14. 5. 2016

Vtedy som verila 20. kapitola 1/2








fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón



Nevedela ako sa to stalo, no zrazu sa okolo nej utvoril kruh, takpovediac zložený zo Slughornovho bývalého klubu. A ona sa stala jeho súčasťou, akoby to bolo celkom bežné, že práve ona k nim patrí aj teraz v týchto časoch, že práve s ňou hovoria, akoby im záležalo na tom, aké budú jej Vianoce. Presvedčil ich o tom, že tam patrí, vedela, že na to nestačili len tie jeho slová, predpokladala, že musel urobiť ešte omnoho viac, no nevedela, či mu za to dokáže byť vďačná, práve teraz keď sa na pozadí čarodejníckeho sveta diali veci, akoby niekto rozohral partiu na obrovskej šachovnici, jednu z tých partií, v ktorej veľa figúrok padne za obeť.
Odpovedala im, no len akosi automaticky, zviazaná zdvorilosťou, ktorú v sebe nachádzala.
A potom sa kruh opäť otvoril, vtedy, keď prišiel on.
Mal na sebe slávnostný habit a vyzeral vskutku ako ten príťažlivý mladý muž, nádejný čarodejník, vzbudzujú rešpekt, no zároveň aj fascináciu a ona cítila v pohľadoch niektorých mladých čarodejníc, že jej vláda, by sa mohla veľmi rýchlo skončiť aj keď ona to tak nevnímala. Nedalo by sa povedať, že by Tom niekedy niekomu dovolil, aby mal nad ním moc. Za jeho tvárou toho bolo viac, než len tá krása, ktorá by ich mohla zmiasť.
Práve teraz tu stál v tej svojej maske, príťažlivého a slušného chlapca, jedného z tých menej nápadných, no predsa dostatočne vplyvných na to, aby ostatných držali pod svojou kontrolou.
Sledovala ako ovládal dav, ako svoju skupinu prinútil, aby ho počúvala, ako svoje činy menil na niečo fascinujúce, na veľké inovátorské zmeny, starého a nepotrebného poriadku. Poriadku, v ktorom sú čarodejníci obmedzovaní vo svojich rozhodnutiach.
Poriadku, ktorý im nanucuje prijatie tej druhej časti sveta, menej atraktívnej pre nich samých.
Počúvala ho, lebo nebolo možné ho nepočúvať, nebolo možné nedovoliť jeho slovám, aby sa dotkli všetkých.
Bol to Tom, ale aj lord Voldemort obaja práve teraz vniesli do sály, niečo z tej jeho neúprosnosti v kombinácii s tým, čo čarodejníci v podstate považovali za atraktívne a príjemné.
Cítiť sa výnimoční, byť kdesi na vrchole a nemusieť sa dívať nadol. 
No,  keď sa dav opäť rozdelil, počas tej časti, určenej pre tanec a iné spoločenské povinnosti, a ona na sebe pocítila dotyk jeho pohľadu, tú dobre známu intenzitu tepla, ktorá však, súvisela aj s tým tlakom, ktorý mohol spôsobiť chaos v jej mysli, keby sa odvážila mu čeliť, keby dovolila tej bolesti, aby ju opäť ovládla.
 „Smiem prosiť?“ opýtal sa, akoby to skutočne bola len jedna z tých spoločenských príležitostí a nielen surová ukážka jeho moci, toho, že ak on bude chcieť, všetko bude vyzerať normálne, no istí ľudia tu už nebudú, na istých ľudí sa zabudne.
„Áno, pán profesor ...“ oslovila ho, jeho titulom, tým, ktorý bolo možné použiť. Nazvať ho Riddle bolo od istej doby neprípustné, vzdal sa toho mena a dal to všetkým najavo.
Odmietal byť už aj Tomom, osloviť ho tak na verejnosti, by predstavovalo jednu z tých skúšok, ktoré si nepriala zažiť na vlastnej koži.
Cítila sebaistotu vyžarujúcu z jeho vystupovania, priala si tiež mať tú silu, priala si, aby ho milovala menej, aby ho dokázala nemilovať. Ten rozpor, ktorý jej teraz vládol, nedokázala prekonať.
Priala si niečo urobiť, všetko na ňu kričalo, aby urobila, aby povedala...
Na verejnosti sa mu však vzdorovať neodvážila, predsa len nebola taká odvážna, aby skončila v podzemí alebo ešte horšie, hovorilo sa o tom, že dementori v Azkabane, že sú všetci na jeho strane, že tá väzenská pevnosť mu už v podstate patrí. A práve teraz začína skôr slúžiť jeho účelom, myslieť na to, však bolo neznesiteľné.
A v súkromí, keď mu hľadela do očí, ho jednoducho milovala a všetko ostatné šlo kamsi pomimo nej.
Snažila sa preto radšej počúvať hudbu, nechať sa viesť a priveľmi neuvažovať nad tým jeho pohľadom, v ktorom bolo čoraz viac temnoty, no stále aj Tom, aj keď ho odmietal, nenávidel a chcel poprieť stále bol jeho súčasťou, stále ho v ňom videla. Nedokázala naňho prestať myslieť ako na niekoho iného, v jej mysli bol stále Tomom,  aspoň do tej miery to on sám akceptoval, bez toho, aby to pre ňu bola bolestivá skúsenosť.
A boli tu aj iné veci, tie o ktorých by mu povedala, keby sa nebála jeho reakcie, keby bola vôbec ochotná pripustiť tú možnosť, že by sa niečo také mohlo stať práve jej.
On však nenávidel miešanie čarodejníckej krvi, vyjadril sa v tomto zmysle viac než jasne, preto sa bála viac než kedykoľvek, predtým, lebo to čo ju prebralo bola práve ona. Neuvedomovala si to, nebola ochotná to čo i len pripustiť a necítila sa inak, aspoň nie inak, než by sa cítiť mala, nebola ochotná to pripustiť ani sama pred sebou, no ona už na určitej úrovni existovala.
Jej existencia, desivá, no zároveň nádherná, bola tým, čo ju vytrhávalo z jej strnulosti.
Tá, ktorá možno bude ňou, lebo on... istým spôsobom zapríčinil tú možnosť, že by mohla existovať.
A práve teraz keď hľadel do jej očí, keď tá myšlienka prešla ňou, takmer akoby vytrhnutá spod jej kontroly.
Pochopil. V jeho pohľade kdesi našla tú istotu, tú emóciu, ktorá rýchlo vyplávala na povrch.
Jeho zovretie bolo silnejšie, bolo to zovretie chladu.
„Ako dlho o tom vieš...“
„Oficiálne len pár dní...“ hlesla nervózne, presvedčená o tom, že sa to nemalo stať, že napriek všetkému, práve teraz zrejme pôjde temnotou cestou, práve teraz zrejme bude čeliť tomu najhoršiemu zo všetkých odmietnutí.
Stiahli sa z parketu, presnejšie povedané on ju odviedol viac do súkromia, nebránila sa, čelila len dobre známemu neľudskému pokoju.
„Ja, vôbec mi nenapadlo, že by som mohla...“ bolo to iné, nie také ako prežívala jej matka, nie také, ako si myslela, že to bude. Akoby ukryté aj pred ňou, živené skôr mágiou než čímkoľvek iným.
„Nič som necítila, všetko bolo v poriadku... teda...“ isté výkyvy v jej svete, boli viac než bežné a nerobila si s nimi žiadne starosti. Až doteraz, až do toho prebudenia, ktoré v nej prebudilo aj všetko ostatné.
„Ja... nemusíš sa tým trápiť, pokojne môžem odísť... ak si to budeš priať, nikto sa nič nedozvie a všetko môže byť tak ako doteraz... Ja neodvážila som sa ti to povedať, nechcela som, aby si sa na mňa hneval...“ nevedela či dokáže chrániť ju, časť z neho, ktorá možno ani len nebude mať právo... No rozhodne nechcela, aby sa hneval na ňu, na tú, ktorá za istých okolností možno bude jeho dcérou, ak...
Jeho zovretie neprinášalo už to teplo, no nebolo už ani bolestivé. Nadobudlo istú ľahostajnosť.
Prešla tá chvíľa, počas ktorej sa on zmieroval s tým, čo ešte ani nebolo vyslovené.
A ona si opäť uvedomovala, že možno bude mať dieťa, že možno on už nebude viac súčasťou jej sveta.
Bolo ešte skoro a stať sa mohlo čokoľvek či už bez jej pričinenia alebo s jej pomocou.
„Dobre, tak dobre...“ vyhlásil chladne.
Súhlasil. Dovolí jej odísť, bez toho, aby poznačila jeho líniu, bez toho, aby bola potrestaná za to, že sa niečo tak stalo, a že vôbec čo i len pomyslela na tú možnosť.
Nevedela čo presne cítila keď to vyslovil, a ani to vedieť nechcela.
„Tak ja už radšej pôjdem...“ bola pripravená na svoj odchod, mala už pre istotu aj všetko zbalené, ak by náhodou došlo k tomu, že by... neprijal veľmi dobre to, čo sa stalo jej súčasťou.
„Pôjdeš? Nie, to nie, nepopila si ma, Myrtla... Povedzme, že akceptujem túto tvoju správu ako niečo, čo sa stane súčasťou našich životov. Nechcem, aby si odišla, od istého času to už pre mňa nie je prijateľné, neviem prečo a zrejme to ani nikdy nepochopím, povedzme, že v tvojom prípade ide o jednu z tých vzácnych výnimiek, ktoré som ochotný prijať. Bude však nutné urobiť isté opatrenia, a to čo som sa dozvedel, nech zatiaľ ostane pred ostatným v tajnosti... zatiaľ je to len naša záležitosť...“
Dívala sa naňho napol prekvapene, napol fascinovane, keď ju opäť chytil za ruku a vrátili sa spolu medzi ostatných. 

predchádzajúca kapitola nasledujúca časť