Sylvík & Adelaide (Merope
Merzmer)
Žánr: slash
Páry: Alan Rickman / Daniel
Radcliffe
Poznámka: tentoraz celá časť odo
mňa…
Poznámka2: Znovu publikované na Meropesvete so súhlasom autora.
autor nadväzujúceho fan pokračovania:
Merope Merzmer, ktorá sa podujala obnoviť túto poviedku.
Poznámka: Tu pokračuje moje
skromné pokračovanie, majte trpezlivosť, snáď z toho niečo bude,
očakávajte však text v slovenčine, majte na pamäti, že ste boli varovaní
aj ministrom mágie, pred istou dávkou cukru, trpkosladkého okúzlenia, ktoré vás
možno čaká…
Pre AduCornellu, A.Midnight,Henry.Wilde.
Po čase...
Blog Real_Harry
Môj život vo virtuálnej realite
Publikované dnes o 14:00
Neviete si predstaviť, čo pre mňa znamenajú všetky tie chvíle strávené
s vami, ste moji úžastní čitatelia a vskutku neviem, čo by som robil,
bez vás a vašej podpory.
Ďakujem vám aj za všetky tie komentáre, ktoré si veľmi cením, hlavne tie
o Otrokovi, lebo viem, že k tomu sa fakt nepíšu ľahko, ešte raz
ďakujem a som nadšení tým, že ste tu so mnou, že stále ešte môžeme žiť
v Harry Potter svete a tajne presadzovať myšlienku, že Snape by mal
prežiť. (petíciu týkajúcu sa tejto myšlienky nájdete tu, nepýtajte sa ma, kto
ju spustil, ja za to skrátka nemôžem, že sa táto myšlienka akosi začala
rozširovať)
No všetci zrejme rovnako ako aj ja veríte v Severusa Snapa...
„Veríte v Severusa Snapa, tak to znie skutočne
vážne...“ poznamenal Alan, viac než spokojne.
Bol rád, že si jeho priateľ skracoval čakanie práve
takto, kým on nemal práve teraz nárok ani na tú svoju kávu, keďže už vyčerpal
svoj denný limit. A práve teraz bol na tom s výsledkami pomerne
dobre, udržiaval sa takpovediac na tej správnej hranici.
Remy práve dnes podstupoval operáciu, mal problémy
so zadnou nohou a bolo nevyhnutné to vybaviť takpovediac chirurgicky.
Obaja preto čakali na výsledok tejto operácie, takmer s rovnakými pocitmi,
akoby šlo o ich vlastné dieťa.
„Jo z toho nie je veľmi nadšená...“ poznamenal
jeho mladý priateľ, takmer až šeptom.
Nepochybne preto, že tam s nimi boli aj iní
ľudia, v tej prednej čakárni a dalo by sa povedať, že ich prítomnosť
bola istý čas zdrojom všeobecného záujmu.
Alan bol milý a trpezlivý, kým Daniel sa
tváril trochu menej prívetivo, nepochybne preto, aby bola táto ich komunikácia
s fanúšikmi viac flexibilnejšia ako mal možnosť poznamenať.
Práve teraz mal rád skôr tie svoje slashové kruhy, keďže
sa toho všeličo navravelo o ňom a Danovi a nebolo mu to veľmi
príjemné, aj keď Alan si už našťastie stihol privyknúť na rozruch, ktorý ten
chlapec zvykol spôsobovať. Film bol už našťastie dokončený a práve teraz
skrátka nemal nič iné na práci, len venovať sa svojmu partnerovi, čo považoval
za tú najpríjemnejšiu časť roka. Vskutku si užíval dlhšie voľno a nebyť tej
Remyho operácie, všetko by bolo tak, ako má byť.
„To nebol ani Arthur, keď si jeho fanúšikovia
želali, aby im vrátil Sherlocka... no napokon sa s tým zmieril...“
„Nuž vidíš, to je jeden z tých argumentov, z ktorých
ju možno nerozbolí hlava...“ poznamenal
Daniel a pridal si túto záležitosť na svoj zoznam. Zatiaľ sa ešte
nevzdával, no vedel, že to bude boj, ale Real Harry, ako zástanca tejto
myšlienky si skrátka už raz vyrazil do boja a nič ho nemohlo len tak
zastaviť.
A to, že sa pod jeho práve teraz publikovaným
článkom začali množiť komentáre, to takisto stálo za zváženie a videli aj
to, ako pripúdajú elektronické podpisy.
Snape sám by zrejme neveril, že dokáže dosiahnuť až
takú popularitu. Nepochybne by na to mal vyhradený jeden z tých komentárov
svojho druhu, čo si Alan vedel veľmi živo predstaviť, no už sa nesnažil Dannyho
presviedčať, aby sa nesnažil ho oživiť aj oficiálne, nebola to až taká zlá
myšlienka, aspoň nie pokiaľ by Harry skutočne naňho čakal.
Tam niekde, mimo skutočného príbehu, kde si príbeh
vyberá svoju vlastnú cestu.
Keď však prišiel doktor, obaja zanechali podobné
úvahy... a zamierili k nemu.
„Bude v poriadku?“ opýtal sa Dan.
„Áno, pán Radliffe, váš Remy to zvládol veľmi
dobre...“
„To som veľmi rád, pán doktor...“
Alan stál pri ňom, nechával ho túto záležitosť
vybavovať a nezasahoval do toho. Práve teraz zaujal takpovediac až
antigreenovský postoj, keďže táto jeho nová postava, by zrejme okamžite chcela
prevziať iniciatívu. No práve teraz bolo príjemné sledovať, ako sa Daniel o všetko
stará. A on mu bol oporou, on bol s ním.
***
Byť v Potterovom tieni. Neustále. Žiť preto, aby on mohol vyhrať tú
svoju vojnu. Žiť len kvôli tomuto poslaniu. A nemať ani chvíľu pokoj, lebo
pokojný rok s Potterom, to bolo niečo, v čo už takmer prestal dúfať.
„Pán profesor...“
Počul ako ho jeho študent oslovil, počas toho ich tichého školského trestu
to považoval za narušenie toho krehkého prímeria
medzi nimi.
„Čo ste zas nepochopili, Potter, ako je možné že tá vaša hlava nie je
schopná pochopiť, čo znamená v tichosti sa venovať krájaniu prísad...“
„Prepáčte, pane ja, len... páli to a zdá sa, že akési pluzgiere...“
jeho hlas bol čiastočne poznačený panikou a nebol drží, čo bolo zrejme
dôvodom, prečo ho svojím spôsobom vzal na milosť.
Snape sa pomaly presunul za svojho študenta a zamračene hľadel na jeho
ruky.
„Tak ukážte...“
Porezal sa, ako inak bol schopný to urobiť práve teraz, nad čiernymi
plodmi, čím ich znehodnotil svojou krvou. Čím vyvolal aj túto pomerne typickú
reakciu.
„Chvíľu vás nemôžem nechať bez dozoru...“ zahundral skôr sám pre seba, keď
mu tie ruky ošetroval, keď namiesto ruky plnej pluzgierov, spočívala v jeho
dlani tá Potterova, nepoznačená. Ostávala na nej len tenká čiarka, po záreze,
po ktorej ešte prešiel hojivým balzamom.
Urýchlil to, za iných okolností by ho ponechal v starostlivosť madam
Pomfreyovej, no nechcel riskovať, vážnejšie komplikácie, ktoré by mohli nastať
v prípade, ak by sa preukázalo, že Potter by mohol byť na túto zmes
alergický, radšej si zvolil rýchlejšiu a preňho bezpečnejšiu cestu, než neskôr stráviť hodiny a hodiny prípravou
ďalších elixírov.
Jeho ruka v tej jeho, aké zvláštne, aké netypické, že to bol práve
jeho dotyk, ktorý v ňom vyvolával úľavu.
Potter ani nevedel čo to znamená, čo všetko ešte urobil preto, aby bol v poriadku
on sám a nielen tie jeho nešťastné ruky.
„Ďakujem, pane...“
Díval sa naňho a on nevedel či ten jeho pohľad nenávidí, alebo či
náhodou... po toľkých rokoch možno... pripustiť si to by bolo nebezpečné a zbytočné
aj tak už bol strážcom iných...
Bozk.
Jeden z tých, ktorý bol zdrojom toho
príjemného tepla. Naklonil sa bližšie k nemu po ďalší a ešte jeden. A už
teraz vedel, že mu to nebude stačiť.
Notebook mu takmer spadol z kolien, čo mu však
práve teraz absolútne neprekážalo.
Prijal Alanovu pomoc a dovolil mu, aby ho
nateraz odsunul na bok.
Presúval sa viac do Alanovho objatia, pripravený
privítať svojho priateľa.
***
Pustil ho.
Skôr než to začalo byť zvláštne.
Skôr než by on zradil sám seba.
„Môžete odísť, Potter...“
„Dobrú noc, pane...“
Tie dvere sa za ním zatvorili.
Dobrá noc, Snape už ani sám nevedel, či niečo také existuje v súvislosti
s ním.
No Potter mu ju poprial, on sám bol ochotný to urobiť.
„Nevyšlo to...“ skonštatoval stále ešte dosť roztrpčene, už len preto, lebo Jo tentoraz nepovolila. Vedela byť riadne
tvrdohlavá a nedala si povedať.
Ani Harryho osobné intervencie akosi nepadli na
úrodnú pôdu, a nateraz sa nedalo povedať, že by slávili víťazstvo.
pokračovanie nabudúce
predchádzajúca časť
nasledujúca časť
poznámka: finišujeme
pokračovanie nabudúce
predchádzajúca časť
nasledujúca časť
poznámka: finišujeme