Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania:
Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…
Pre AduCornellu, A.Midnight,Henry.Wilde.
***
Potter.
Zrazu sa objavil tam, niekde na rozmedzí. Na tej
jeho stanici, ktorú on sám vnímal len veľmi okrajovo, lebo bola súčasťou toho
čo sa tu zažíval bežne.
No nebolo bežné to, aby práve on stál tu.
Triasol ním.
„Hlúpy chlapec! Neschopný... nemožný....“
a nemohol si pomôcť, lebo vedel, že práve na tom mieste Potter, nemal byť,
že on urobil aj nemožné, aby tak skoro neprišiel na tú prestupnú stanicu.
Prestal, keď si uvedomil, že sa vôbec nebráni, keď
videl v jeho pohľade niečo také blízke náklonnosti, až ho to samého
miatlo. Čo si Potter asi tak teraz myslí? Teraz, keď všetko skončilo, nemôže si
predsa dovoliť...
„Pane... počkajte... pane...“ Potter sa snažil
vymaniť z jeho zovretia, no bolo to preňho zrejme veľmi ťažké.
Bezpochyby hlavne preto, že nemal v úmysle ho
pustiť, kým si to nerozmyslí a nerozhodne sa vrátiť späť.
Akákoľvek iná možnosť bola považovaná za
bezpredmetnú.
„Čo tu robíte, Potter, akosi vôbec dovoľujete... Čo
ste to zas...“ nepochybne už dávno nemusel kričať tak veľmi, ako to robil práve
teraz a opäť kvôli nemu. Opäť len a len kvôli Potterovi.
„Prepáčte, ja... prepáčte... Len som s vami
chcel hovoriť, tak ako s pánom riaditeľom... a jediná možnosť bola, ešte
raz sa sem vrátiť a...“
„Potter, to nemyslíte vážne... vy ste urobili niečo
také, len preto, aby ste počúvali svoju vlastnú predstavu...“
„Nie, pane, vy nie ste predstava, vy nie...“
Idealistický pohľad. Výraz totálnej oddanosti, na
Potterovej tvári, tak to sa len tak ľahko nevidí a niekedy je nutné si na
to počkať až na večnosti, pokiaľ to čo práve prežíval večnosť bola.
Práve to presne potreboval, aby Potter naňho vrhal
obdivné pohľady a očakával od neho viac než mu môže dať.
„Vlastne by som chcel, aby ste šli so mnou, ja ...
ak by to bolo možné tak... niečo som totiž urobil a je dosť možné...“
„Potter!“
„Nehnevajte sa na mňa, pán profesor, pokúste sa ma
pochopiť...“
„Snažím sa o to...“ vyhlásil podráždene aj keď
sa vôbec nesnažil, aspoň nie tak, akoby to Potter potreboval.
„Požiadal som Jo, aby vás vrátila späť... Veľmi by
som si prial, aby sme mohli byť...“
„Zas ste sentimentálny Potter?“ hlesol Snape
a radšej si ani len nechcel predstavovať, čo ten chlapec opäť urobil
a aké to bude mať tentoraz následky. Potter zrejme nevedel, že nie je
radno zahrávať sa s istými vecami a nepochybne mu to, že je Vyvolený
zrejme stúplo do hlavy viac než by bolo nutné.
„Áno, obávam sa, že tomu sa zrejme nevyhneme...“
Vyhlásil Potter nevinne, no on už vedel, že sa
niečo deje, niečo čo ho zrejme vytrhne z toho pokoja, do ktorého upadol
len na pol.
Ako inak mohol za to riaditeľ, ktorý veril, na
druhé šance a bol schopný mu ju do priať.
Čo mal možnosť zistiť, keď po nesmierne dlhom čase
otvoril oči...
„Koľká je to už verzia?“opýtal
sa Alan. Svojho priateľa, ktorý práve teraz spoločne s Remym sledoval
vývoj situácie.
Mal sa už lepšie, aj keď po
tej operácii, bol ešte stále trochu pomalší, vyzeralo to tak, že sa jeho noha
hojí pomerne dobre, aspoň podľa veterinára, ktorý bol zatiaľ s jeho stavom
spokojný.
„Deväťdesiata ôsma a to sa
tá záchranná challenge ešte len rozbieha... Stále pribúdajú nové...“ informoval
ho Dan o svojom ťažení na záchranu Severusa Snapa.
Práve teraz to vyzeralo tak,
že bol už deväťdesiaty ôsmy krát zachránený a Alan predpokladal, že to ani
zďaleka nebude všetko. Keďže medzitým Dan rozbiehal aj challenge Snapov život
po..., kde boli naznačené viaceré alternatívy toho, čo by mohol robiť, potom
keby bol skutočne oživený a dalo
by sa povedať, že fantázii v tomto prípade nebolo konca kraja.
„A čo na to Jo?“
„Stále rovnako tvrdohlavá...“
vyhlásil Dan mierne zamračene.
A sledoval ako na jeho
záchrannú stránku pribúdajú stále nové a nové príspevky.
Alan ako Princ dvojí krve
poďakoval všetkým fanúšikom za ich úprimnú snahu a nepochybne aj
Danielovi, ktorého práve to jeho poďakovanie motivovalo k tomu, aby sa vrátil
do jeho objatia.
A dovolil mu, aby ho po
reakcii Jo, istý čas utešoval.
„Tak napokon dostal šancu,
ale len od nás od fanúšikov...“
„Možno práve na tom záleží...“
poznamenal Alan mierne, keď spolu večer sedeli pri filme a Remy im ochotne
robil spoločnosť.
Bol tichší a pokojnejší než
zvyčajne, no obaja predpokladali, že aj to sa časom poddá.
***
Ležali vedľa seba.
Počas jedného z tých horúcich dní na chate,
Alan cítil na tvári jemný vánok, jeho dotyk, bol príjemnou súčasťou tohto
pokojného popoludnia.
Díval sa na oblaky, ktoré vyzerali, akoby sa ani
náhodou neboli ochotné zoskupiť do akejkoľvek dažďovej formácie.
„Al?“
„Áno, drahý...“
Drahý.
To oslovenie bolo príjemné, bolo tou nevyhnutnosťou
patriacou k tomuto dňu. K tomu pokoju a vôni leta.
Musel sa usmiať. Musel byť šťastný, nemal inú
možnosť, len dovoliť jemu a slnku, aby sa ho obaja dotýkali.
„Ostaň, sľúb mi, že ostaneš...“ nebol to príkaz,
ale žiadosť.
Al vedel, že hovorí o tej jeho novej ponuke,
že si želá, aby nateraz pustil prácu z hlavy. A po Greenovi tomu aj
on bol naklonený. Potreboval to. A uvedomoval si, že práve teraz chce
stráviť čo najviac času so svojím priateľom. Toto leto malo byť ich, tak sa
rozhodol.
No stále tu boli ponuky, kdesi na pozadí v tom
svete, ktorý miloval, no práve teraz si od neho potreboval odpočinúť. A aj
keď ho práve teraz dostihla jedna ponuka, radšej myslel na svoje zdravie, na
zvoľnenie toho niekedy až vražedného tempa.
„Nikam sa neponáhľam, pán Radcliffe...“ vyhlásil
práve teraz obklopený okúzľujúcim pokojom.
Nevedel si predstaviť, že by mohlo niečo narušiť
práve jeden z tých okamihov, ktoré boli zapísané kdesi hlboko v ňom samom.
„Toto leto je vaše a aj všetky ostatné, ktoré
prídu...“ bol rozhodnutý to tak urobiť,
bol to jeden z tých sľubov, ktoré nebral na ľahkú váhu a nevedel si
predstaviť nič krajšie než dovoliť svojmu priateľovi, aby ďalej napĺňal jeho
život šťastím a nádejou.
A kdesi tam v diaľke, akoby počul Snapa a Harryho
a vedel, že sú práve teraz niekde vo svojej vlastnej virtuálnej realite,
niekde kde môžu, prežívať všetky ďalšie letá a byť šťastní, tak ako sa to podarilo im.
Koniec
poznámka: Virtuálna realita bola teda ukončená. Skoro tomu neverím, vzhľadom na to, čo všetko sa stalo a ešte aj s Alanom, keďže nuž dosť ťažko sa to potom písalo, trochu som sa obávala o to, ako to dopadne, ale napokon tu teda máme záver tejto poviedky a môže sa zaradiť medzi dokončené. Som rada, že teraz, lebo čím bude teplejšie, tým ťažšie sa bude písať, keďže no v lete tie teploty a tak ma môžu premôcť.
Osobne plánujem ako som spomínala robiť tú knihu aj ebook, len ešte neviem kedy práve totiž opravujem jednu sériu staršiu a dlhšiu takže to ešte potrvá a medzitým musím mať zas pauzu.
Každopádne ďakujem každému, kto si prečítal teda túto poviedku aj tú moju verziu, pokračovania, som rada, že som dostala takú možnosť si opäť prečítať ten začiatok a aj pokračovať, skutočne ma to veľmi potešilo, že táto poviedka sa opäť mohla dostať k čitateľom.
ďakujem aj za všetky komentáre k tejto poviedke ako takej.
