Vtedy som verila 20. kapitola 2/2

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 Pre Petriku.

Druhý tanec.

Neskôr počas tej noci.

Jeden z tých, o ktorých bola predtým ochotná len snívať. A práve tak sa cítila práve teraz na tanečnom parkete, medzi ostatnými.

No nebol to jeden z tých príjemných snov, ale skôr, niečo čo nedokázala celkom presne zaradiť, bol to skôr pád, kamsi do hĺbky, na ktorej ju sprevádzali tie jeho rozporuplné oči.

Chcela sa cítiť dobre, byť uvoľnená a pokojná, spomenúť si na to, aké to je, zrazu pustiť z hlavy všetky tie rušivé vplyvy a len žiť, akoby v inom svete, akoby odpútaná, tak sa dokázala cítiť vo svojom tele dobre, tak dokázala prestať bojovať s tou nechuťou, ktorej čelila v tých posledných dňoch, s tou nemožnosťou pohnúť sa z toho nekončiaceho kolobehu.

Dovolil jej ostať, dovolil jej byť s ním. A do takej miery, do akej to on sám dokázal akceptoval ju samotnú. Ešte stále sa spamätávala z tej možnosti. No čo ak to nedokáže? Čo ak nebude schopný...

Jeho slová ju úplne nezbavili obáv, boli bezfarebné, boli iné než to, čo by bolo vhodné počuť od budúceho otca. A ani ona sa pod vplyvom jeho slov cítila skôr akoby niečo vyviedla, než mala byť súčasťou niečoho v jej živote výnimočného.

No možno preto ani nebola znepokojená tým, že istý čas opäť strávila bez jeho prítomnosti.

Venoval sa svojím priaznivcom a ona bola len v pozadí, len na mieste, ktoré jej patrilo.

Prestala existovať, potom druhom tancu, akoby splynula s okolím a nikto sa o ňu viac nezaujímal.

Len sama, uprostred toho nového sveta, na ktorý si ešte len zvykala. Toho nového sveta, ktorý sa ju pokúšal pohltiť a vziať jej všetko aj ju samotnú.

A keď po dlhom čase zastala napokon na mieste, kam sa kedysi chodievalo plakať a hľadela do toho istého zrkadla, ktoré jej pred pár rokmi mohlo byť útechou, konečne mohla dýchať.

Jej svet akoby sa zúžil na pohľad do tých vlastných očí, za ktorými bol aj iný život.

Ten, z ktorého bola zmätená a práve teraz bolo príjemnejšie si ani len nepripúšťať jeho existenciu.

Stála tam tak dlho, dlho spomínala na to, čo všetko sa jej stalo na tomto mieste, aj to ako mohla skončiť, keby sem prišla aj počas tej noci, miesto Olivie... Tá myšlienka bola znepokojujúca, obzvlášť preto, že si uvedomovala, že ani tak by sa od neho zrejme nedokázala odpútať aj tak by zrejme čakala, že napokon za ním príde.

Usmiala sa, no jej úsmev sa neodrážal v očiach, len chcela vyskúšať, aké by to bolo.

No bol vzdialený, od skutočnej radosti, od nádeje, ktorou by mohla byť naplnená. Naplnený chladom.

***

Vrátili sa spolu, aspoň tak sa to dalo nazvať aj keď práve teraz sa dotýkala istého odstupu z jeho strany.

Potom ako sa vrátila späť na večierok akosi splynula s tým očakávaním, ktoré nachádzala všade, v tvárach jeho prívržencov aj u tých, ktorí akceptovali jeho program zmien.

Stála tam, čiastočne bezbranná, tichá a neschopná vymaniť sa z toho, čo práve teraz prežívala vo vzťahu k nemu, s čím sa vyrovnávala len veľmi ťažko, akoby to v nej práve teraz prebudilo túto jej novoobjavenú stránku.

Bála sa ho osloviť, tak ako to vyžadoval od ostatných to nebolo pre ňu, cítila sa pritom veľmi zvláštne, povedať to staré meno znamenalo vystaviť samú seba nebezpečenstvu, ako si musela pripomínať. 

A pripadala si nadbytočná, takmer až nepatrične, práve teraz, keď nedokázala v jeho pohľade identifikovať nič, čo by ho zbavovalo tej chladnej masky. A uvažovala nad tým, či aj ich dcéra či aj ona bude mať taký pohľad a bude čeliť podobnej otázke.

No nevedela si ju predstaviť, ešte nie, nie ako dcéru svojho otca, to bolo priveľmi kruté aj pre ňu.

Len tam stála s rukami spustenými.

„Ja možno by bolo lepšie, keby som sa dnes vrátila na fakultu, ak ti je nepríjemná moja spoločnosť, možno by...“ začala, keď si všimla, že sa Tom pomerne elegantne zbavil svojej kravaty.

„Nepríjemná? Prečo si to myslíš?“ zaujímal sa.

Položil jej otázku, na ktorú nevedela odpovedať.

Len smutne pokrčila plecami aj keď vedela, že by také veci nemala robiť, no akosi sa tomu nedokázala vyhnúť.

Dotyk jeho rúk na jej pleciach, ju prinútil zdvihnúť k nemu zrak.

Čakal na jej odpoveď a ona stále mlčala.

„Možno len, ja.. vlastne ani neviem... dnes na plese, pripadalo mi to tak, akoby som ti bola len na obtiaž...“ hlas sa jej zlomil, snažila sa neplakať, nedovoliť tomu, pocitu, aby nad ňou prevládol.

„Nie, to nie je pravda, no je nutné urobiť isté veci, zabezpečiť si istý vplyv a to si niekedy vyžaduje aj obete... pre budúcnosť, pre našu budúcnosť, ty tomu rozumieš, Myrtla, však?“

„Áno, ale...“

 Chvela sa.

„Dôveruj mi, postarám sa o to, aby to boli oni, kto bude musieť nabudúce ustupovať pred naším vplyvom... Práve teraz väčšina z nich stratila ostražitosť, sú presne tam, kde ich chcem mať... pripravený na ďalší úder... uvidíš, ako sa budú veci meniť v náš prospech.“

„Naozaj si si istý, že...“

„Áno, Myrtla...“

Nemalo by jej to stačiť, mala by sa obávať toho, čo všetko sa ešte nachádza za tými slovami.

Za tou istotou, s ktorou je on schopný dostať pod kontrolu jej myseľ. Chcela s tým ešte bojovať.

Ešte nejaký čas.

Ale keď ju objal, keď čelila tomu dobre známemu pocitu, kým časť jej samej podľahla tomu dobre známemu pocitu spriaznenosti s ním.

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola