fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Pre Petriku.
Vo
Veľkej sieni sa takmer nič nezmenilo.
Stále
tu bol ten istý začarovaný strop, tie isté fakultné stoly, dokonca aj vianočná
výzdoba, spojená s tou neodmysliteľnou vôňou ihličia.
Práve
teraz dokonca na pozadí opäť snežilo. Obloha bola mierne zatiahnutá a ona
oblečená tak, ako zvyčajne, zamierila k tomu svojmu stolu.
Niežeby
myslela na jedlo, to si mohla nechať aj priniesť, no chcela vyjsť von, chcela
zistiť, ako to teraz na škole vyzerá a koľko je pravdy na tom, čo povedal
Tom. A to, že sa prebudila bez neho bolo pre ňu o to silnejším
impulzom.
No
aj tak sa cítila malá a takmer až nepatrná pod váhou pohľadov, pod vplyvom
toho tichá, ktoré nastalo hneď ako vošla, akoby niekto v tej miestnosti
odstránil zvuk.
Rozpačito
zdvihla ruku smerom k tvári. Snažila sa dívať pred seba, v žiadnom
prípade sa tam nezamotať, opakovala si, že sa musí skrátka dostať k svojmu
zvyčajnému miestu, stoj čo stoj tam musí dôjsť, no zdalo sa jej, akoby kráčala
na mieste, akoby nezáležalo na tom, ako ďaleko sa dostala.
A trvalo
nekonečne dlho, kým si zvykla na ten ťažký vzduch, na váhu tých pohľadov, ktoré
takpovediac patrili tej novej osobnosti, ktorou práve teraz bola, no zároveň
netúžila byť.
Sedelo
tam pár ľudí, keďže stále ešte časť Rokfortu bola doma na prázdninách,
a tí ktorí ostali boli tiež značne preriedení. No bolo ťažké posúdiť, kto
presne chýba a kto nie, vskutku sa vôbec nezaujímala o to, kto ostane
na prázdniny a kto nie, no ostávalo pomerne dosť Slizolinčanov a teraz
už pochopila prečo.
A samozrejme profesori,
sedeli tam, za svojím stolom, keď odvrátila zrak od toho svojho a prešla po
ňom pohľadom, jednu stratu predsa len zaznamenala, riaditeľovo miesto bolo
obsadené akýmsi nízkym mužom, pôsobiacim ako nejaký muklovský úradník, akýsi
Quirrell, nový riaditeľ Rokfortu, aspoň to stihla ešte zachytiť z rečí ostatných.
No nikdy predtým ho nevidela, až teraz, nevyzeral spokojne, len akosi smutne až
takmer melancholicky.
Tom tú funkciu neprevzal,
vlastne sa dalo povedať, že stále sedel na svojom starom mieste.
Na chvíľu sa ho dotkla
pohľadom a aj on sa na ňu pozrel, vôbec po prvý raz sa na ňu díval
absolútne otvorene.
No to už stála pred
svojím miestom, klesla naňho do istej miery, akoby vedená niečím mimo nej
samej.
„Ahoj...“ počula ako ju
spolužiaci okamžite pozdravili.
Ich mená kdesi v jej
mysli zanikali, akoby sa nemala čoho chytiť, akoby medzi nimi nenachádzala ani
jedinú blízku tvár, akoby neverila, že vôbec niekto z nich by sa k nej
mohol ozvať.
„Ahojte...“ šepla, takmer
až nehlučne. Jej hlas ešte stále znel zvláštne, ešte stále sa takmer obávala
jeho zvuku.
Oliviina stará partia sa
na ňu ani nepozrela a aj tí ostatní len rýchlo odvrátili zrak, napätí,
akoby sa snáď obávali, že by ich mohla prekliať, niežeby sa jej niečo také
vôbec podarilo, vždy, keď sa dotkla prútika, ruky sa jej hrozne roztriasli, už
sa jej to raz stalo v treťom ročníku, keď bol tlak zo strany Olivie príliš
silný, keďže ešte stále v nej žila tá Myrtla, ktorá dúfala, že bude vo
svojej fakulte šťastná.
Povedali, že je to zo
stresu, no ona tomu vtedy neverila, nemohla tomu veriť, lebo aj ostatní
prežívali stres a nič také sa im nestalo, práve teraz však bolo všetko v nej
a mimo nej zmätené a zastrené, akousi prázdnotou.
„Hagrid, čo sa s ním
stalo...“ počula svoj hlas, ako sa to spýtal, priveľmi prísne, priveľmi
vzdialene od nej samotnej.
„Hovorí sa, že sa mu
podarilo ujsť do hôr, že prešiel lesom, hovorí sa, že so sebou vzal aj
riaditeľa, teda to čo z neho ostalo...“ odpovedala jej Rebecca, pehavé
dievča z jej ročníka, jedna z tých, ktoré s ňou predtým
neprehovorili ani slovo, no práve teraz bola zrejme ostatnými zvolená za osobu,
ktorá sa odváži s ňou hovoriť.
Mysľou jej preblesklo, že
predsa nemohol odísť, mal byť predsa jej partnerom na plese, mal byť... no táto
myšlienka bola potlačená skutočnosťou, tým, že sama sebe nedovolila snívať o tom,
zajtrajšku, v ktorom jej jediným problémom bolo to, ako zvládne tento
školský rok.
Sklonila hlavu, dívala sa
na svoj tanier, na tú hlavnú časť kdesi uprostred, na prasklinu, ktorú práve
objavila na jeho povrchu.
Bola rada, že je zrejme v poriadku,
že sa z toho dostal, vedela si veľmi dobre predstaviť, že on nezapadal do
pravidiel, ktoré stanovil Tom a zrejme by sa ani nezmieril s tou myšlienkou,
že by do nich mohol zapadať on.
Po jej mlčaní sa okrem
nového hovorcu ozval spolužiak.
„On... mohla by si...
mohla by si mu povedať...“ počula Davisov šepot, ovládaný strachom, ktorý
predtým v súvislosti s ním nepoznala.
„Ja môj, otec, desať
generácii dozadu, ja...“
Pomaly zdvihla hlavu a hľadela
do jeho očí, sledovala ako jeho hlava utrápene klesá, keď sa ich pohľad
stretol.
„On ťa určite poslúchne,
ak mu to povieš ty, ste predsa skutočne spolu alebo to všetko, čo povedal bolo
len... bolo to len...“
Mlčala.
Ešte nebola schopná
reagovať na tieto veci, nedokázala presne popísať, čo cítila, keď to vyslovil,
keď si myslel, že ona môže rozhodnúť o tom, čo sa s ním stane. Dosiaľ
sa o jeho rodinu nezaujímalo, no vyzeralo to tak, že jeho existencia tu je
podmienená poskytnutím dôkazu. A že oni mu nedovolia utiecť, že stále ešte
nie sú uzavreté isté dôležité záležitosti.
No on to nepochopil,
dôvod jej mlčania si vysvetlil tým najhorším spôsobom.
Cítila ako sa prudko
predklonil k nej, ako sa pokúsil jej dotknúť. Zdesene sa stiahla viac
dozadu a chcela nájsť svoj hlas, no pod vplyvom jeho slepej zúrivosti
nedokázala.
Svet pred jej očami
stmavol, stiahol sa viac do seba, padala hlboko, tak hlboko, až kým opäť
nezačula jeho hlas.
„Odveďte ho...“
Profesor Riddle, Tom stál
pri nej a ona opäť otvorila oči.
„Už sa nemusíš kvôli nemu
znepokojovať, zašiel príliš ďaleko, bude musieť čeliť následkom...“ povedal jej
pred všetkými, tým spôsobom akoby ho to skutočne zaujímalo, akoby si robil
starosti, aby sa jej náhodou niečo nestalo, bolo to také ľudské také iné, akoby
sa snáď im všetkým snažil dokázať, že tú stránku, ktorú v sebe nemá,
dokáže aspoň nahradiť predstieraním.
„Počkajte, nie... prosím...“
Videla ako bol jej
spolužiak odvlečený z miestnosti. Počula jeho krik, celá miestnosť mlčala,
nikto neurobil nič na jeho obranu, nikto sa ani len nepohol.
„To je v poriadku,
on nič neurobil, on len...“ chcela to
dokončiť, no niečo v nej opäť zlyhalo.
„Nemusíš si oňho robiť
starosti, bude sa musieť naučiť ako sa má správať pri stole... nedostatky tohto
druhu by mali byť odstránené...“ vyhlásil do toho napätého ticha.