Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania:
Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…
Pre AduCornellu, A.Midnight,Henry.Wilde.
Presunuli sa von,
k tým pomerne príjemne rozmiestneným dreveným stolom. Rem bol podozrivo
poslušný, keď dostal k dispozícii svoju misku a aj Alanovi akosi
chutilo lepšie, už len preto, lebo jeho mladý priateľ sa rozhodol mu počas
obeda robiť spoločnosť.
Zastavila sa pri nich aj
Jessica, ktorá bola na Dannyho už dávno zvedavá, no po väčšinu času boli
takpovediac sami uprostred toho zvyčajného rozruchu spojeného s obednou
prestávkou. Danovi celá tá atmosféra pripomínala časy, keď ešte vo veľkom
natáčali Harryho Pottera, a obával sa, že si zrejme vždz spomenie na to,
aké to vtedy bolo, keď pocíti jednu z tých charakteristických vôní
spojených neodmysliteľne s tými takmer až rokfortskými obedmi. Na to sa
nedalo zabudnúť.
Alan pohľadom občas
skontroloval Remyho, no keďže y jeho
strany to nevyzeralo tak, že bz mohlo dôjsť k vážnemu ohrozeniu, sústredil
svoju pozornosť, hlavne na Daniela.
„Nejaké želanie, čo sa
týka dnešného dňa?“ opýtal sa ho vskutku so všetkou vážnosťou. Jeho priateľ mal
predsa voľno a on nemal v úmysle ísť dnes domov skoro.
„Neviem pane budem
o tom musieť porozmýšľať, možno by sme si mohli ísť niekam sadnúť...“
„Mám tomu rozumieť tak,
že ma pozývate?“
Dan horlivo prikývol.
A vskutku mu to pripadalo ako jeden z tých príjemnejších nápadov, za ktoré
bz možno dal aj ruku do ohňa.
„Tak to som potom
nesmierne rád, že môžem prijať vaše pozvanie, môj pane...“ vzhlásil Alan
uvoľnene. Nemal v úmysle priveľmi sa zaťažovať nepríjemnými prognózami,
trochu sa uvoľniť, zmierniť napätie a neriešiť život aspoň nie dnes, to
považoval za jeden z tých nápadov, ktoré by stáli za zmienku. Aj keď to
znamenalo, že sa budú musieť zastaviť doma a postarať sa o to, aby
bolo o Remyho dobre postarané. Čo však bola už len formalita, lebo keď
chceli, vedeli si to zariadiť.
***
Sedeli spolu
v jednom z tých príjemných podnikov, zdravili sa s priateli
a vskutku zrazu sa odniekiaľ vynoril Stuart Craig.
„Tak tu ste, dávno sme sa
nevideli...“
„To je pravda, už som si
začínal myslieť, že si snáď skončil v jeden z tých skriniek zmiznutia
...“ doberal si ho Daniel. Trochu viac odviazaný, pod vplyvom ich spoločného
večera.
„Niekedy by sa mi taká
zišla, až mi je ľúto že som si nevzal tú našu...“
Istý čas ešte spomínali
a zhovárali sa potterovčinou, ktorá im takpovediac všetkým prešla do krvi,
či už to priznávali alebo sa proti tomu bránili. Stuart si k nim na chvíľu
prisadol. Bolo to takpovediac na dlhšiu debatu... No Dan musel priznať, že si
to aj tak užíva, áno niekedy proti tomu bojoval, no boli chvíle, kedy si ani on
nemohol pomôcť.
Hlavne teraz, keď sa
potýkal s inými starosťami, než s chýbajúcim prútikom
a s teóriami o tom, kam sa podeli stratené galeóny.
„Ako pokračuje práca na
Greenovi?“ opýtal sa Stuart Alana, ktorý k tejto otázke pristupoval so
všetkou vážnosťou.
„Snažím a priveľmi
neupozňovať na všetky rozmery tohto snímku, no predpokladám, že to bude jeden z tých
projektov, ktoré by mohli zaujať aj teba...“
Stuart s úsmevom prikývol.
„Nenechám si to ujsť, Alan... no už vás nebudem rušiť, moja spoločnosť je už
netrpezlivá a ja som sa tu takto zabudol, príjemný večer vám obom prajem...“
rozlúčil sa s nimi, no skôr než sa odobral k svojej spoločníčke
pošepol Danielovi. „Ani nevieš, aké máš šťastie, Danny...
S čím mladý herec
skutočne súhlasil, keďže nikdy nebol šťastnejší než teraz, obával sa samozrejme
o Alanovo zdravie, no počas takýchto dní si to vôbec nepripúšťal. Alan sa
snažil dodržiavať odporúčania svojich lekárov a on robil všetko, čo bolo v jeho
silách, aby sa cítil dobre.
O pár
dní neskôr...
Pršalo.
Dážď vytrvalo udieral do
okien, no on sedel na svojom gauči s notebookom na kolenách v dobre
známej pozícíí, cítil vôňu čerstvého čaju, matového so štipkou niečoho, čo on
sám nazýval svojím vlastným kúzlom.
Opieral sa o Alanovo
plece a práve teraz sa dosť mračil, keďže na počítači ho už hodinu
obťažovala nekonečná aktualizácia systému.
Sprevádzaná nikdy nekončiachou čiernou obrázovkou. Alan vedľa neho čítal
knihu Aristeteles a Dante objavujú tajomstvá vesmíru, Dan ju dočítal minulý
týždeň a odoručil ju Alanovi ako oddychové čítanie.
Jeho priateľ sa k nej
dosiaľ ešte nevyjadril, no z výrazu jeho tváre Dan dedukoval, že je vo fáze
postupného prenikania do textu.
„Al...“ oslovil svojho priateľa, keďže to nevyzeralo
tak, že by mohol počítač v dohľadnej dobe skončiť svoj boj s novinkami.
A on bol už taký netrpezlivý.
„Môžem si požičať tvoj
notebook?“
Alan pomaly pozrel na
svojho priateľa, čiastočne nespokojného so svojím rozhodnutím, spustiť túto
nedobrovoľnú aktualizáciu práve teraz.
„Áno, pokojne si ho môžeš
vziať...“ privolil viac než ochotne.
„Chcel by som vidieť
reakcie na tú našu poviedku zo starovekého Ríma... je to predsa len niečo iné
než zvyčajne píšeme....“
„A je to trojka...“ dodal
Alan, trochu tichšie než mal pôvodne v úmysle.
Bola to pre nich
viac-menej neprebádaná pôda. No dali si záležať aj na sexuálnych scénach, aspoň
on mal ten pocit.
„No nie...“ hlesol, keď
sa dostal do svojho blogu.
Alan sa k nemu
naklonil bližšie, abz si pozrel ako to vyzerá s ich pusom... a vskutku
čelil stavu, ktorý nebol na Harryho stránke až taký typický. A jeh priateľ
to hneď aj mierne sklamane okomentoval.
„Nula komentárov... áno je
to tak... a žiadne hviezdičky...“
„Daj tomu čas, Danny...“
pokračovanie nabudúce...
poznámka: ostáva nám ešte jedna kapitola do konca.