádzala a nepovažovala ho za hrozbu.
„Tak ahoj, Arwen, prepáč,
že idem neskoro... ja... skrátka mi nič nevychádza...“ bol zadychčaný a istý
čas mu trvalo, kým sa jeho hlas s tým vyrovnal.
Nehýbala sa. Nereagovala.
No on bol na toto jej
vyjadrenie už zvyknutý, keďže neurobil nič iné, len pokračoval.
„Všetko som už zariadil,
nemusíš sa ničoho obávať... Pôvodne som plánoval, že si pôjdeme aj niekam
sadnúť, no veci sa skomplikovali a budeme to musieť nechať na neskôr...
Prepáč, skutočne prepáč, že ťa zaťažujem svojimi problémami...“ pokračoval Louis_326.
Zmohla sa len na
prikývnutie. Len veľmi slabé a nepatrné, ešte stále nebola natoľko
uvoľnená, aby dokázala hovoriť.
No jeho to vôbec nezarážalo
ani nedráždilo, ako tých ostatných. Nepochybne preto ho vzala na milosť a rozhodla
sa riskovať.
***
Login:
blue_05
Heslo:
*****************
BLUE_05
je online.
„Vitaj v srdci...“
Bolo jej umožnené sadnúť
si k akémusi hlavnému stolu, kde boli tri monitory a pod nimi vskutku
skvelá zostava, radšej to ani len nekomentovala, nebolo to nutné, vedela čo je
dobré a on to vedel tiež.
Všetko naokolo vyzeralo,
akoby sa to dalo veľmi ľahko rozobrať a preniesť, zmiznúť, rovnako rýchlo
ako mizla ona. A ona pochopila, kde sa nachádza, nemusel jej to hovoriť,
mala z toho zmiešané pocity.
„Akú klávesnicu chceš?“
opýtal sa.
„Túto...“ nedbanlivo
ukázala na jednu z tých, s ktorými rada pracovala. Bolo to vôbec prvé
slovo, ktoré vyslovila v jeho prítomnosti.
„Skvelý výber... tieto
mám aj ja veľmi rád...“ usmial sa a vskutku pritom vyzeral ešte
nevinnejšie, až takmer nadobudla dojem, že by mohol vystupovať v jednej z tých
chytľavých televíznych reklám.
Zapojil jej ju.
„Potrebujem, aby si mi
pomohla s jedným kódom... Nedokážem sa dostať k tomu, čo by som
potreboval, najlepšie bude, keď to uvidíš a vychytáš ešte nejaké chyby...
stále to nie je okey a mňa už súri termín...“
Na to bola pripravená, už
mala v batohu aj tú stovku, dal jej ju vopred s čím bola spokojná.
No stále sa nemohla
zbaviť pocitu, že takéto prekračovanie hraníc by sa jej nemuselo vyplatiť.
Ešte nikdy nemala
dočinenia s hackermi, aspoň nie do takej miery ako teraz. A nevedela,
či sa s nimi zapliesť chce.
„Kto je Blue_05?“
prerušila ho napriek tomu, ako dôveryhodne pôsobil, toto miesto bolo iné než
to, čo očakávala od tohto ich stretnutia. No už sa to akosi nedalo zastaviť, on
zrejme mal ten dar ľudí presvedčiť o svojej pravde a bolo ťažké
tomuto jeho talentu vzdorovať.
„Kamarátka...“ vyhlásil
pomerne rýchlo.
Musela sa na to opýtať,
lebo keď zapínal srdce nenalogoval sa pod svojím loginom, zvolil nick Blue_05. A akosi
to k nemu nepasovalo, aspoň ona si nemyslela, že by práve to bol Nick,
ktorý by si zvolil.
„Má teraz nejaké problémy
a nemôže mi pomôcť... No dovolila mi, aby som použil jej login, pre prípad
potreby... pokojne budeš môcť pracovať pod jej menom, pre teba to tak bude
lepšie...“
Pomaly prikývla. Aspoň v tomto
mal nepochybne pravdu. Čo ju však nezbavovalo toho nepríjemného pocitu. Nick
považovala za niečo osobné, za časť svojej duše a nevedela si predstaviť,
že by niekomu len tak odovzdala na milosť ten svoj. Práve teraz to však nebola
jej starosť.
Mala pred sebou ten kód,
a bolo len v jej záujme, aby čo najskôr dokončila úlohu, za ktorú
dostala zaplatené.
To ostatné by ju nemalo
zaujímať.
Dokončí to a vráti sa
domov, doplní svoju obálku a počas tohto dňa už nebude hroziť žiadna
ďalšia katastrofa.
Na to sa snažila naladiť,
keď jej prsty prechádzali po klávesnici, keď dopisovala menila a prechádzala
ten kód, ktorý začal tak sľubne, no končil v akomsi zvláštnom neporiadku.
Vybočil z toho, čo
mal predstavovať. A ona písala ďalej, písala tak rýchlo ako to len
dokázala.
A snažila sa
priveľmi nesústreďovať na to, že Louis jej stál za chrbtom.
„Si skvelá, fakt
ďakujem...“ opakoval a ona bola presvedčená, že by to nemal preháňať s tou
motiváciou, ona bola už aj tak dosť motivovaná tým, že si s ňou chcel
niekam sadnúť a takisto aj tou stovkou, ktorá by jej mohla dosť uľahčiť
život.
„Idem si po vodu, dáš si
niečo...“ opýtal sa, keď sa vtom hrabala už asi pätnásť minút a zmätok menila
na poriadok, ktorý pomaly začínal prinášať ovocie.
„Nie, ďakujem...“ ďalšie
dve slová, vyslovené už omnoho prívetivejšie, začínala si zvykať.
Jeho neprítomnosť však
pre ňu nebola nijako zvlášť, rušivá, počúvala len svoje ruky, len sa dívala na
kód, len tvorila, tak ako to mala vo zvyku, len sa nechala unášať svojou túžbou
tvoriť.
A pomaly sa dostala
na koniec, k podpisu, ktorý... v nej nanovo prebudil znepokojenie.
darkArts
Meno tej skupiny, pre
ktorú práve teraz pracovala, spôsobilo, že sa opäť ozvalo jej srdce.
Cítila ako sa jej začali
chvieť ruky.
Skutočne ten chalan patrí k darkArts?
Tí sú predsa elita.
Tí sú predsa nebezpeční,
o tých sa predsa vedelo, že sa s nimi neradno zahrávať.
Musí zmiznúť. Musí
okamžite vypadnúť.
Vstala, opäť priveľmi prudko,
celý jej svet sa zachvel.
No bolo už neskoro, lebo
si uvedomila, že sa na ňu dívajú akési oči, chladné a temné, iné než tie,
ktoré v nej prebudili falošný pocit istoty.
