9. 5. 2016

Virtuální realita 23. časť 1/2






Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala  obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…



 Pre A.Midnight, AduCordellu, S.G. 



Taký to bol pocit. Skrátka ho len držať za ruku a dúfať, že všetko dobre dopadne. Alan dopísal tú poslednú vetu do dvadsiatej deviatej kapitoly. Dokončil posledné úpravy a pridal ju na blog.
No stále tu bolo to ticho. To takmer neznesiteľné ticho, ktoré v ich spoločnom dome zavládlo po Danovom odchode na natáčanie. Teraz bol jeho rozvrh viac napätý, odkedy sa blížili k posledným úpravám, bolo čoraz ťažšie ho zastihnúť.
On sám mal práve teraz opäť voľnejšie obdobie, no práve teraz sa z toho veľmi nedokázal tešiť.
Boli tu tie výsledky, ktoré dostal a bolo mu nariadené zvoľniť tempo a viac oddychovať, práve to od svojho lekára prijímal len veľmi ťažko. Nepochybne to súviselo aj s ďalšími obmedzeniami, ktoré mu boli nariadené. Nepochybne len pre jeho dobro, o to viac ho to hnevalo a dráždilo.
A ani Remy, ktorý bol práve teraz uvelebený kdesi medzi gaučom a stolom, nemohol zmierniť jeho nespokojnosť. No aspoň to bol nejaký zvuk, to jeho drobné poštuchnutie, ktoré sa dostalo do jeho mysle, ako niečo pomerne obvyklé.
Vskutku sa však o to veľmi výdatne snažil priviesť ho do zúfalstva, tým, že sa pokúsil rozhrýzť pár vankúšov, Alan ani doteraz nevedel, ako sa k nemu vlastne dostali a kedy presne pre nich začalo byť samozrejmosťou, že ho vždy nájdu doma.
No práve teraz, keď mu ich pes,  kríženec ťažko nedefinovateľného druhu, ktorého si skrátka obľúbili počas jednej akcie a akosi už s nimi ostal, svojským spôsobom navrhol, aby ho vzal von, už poznal tie jeho signály, ktoré značili, že má v úmysle si to vymôcť a on musel premôcť tú svoju pochmúrnu náladu, obliecť sa, vziať jeho vodidlo a v sprievode skutočne nadšeného domáceho miláčika, zamieriť von.
Prechádza sa, pomaly, takmer až neprítomne, stále ešte mysľou, kdesi v tých výsledkoch, a ktoré práve teraz myslel ako na čosi obmedzujúce a neprijateľné.
Remy sa okolo neho krútil, no už sa naučil, akoby ho mal viesť, nebol to žiadny problém, už takmer automaticky sa prispôsobili jeden druhému.
Povolil mu vodidlo tak, aby mal dostatok priestoru, no zároveň dával pozor, aby sa do ničoho nezaplietol.
Vedel, kde je vhodné miesto na to, aby sa prebehol, no tu to nebolo, tu si ešte stále musel dávať pozor hlavne na autá a iné komplikácie.
Zastal pod tými stromami, na jednom z tých miest, ktoré si stihol obľúbiť a sledoval ako Remy objavuje okolitý svet, ako sa od radosti vrhá do stále nových a nových dobrodružstiev. Držal vodidlo.
Kontroloval ho pohľadom a snažil sa zapadnúť medzi ostatných, čiastočne oblečený ako Green, vskutku nevyzeral ako on sám, naposledy sa tak veľmi zmenil, keď hral šerifa z Nottinghamu.
A práve teraz mal možnosť si zopakovať podobné pocity, keď prijal Greenov štýl a zrazu nebol Alanom.
A Green nikdy so sebou nenosieval mobil, preto si ho zo sebou nevzal ani on. Skúšal aký to je pocit, byť pre zmenu nedostupný.
***
Nezdvíhal to.
Dan pocítil istú formu preňho až nepríjemnej nespokojnosti, keď sa mu nedovolal. Chcel mu povedať, že dnes večer pôjde von, že sa sľúbil na jednu z tých povinných večerných jázd, niežeby sa obával toho, že by ho to mohlo znepokojiť, no nechcel, aby si oňho robil starosti. On a Remy naňho vždy predsa čakali a on ich nechcel sklamať.
Nič sa nedialo.
Aspoň nie nič, čomu by mal pripisovať príliš veľkú dôležitosť, no predsa opäť nedokázal nájsť pokoj. Jeho výkon dnes bol takpovediac, akoby bol paralizovaný, čo mu režisér neváhal pripomenúť a on sa nedokázal uvoľniť, ani keď sa o to snažil so všetkých síl, napokon považoval tú poslednú prestávku za vyslobodenie z nikdy nekončiacej slučky.
O to viac by práve teraz uvítal počuť Alanov hlas, jeho slová, ktoré ho vždy dokázali povzbudiť.
Nateraz to však vzdal a prešiel na ich blog.
Alan nedávno aktualizoval, tak to sa mu skutočne uľavilo, že to urobil, možno to znamenalo, že si len zbytočne robí starosti, že sa vôbec nič nedeje. Aspoň nič také čo by ho malo znepokojovať.
Preletel kapitolu, no mierne zbledol, keď si prečítal tie posledné riadky.
V Snapových slovách toho dokázal nájsť viac než by sa odvážil zisťovať priamo.
Al sa očividne opäť necítil dobre, v tých riadkoch to našiel, povedal mu predsa, že je všetko v poriadku, keď absolvoval tú poslednú kontrolu, no očividne nebolo.
Čo ak je to vážne? Čo ak, mi to nepovedal, lebo... sa bojí ako zareagujem... Čo ak ... Vskutku mu bolo jasné, že to nedokáže vydržať, že dnes nebude môcť už v ničom pokračovať a ani tá večerná jazda, zrejme neprichádza do úvahy.
Práve teraz chcel len ísť domov, práve teraz chcel len zistiť, čo všetko mu ešte počas tých týždňoch priveľkej pracovnej vypätosti uniklo.

***
Objatie.
Také, ktoré v ňom rozprúdilo život, ktoré v ňom vždy prebudilo tú jeho časť, ktorá nikdy nebola ochotná prijať porážku.
Práve to cítil, keď ho Daniel objal, keď zrazu stál pri tých dverách, vrátil sa z prechádzky, Dan bol doma a jednoducho to urobil.
Cítil pevné zovretie ich blízkosti, ktorá bola preňho vždy útechou, ktorú vždy prijímal, ako ten najväčší dar.
„Al, je všetko v poriadku, ja čítal som tú poslednú kapitolu a skrátka som nechal všetko tak... ako sa cítiš? Prečo si mi nepovedal, že je to vážnejšie než...“
Zamračil sa. Nechcel, aby ho takto videl, aby vedel, že práve teraz čelí istým vnútorným bojom.
„Preventívna prehliadka nedopadla najlepšie, nie, neboj sa, nie je  je to až vážne, len si musím dávať viac pozor...“ uzavrel to celé zrejme až príliš chladne. Vskutku to nebolo až také zlé, len jeden z tých varovných prstov, ktoré ho znepokojovali skôr preto lebo mu pripomínali jeho vek a všetko čo s ním súviselo.
Daniel bol na vrchole a jeho život sa začínal spomaľovať, cítil ten nesúlad, práve teraz nebol až taký kúzelný ako zvyčajne. 

pokračovanie nabudúce

predchádzajúca časť nasledujúca časť