17. 5. 2016

Virtuální realita 24. časť 2/2






Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala  obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…

 Pre AduCornellu, A.Midnight,Henry.Wilde.








Presunuli sa von, k tým pomerne príjemne rozmiestneným dreveným stolom. Rem bol podozrivo poslušný, keď dostal k dispozícii svoju misku a aj Alanovi akosi chutilo lepšie, už len preto, lebo jeho mladý priateľ sa rozhodol mu počas obeda robiť spoločnosť.
Zastavila sa pri nich aj Jessica, ktorá bola na Dannyho už dávno zvedavá, no po väčšinu času boli takpovediac sami uprostred toho zvyčajného rozruchu spojeného s obednou prestávkou. Danovi celá tá atmosféra pripomínala časy, keď ešte vo veľkom natáčali Harryho Pottera, a obával sa, že si zrejme vždz spomenie na to, aké to vtedy bolo, keď pocíti jednu z tých charakteristických vôní spojených neodmysliteľne s tými takmer až rokfortskými obedmi. Na to sa nedalo zabudnúť.
Alan pohľadom občas skontroloval  Remyho, no keďže y jeho strany to nevyzeralo tak, že bz mohlo dôjsť k vážnemu ohrozeniu, sústredil svoju pozornosť, hlavne na Daniela.
„Nejaké želanie, čo sa týka dnešného dňa?“ opýtal sa ho vskutku so všetkou vážnosťou. Jeho priateľ mal predsa voľno a on nemal v úmysle ísť dnes domov skoro.
„Neviem pane budem o tom musieť porozmýšľať, možno by sme si mohli ísť niekam sadnúť...“
„Mám tomu rozumieť tak, že ma pozývate?“
Dan horlivo prikývol. A vskutku mu to pripadalo ako jeden z tých príjemnejších nápadov, za ktoré bz možno dal aj ruku do ohňa.
„Tak to som potom nesmierne rád, že môžem prijať vaše pozvanie, môj pane...“ vzhlásil Alan uvoľnene. Nemal v úmysle priveľmi sa zaťažovať nepríjemnými prognózami, trochu sa uvoľniť, zmierniť napätie a neriešiť život aspoň nie dnes, to považoval za jeden z tých nápadov, ktoré by stáli za zmienku. Aj keď to znamenalo, že sa budú musieť zastaviť doma a postarať sa o to, aby bolo o Remyho dobre postarané. Čo však bola už len formalita, lebo keď chceli, vedeli si to zariadiť.

***
Sedeli spolu v jednom z tých príjemných podnikov, zdravili sa s priateli a vskutku zrazu sa odniekiaľ vynoril Stuart  Craig.
„Tak tu ste, dávno sme sa nevideli...“
„To je pravda, už som si začínal myslieť, že si snáď skončil v jeden z tých skriniek zmiznutia ...“ doberal si ho Daniel. Trochu viac odviazaný, pod vplyvom ich spoločného večera.
„Niekedy by sa mi taká zišla, až mi je ľúto že som si nevzal tú našu...“
Istý čas ešte spomínali a zhovárali sa potterovčinou, ktorá im takpovediac všetkým prešla do krvi, či už to priznávali alebo sa proti tomu bránili. Stuart si k nim na chvíľu prisadol. Bolo to takpovediac na dlhšiu debatu... No Dan musel priznať, že si to aj tak užíva, áno niekedy proti tomu bojoval, no boli chvíle, kedy si ani on nemohol pomôcť.
Hlavne teraz, keď sa potýkal s inými starosťami, než s chýbajúcim prútikom a s teóriami o tom, kam sa podeli stratené galeóny. 
„Ako pokračuje práca na Greenovi?“ opýtal sa Stuart Alana, ktorý k tejto otázke pristupoval so všetkou vážnosťou.
„Snažím a priveľmi neupozňovať na všetky rozmery tohto snímku, no predpokladám, že to bude jeden z tých projektov, ktoré by mohli zaujať aj teba...“
Stuart s úsmevom prikývol. „Nenechám si to ujsť, Alan... no už vás nebudem rušiť, moja spoločnosť je už netrpezlivá a ja som sa tu takto zabudol, príjemný večer vám obom prajem...“ rozlúčil sa s nimi, no skôr než sa odobral k svojej spoločníčke pošepol Danielovi. „Ani nevieš, aké máš šťastie, Danny...
S čím mladý herec skutočne súhlasil, keďže nikdy nebol šťastnejší než teraz, obával sa samozrejme o Alanovo zdravie, no počas takýchto dní si to vôbec nepripúšťal. Alan sa snažil dodržiavať odporúčania svojich lekárov a on robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby sa cítil dobre.

O pár dní neskôr...

Pršalo.
Dážď vytrvalo udieral do okien, no on sedel na svojom gauči s notebookom na kolenách v dobre známej pozícíí, cítil vôňu čerstvého čaju, matového so štipkou niečoho, čo on sám nazýval svojím vlastným kúzlom.
Opieral sa o Alanovo plece a práve teraz sa dosť mračil, keďže na počítači ho už hodinu obťažovala nekonečná aktualizácia systému.  Sprevádzaná nikdy nekončiachou čiernou obrázovkou. Alan vedľa neho čítal knihu Aristeteles a Dante objavujú tajomstvá vesmíru, Dan ju dočítal minulý týždeň a odoručil ju Alanovi ako oddychové čítanie.
Jeho priateľ sa k nej dosiaľ ešte nevyjadril, no z výrazu jeho tváre Dan dedukoval, že je vo fáze postupného prenikania do textu.
 „Al...“ oslovil svojho priateľa, keďže to nevyzeralo tak, že by mohol počítač v dohľadnej dobe skončiť svoj boj s novinkami. A on bol už taký netrpezlivý.
„Môžem si požičať tvoj notebook?“
Alan pomaly pozrel na svojho priateľa, čiastočne nespokojného so svojím rozhodnutím, spustiť túto nedobrovoľnú aktualizáciu práve teraz.
„Áno, pokojne si ho môžeš vziať...“ privolil viac než ochotne.
„Chcel by som vidieť reakcie na tú našu poviedku zo starovekého Ríma... je to predsa len niečo iné než zvyčajne píšeme....“
„A je to trojka...“ dodal Alan, trochu tichšie než mal pôvodne v úmysle.
Bola to pre nich viac-menej neprebádaná pôda. No dali si záležať aj na sexuálnych scénach, aspoň on mal ten pocit.
„No nie...“ hlesol, keď sa dostal do svojho blogu.
Alan sa k nemu naklonil bližšie, abz si pozrel ako to  vyzerá s ich pusom... a vskutku čelil stavu, ktorý nebol na Harryho stránke až taký typický. A jeh priateľ to hneď aj mierne sklamane okomentoval.
„Nula komentárov... áno je to tak... a žiadne hviezdičky...“
„Daj tomu čas, Danny...“


pokračovanie nabudúce...


poznámka: ostáva nám ešte jedna kapitola do konca.