26. 5. 2016

Virtuální realita 25. kapitola 1/2





Sylvík & Adelaide (Merope Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania: Merope Merzmer, ktorá sa podujala  obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude, očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás možno čaká…
 Pre AduCornellu, A.Midnight,Henry.Wilde.






Po čase...

Blog Real_Harry
Môj život vo virtuálnej realite
Publikované dnes o 14:00
Neviete si predstaviť, čo pre mňa znamenajú všetky tie chvíle strávené s vami, ste moji úžastní čitatelia a vskutku neviem, čo by som robil, bez vás a vašej podpory.
Ďakujem vám aj za všetky tie komentáre, ktoré si veľmi cením, hlavne tie o Otrokovi, lebo viem, že k tomu sa fakt nepíšu ľahko, ešte raz ďakujem a som nadšení tým, že ste tu so mnou, že stále ešte môžeme žiť v Harry Potter svete a tajne presadzovať myšlienku, že Snape by mal prežiť. (petíciu týkajúcu sa tejto myšlienky nájdete tu, nepýtajte sa ma, kto ju spustil, ja za to skrátka nemôžem, že sa táto myšlienka akosi začala rozširovať)
No všetci zrejme rovnako ako aj ja veríte v Severusa Snapa...

„Veríte v Severusa Snapa, tak to znie skutočne vážne...“ poznamenal Alan, viac než spokojne.
Bol rád, že si jeho priateľ skracoval čakanie práve takto, kým on nemal práve teraz nárok ani na tú svoju kávu, keďže už vyčerpal svoj denný limit. A práve teraz bol na tom s výsledkami pomerne dobre, udržiaval sa takpovediac na tej správnej hranici.
Remy práve dnes podstupoval operáciu, mal problémy so zadnou nohou a bolo nevyhnutné to vybaviť takpovediac chirurgicky. Obaja preto čakali na výsledok tejto operácie, takmer s rovnakými pocitmi, akoby šlo o ich vlastné dieťa.
„Jo z toho nie je veľmi nadšená...“ poznamenal jeho mladý priateľ, takmer až šeptom.
Nepochybne preto, že tam s nimi boli aj iní ľudia, v tej prednej čakárni a dalo by sa povedať, že ich prítomnosť bola istý čas zdrojom všeobecného záujmu.
Alan bol milý a trpezlivý, kým Daniel sa tváril trochu menej prívetivo, nepochybne preto, aby bola táto ich komunikácia s fanúšikmi viac flexibilnejšia ako mal možnosť poznamenať.
Práve teraz mal rád skôr tie svoje slashové kruhy, keďže sa toho všeličo navravelo o ňom a Danovi a nebolo mu to veľmi príjemné, aj keď Alan si už našťastie stihol privyknúť na rozruch, ktorý ten chlapec zvykol spôsobovať. Film bol už našťastie dokončený a práve teraz skrátka nemal nič iné na práci, len venovať sa svojmu partnerovi, čo považoval za tú najpríjemnejšiu časť roka. Vskutku si užíval dlhšie voľno a nebyť tej Remyho operácie, všetko by bolo tak, ako má byť.
„To nebol ani Arthur, keď si jeho fanúšikovia želali, aby im vrátil Sherlocka... no napokon sa s tým zmieril...“
„Nuž vidíš, to je jeden z tých argumentov, z ktorých ju možno nerozbolí hlava...“  poznamenal Daniel a pridal si túto záležitosť na svoj zoznam. Zatiaľ sa ešte nevzdával, no vedel, že to bude boj, ale Real Harry, ako zástanca tejto myšlienky si skrátka už raz vyrazil do boja a nič ho nemohlo len tak zastaviť.
A to, že sa pod jeho práve teraz publikovaným článkom začali množiť komentáre, to takisto stálo za zváženie a videli aj to, ako pripúdajú elektronické podpisy.
Snape sám by zrejme neveril, že dokáže dosiahnuť až takú popularitu. Nepochybne by na to mal vyhradený jeden z tých komentárov svojho druhu, čo si Alan vedel veľmi živo predstaviť, no už sa nesnažil Dannyho presviedčať, aby sa nesnažil ho oživiť aj oficiálne, nebola to až taká zlá myšlienka, aspoň nie pokiaľ by Harry skutočne naňho čakal.
Tam niekde, mimo skutočného príbehu, kde si príbeh vyberá svoju vlastnú cestu.
Keď však prišiel doktor, obaja zanechali podobné úvahy... a zamierili k nemu.
„Bude v poriadku?“ opýtal sa Dan.
„Áno, pán Radliffe, váš Remy to zvládol veľmi dobre...“
„To som veľmi rád, pán doktor...“
Alan stál pri ňom, nechával ho túto záležitosť vybavovať a nezasahoval do toho. Práve teraz zaujal takpovediac až antigreenovský postoj, keďže táto jeho nová postava, by zrejme okamžite chcela prevziať iniciatívu. No práve teraz bolo príjemné sledovať, ako sa Daniel o všetko stará. A on mu bol oporou, on bol s ním.
***
Byť v Potterovom tieni. Neustále. Žiť preto, aby on mohol vyhrať tú svoju vojnu. Žiť len kvôli tomuto poslaniu. A nemať ani chvíľu pokoj, lebo pokojný rok s Potterom, to bolo niečo, v čo už takmer prestal dúfať.
„Pán profesor...“
Počul ako ho jeho študent oslovil, počas toho ich tichého školského trestu to považoval za narušenie toho krehkého prímeria medzi nimi.
„Čo ste zas nepochopili, Potter, ako je možné že tá vaša hlava nie je schopná pochopiť, čo znamená v tichosti sa venovať krájaniu prísad...“
„Prepáčte, pane ja, len... páli to a zdá sa, že akési pluzgiere...“ jeho hlas bol čiastočne poznačený panikou a nebol drží, čo bolo zrejme dôvodom, prečo ho svojím spôsobom vzal na milosť.  
Snape sa pomaly presunul za svojho študenta a zamračene hľadel na jeho ruky.
„Tak ukážte...“
Porezal sa, ako inak bol schopný to urobiť práve teraz, nad čiernymi plodmi, čím ich znehodnotil svojou krvou. Čím vyvolal aj túto pomerne typickú reakciu.
„Chvíľu vás nemôžem nechať bez dozoru...“ zahundral skôr sám pre seba, keď mu tie ruky ošetroval, keď namiesto ruky plnej pluzgierov, spočívala v jeho dlani tá Potterova, nepoznačená. Ostávala na nej len tenká čiarka, po záreze, po ktorej ešte prešiel hojivým balzamom.
Urýchlil to, za iných okolností by ho ponechal v starostlivosť madam Pomfreyovej, no nechcel riskovať, vážnejšie komplikácie, ktoré by mohli nastať v prípade, ak by sa preukázalo, že Potter by mohol byť na túto zmes alergický, radšej si zvolil rýchlejšiu a preňho bezpečnejšiu cestu,  než neskôr stráviť hodiny a hodiny prípravou ďalších elixírov.
Jeho ruka v tej jeho, aké zvláštne, aké netypické, že to bol práve jeho dotyk, ktorý v ňom vyvolával úľavu.
Potter ani nevedel čo to znamená, čo všetko ešte urobil preto, aby bol v poriadku on sám a nielen tie jeho nešťastné ruky.
„Ďakujem, pane...“
Díval sa naňho a on nevedel či ten jeho pohľad nenávidí, alebo či náhodou... po toľkých rokoch možno... pripustiť si to by bolo nebezpečné a zbytočné aj tak už bol strážcom iných...
Bozk.
Jeden z tých, ktorý bol zdrojom toho príjemného tepla. Naklonil sa bližšie k nemu po ďalší a ešte jeden. A už teraz vedel, že mu to nebude stačiť.
Notebook mu takmer spadol z kolien, čo mu však práve teraz absolútne neprekážalo.
Prijal Alanovu pomoc a dovolil mu, aby ho nateraz odsunul na bok.
Presúval sa viac do Alanovho objatia, pripravený privítať svojho priateľa.
***
Pustil ho.
Skôr než to začalo byť zvláštne.
Skôr než by on zradil sám seba.
„Môžete odísť, Potter...“
„Dobrú noc, pane...“
Tie dvere sa za ním zatvorili.
Dobrá noc, Snape už ani sám nevedel, či niečo také existuje v súvislosti s ním.
No Potter mu ju poprial, on sám bol ochotný to urobiť.
„Nevyšlo to...“ skonštatoval stále ešte dosť roztrpčene, už len preto, lebo Jo tentoraz nepovolila. Vedela byť riadne tvrdohlavá a nedala si povedať.
Ani Harryho osobné intervencie akosi nepadli na úrodnú pôdu, a nateraz sa nedalo povedať, že by slávili víťazstvo. 

pokračovanie nabudúce

predchádzajúca časť 
nasledujúca časť 

poznámka: finišujeme